Plošné riešenia vyšli naprázdno

Slovensko, 2. 4. 2008 (Verejná správa 7/2008)

Začiatkom januára predložil podpredseda vlády Dušan ČAPLOVIČ na pripomienkové konanie návrh Strednodobej koncepcie rozvoja rómskej národnostnej menšiny v Slovenskej republike. Dokument definuje aktuálne problémy formovania vlastnej identity, potreby v oblasti zamestnanosti, vzdelávania, zdravotnej starostlivosti, osvety. Predstavuje nový pohľad na segregované vrstvy rómskeho obyvateľstva. Vicepremiér ho vysvetľuje v rozhovore, ktorý poskytol našej redakcii.

Návrh pozostáva z konštatovania súčasného stavu, z priorít štátnej politiky a navrhovaných opatrení. Chýba však inventarizácia toho, čo sa urobilo, čo sa osvedčilo, čo nie. Alebo nebolo čo inventarizovať?

Bez pasportizácie vykonaných úloh by sme neboli mohli formulovať ani postuláty, návrhy a odporúčania do strednodobej koncepcie rozvoja rómskej národnostnej menšiny. Koncepcia bude východiskom k dlhodobej stratégii.

Máme vcelku dobre zmapované počiny minulého obdobia. Pokiaľ ide o tie pozitívne, tak sa dobre osvedčili rómski asistenti na školách. Ak navyše sami boli Rómovia, tak vzbudili u žiakov empatiu a boli efektívnejší. Dobrou skúsenosťou sú komunitní pracovníci v sociálnej oblasti. Na nich by mali nadviazať budúce komunitné centrá, ktoré by mohli dostať širší okruh pôsobenia, úloh, právomoci i vybavenia. Za prínos môžem označiť kodifikáciu spisovnej rómčiny ako jazyka národnostnej menšiny, nie etnika, a jej uvedenie do pedagogického procesu. Negatívnou skúsenosťou, napríklad z oblasti vzdelávania, sú tranzitívne triedy pre rómskych žiakov.

V prvom rade sa ukázalo, že plošné riešenia vyšli naprázdno. Treba postupovať individuálne a pomôcť v prvom rade tým, ktorí sami vyvíjajú iniciatívu. Napríklad chytajú sa každej práce, ktorá sa im naskytne, udržiavajú aj skromné byty a domčeky v poriadku a čistote, riadne sa starajú o deti. Inak bude treba postupovať voči tým, ktorí sa cieľavedome vyhýbajú práci, zneužívajú sociálny systém, devastujú svoje obydlia i verejný majetok, zanedbávajú starostlivosť o deti alebo sa dopúšťajú trestnej činnosti.

Na aké obdobie je koncepcia vytýčená?

Keď sme pripravovali koncepciu, vzali sme do úvahy už prijaté programy a záväzky, potom plánovacie obdobie Európskej únie predĺžené o dva roky a dve volebné obdobia vlády, čo sa zhruba uzavrie v roku 2015. Predovšetkým som chcel, aby tie úlohy, ktoré si vytýčime, boli pokryté reálnymi finančnými zdrojmi a aby bola jasne vymedzená zodpovednosť za ich plnenie. Veci chceme riešiť komplexne a systémovo, nie ako doteraz.

V koncepcii sa vlastne zlievajú viaceré programové dokumenty - od programového vyhlásenia súčasnej vlády až po čiastkové špecializované koncepcie a projekty k rómskej problematike. Teraz úrad splnomocnenkyne vlády rokuje s jednotlivými inštitúciami, predovšetkým s rezortnými ministerstvami o tom, čo si zoberú na svoje plecia a ako sa zverených úloh zhostia. Po ukončení negociácií, ktoré zatiaľ prebiehajú uspokojivo, vznikne definitívna koncepcia, na ktorej sa bude dať vybudovať dlhodobá stratégia.

Slovenská republika je jedinou členskou krajinou Európskej únie s rómskou menšinou, ktorá zaradila podporu marginalizovaným rómskym komunitám cez štrukturálne fondy do samostatnej horizontálnej roviny a priority národného strategického referenčného rámca a na túto prioritu vyčlenila dvesto miliónov eur. Tento krok ocenila aj Európska komisia.

Predovšetkým zo zahraničia zaznieva kritika za to, že neriešime dosť dôrazne rómsky problém, zanedbávame Rómov, ba nechýbajú ani obvinenia z rastúceho rasizmu. Je táto kritika oprávnená a vecne podložená?

Keď som sa pýtal predstaviteľov zainteresovaných nadácií, občianskych združení alebo medzinárodných organizácií, odkiaľ čerpali svoje poznatky a inšpiráciu, tak spravidla priznali, že sa neunúvali získať informácie od zodpovedných štátnych a verejných inštitúcií. Neraz zostali len pri povrchných pozorovaniach a tendenčných, jednostranných, ale často veľmi emotívnych a dramatických vyjadreniach obyvateľov rómskych osád alebo občianskych aktivistov. Bleskové vizitácie v tých najhorších východoslovenských osadách alebo na košickom Luníku IX stačili na generalizujúce, paušálne závery, odsudzujúce celý štát...

Podobnú rýchlu vizitu absolvoval z Londýna začiatkom februára tohto roku predseda Európskej multikultúrnej nadácie Tara Mukherjee. Sťažoval sa napríklad na to, že slovenská vláda nemá dostatočnú štatistiku, o ktorú by sa mohla oprieť pri riešení rómskeho problému. Nič nevedel o návrhu strednodobej koncepcie rozvoja rómskej národnostnej menšiny, ani o štatistických údajoch, ktoré sú v nej obsiahnuté. Bol však mimoriadne rozhorčený košickým Luníkom IX a úmyselným zaraďovaním rómskych žiakov do špeciálnych škôl.

Takéto obvinenia musím odmietnuť. Naše analýzy ukázali, že zaraďovanie rómskych žiakov do špeciálnych škôl bolo oprávnené a vykonané v súlade so zákonom. O tomto kroku rozhodovali a rozhodujú odborníci a majú v prvom rade na pamäti záujem dieťaťa. Niekedy si protestujúci rómski rodičia ani nechcú pripustiť, že za duševné zaostávanie a psychické defekty svojich detí môžu oni sami, lebo ignorovali ich zapojenie do predškolskej výchovy, deformovali ich detský svet agresivitou a surovosťou rodinného prostredia.

Pokiaľ ide o bývanie, zahraniční experti aj ich domáci informátori obchádzajú fakt, že po presune kompetencií za bytovú politiku teraz zodpovedá miestna samospráva. Reforma verejnej správy pri tomto presune nepočítala so špecifickým problémom osád a obydlí pre neprispôsobivých občanov (nielen pre Rómov!). Bol to predovšetkým spor o financie, ktoré mali samosprávy dostať spolu s kompetenciami. Na jednej strane samosprávy odovzdane vyčkávali, na druhej strane si štátne orgány pilátovsky umývali ruky.

Výčitku o narastajúcom rasizme by mal každý súdny kritik adresovať nielen našej vláde, ale Európe i celému svetu. To je problém nielen postsocialistických štátov, ale i Nemecka, Francúzska, Veľkej Británie, nehovoriac už o Spojených štátoch amerických. My nezatvárame oči pred prejavmi rasizmu a postupujeme proti nemu v duchu zákona. Uvedomujeme si jeho dávnejšie domáce korene, ale evidujeme aj súčasný import. Verejná mienka na Slovensku a jeho štátne orgány rozhodne rasizmus netolerujú.

V rómskej otázke hrajú vážnu politickú a psychologickú funkciu polarizované pozície kritikov zo strany majoritnej i minoritnej časti spoločnosti. Máme k dispozícii prieskumy verejnej mienky o tom, aké výhrady voči sebe vznášajú a na čom sa zakladajú? Nebolo by bývalo osožnejšie a efektívnejšie stručne formulovať problémy a navrhovať k nim riešenia v tých oblastiach, ktoré sa ukazujú ako konfliktné?

Potrebujeme nielen čiastkové prieskumy verejnej mienky, ale aj celkovú analýzu vzťahov majoritného národa a rómskej minority. Nedávno sme ukončili podobný veľký projekt na južnom Slovensku vo vzťahu k maďarskej národnosti. Rómovia sú oficiálne druhou najväčšou národnostnou menšinou a aj vo vzťahu k nim takúto analýzu potrebujeme.

Úroveň spolužitia sa buduje zdola, v priamom kontakte obyvateľov miest a obcí, v ich každodennom živote. Preto si myslím, že veľa záleží na primátoroch a starostoch, na celej štruktúre samosprávy, ako sa majoritno-minoritný vzťah utvára, ako rýchlo a dôsledne reagujú na negatívne prejavy a udalosti, ako riešia problémy a konflikty.

Môžeme hovoriť o komplexnom probléme rómskej národnostnej menšiny, keď sa koncepcia zaoberá iba postavením sociálne a kultúrne zaostalej a neprispôsobivej časti? Nie je koncepcia iluzórna práve v tej časti, kde uvažuje o konštituovaní rómskej národnostnej menšiny, ktorá takúto iniciatívu nevyvinula a ktorej chýba relevantná politická reprezentácia? Okrem toho posledné dve sčítania obyvateľstva ukázali, že v rómskych komunitách prebieha nielen proces integrácie, ale aj asimilácie...

Zamyslime sa nad tým dôkladnejšie a poučme sa z chyby, ktorej sa dopustili Maďari v devätnástom storočí, keď nie menšinám, ale celým národom v uhorskom štátnom zväzku upreli právo na sebaurčenie a popierali ich identitu. Národnoobrodenecký pohyb nielenže nepodporovali, ale ho i kruto potláčali.

Slovenská republika zákonom potvrdila existenciu rómskej národnostnej menšiny a teraz ide o to, aby sa celá táto menšina stala plnohodnotnou ekonomickou, sociálnou, kultúrnou i politickou silou. My sme sa týmto dostali ďalej než naši európski partneri. Únia totiž uznáva za národnostné menšiny len tie skupiny obyvateľstva, ktoré sú pôvodom a kultúrou naviazané na národné štáty. Rómov a Rusínov považuje za etniká, keďže nikde v blízkosti nie je príbuzný národ s vlastnou štátnosťou. Chceme presvedčiť Európu, že povýšením na národnosť, kodifikáciou spisovného jazyka, prispievame k upevneniu vedomia ich vlastnej identity, hrdosti a iniciatívy, ale i získavame ich úctu k väčšinovému národu. Vytvára sa v nich pocit spolupatričnosti a lojalita k spoločnému štátu.

Povedali ste, že konštituovať plnohodnotnú rómsku národnosť a riešiť problém neprispôsobivých Rómov by bolo najefektívnejšie s rómskymi organizáciami a osobnosťami. Samotný návrh koncepcie však priznáva, že na takúto pomoc sa v súčasnosti nemôžete spoliehať.

Tu skutočne vidím problém. Integrovaným Rómom a príslušníkomm rómskej inteligencie sa akosi nechce pracovať priamo v tom najproblémovejšom prostredí segregovaných osád a mestských get. V rómskom prostredí silne prežíva dedičstvo privezené z indickej pravlasti – kastovníctvo. Rómska národnosť je aj vnútorne členitá a rôznorodá – sú tam Rumurgovia, celé rody vzdelaných muzikantov spojené s elitou, kočovní olaskí Rómovia. Majú rôzne zvyky, inú mentalita, ku každému treba pristupovať ináč. Keď pôjdete od osady k osade, tak v každej zbadáte po čase určité špecifikum, zvláštnosť, aká nie je v nijakej inej. Kto chce uspieť medzi Rómami, musí medzi nimi žiť, nielen sa k nim občas doviezť v bavoráku.

V tejto súvislosti upozorňujem aj naše cirkvi: ukončite misie do Afriky a Ázie a pracujte doma. Príkladom môže byť iniciatíva košického biskupa Bobera – štyri alebo päť rádových sestier ide žiť do Lomničky, kde deväťdesiatpäť percent obyvateľov tvoria Rómovia.

No a potrebujeme presvedčiť nielen rómskych rodičov, ale i Európsku úniu, že bez internátnych škôl nepozdvihneme úroveň vzdelávania rómskych detí zo zaostalého prostredia.

V návrhu koncepcie je len okrajovo spomínaná rómska rodina práve z toho sociálne a kultúrne zaostalého prostredia. Netreba začať s nápravou u nej?

To sa tu dlhé roky zanedbávalo a teraz je situácia skutočne vážna. Takmer dvadsať rokov po páde bývalého režimu sa vytvorila generácia mladých ľudí (nielen Rómov!), ktorí nemajú nijaké pracovné návyky. Nikto ich nenútil pracovať. Odpadol aj ďalší socializačný a vzdelávací faktor – povinná vojenská služba. K tomu ešte pribudli iné deštrukčné prvky, ktoré poznačili ponovembrovú generáciu. Nechcem ju označiť za stratenú, lebo ide o mladých ľudí, ktorí by mali práve teraz vystupovať na vrchol svojej životnej aktivity a profesionálnej kariéry, zakladať rodiny, angažovať sa vo verejnom živote a tak ďalej. Je to silne hendikepovaná generácia. Tej treba dať šancu slušne dožiť, napríklad aj vytváraním sociálnych podnikov.

Starší musia dostať šancu si zarobiť, mladší sa vzdelávať, aj keď s istým oneskorením. Nejde len o teoretické vzdelanie, ale aj o získanie pracovnej zručnosti. Nejde len o klasické rómske remeslá, aké nájdeme v Dunajskej Lužnej alebo v Malackách, ale aj o modernejšie profesie, najmä v stavbárstve, kde dnes chýbajú stovky kvalifikovaných pracovných síl. Osobne poznám niekoľko rómskych murárov a tesárov z Gemera, ktorí pracujú v zahraničí a odtiaľ prinášajú peniažky domov. Prečo by nemohli stavať doma, aj svoje vlastné domy, bytovky a podobne?

Prejaviť zodpovednosť za vlastný osud i za osud svojich detí – toto chýba, podľa názorov majority, Rómom z osád a mestských get. Ani návrh koncepcie túto požiadavku nejako zvlášť nezdôrazňuje, nedáva jej konkrétnu podobu...

Možno nie je dosť explicitne vyjadrená, ale je nevyhnutnou podmienkou úspechu budúcej stratégie riešenia rómskej otázky. Debatoval som so švajčiarskym veľvyslancom Josefom Areggerom o probléme, ktorý s tým súvisí – o nízkom právnom vedomí Rómov. Vyplýva to z ich majetkových pomerov. V tých sociálne a kultúrne zaostalých podmienkach je to len osobný majetok, ktorý práve užívajú a umožňuje im prežiť zo dňa na deň. V prípade núdze neváhajú vziať si to, čo akurát potrebujú, tam, kde to nájdu – bez ohľadu na vlastníka. Tu nehovorím o vyslovených kriminálnikoch, ktorí si urobili z trestnej činnosti zdroj pohodlnej obživy.

Všade zdôrazňujem, že naša vláda rešpektuje a bude rešpektovať ľudské práva, ale bude vyžadovať aj plnenie povinností, úctu k právu a zodpovednosť od ktoréhokoľvek občana, teda aj od Rómov. Nemôžeme pripustiť pozitívnu diskrimináciu v tom zmysle, že zaostalosť a chudoba ospravedlňuje protispoločenskú činnosť. Majoritná spoločnosť a spolupracujúci integrovaní Rómovia môžu podať pomocnú ruku, ale tú treba iniciatívne prijať, a nie sa na ňu pasívne zavesiť.

Po veľkých diskusiách sme legalizovali dočasné vyrovnávacie opatrenia, ktoré sa nezakladajú ani na rasovom, ani na etnickom princípe (boli by v rozpore s našou ústavou), ale na sociálnom, ekonomickom, zdravotnom a vekovom princípe. To je naša podaná ruka.

Ani problém vzdelávania a výchovy detí z osád a mestských get nevzala koncepcia z toho najháklivejšieho konca – z pozície prvoradej starostlivosti a zodpovednosti rodičov. Škola, samospráva a štát ich nemôžu v tomto ohľade nahradiť.

Tento problém sa snažíme riešiť v spolupráci s ministerstvom školstva a s ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny. Vychádzame z toho, že máme povinnú desaťročnú školskú dochádzku. Len čo rómske deti dosiahnu hraničný vek - a je jedno, či sú ešte na základnej škole, alebo už v učebnom pomere - rodičia ich zo školy vyberajú a prihlasujú na aktivačné príspevky. Stáva sa to pomerne často a tak sa znižuje šanca mladých ľudí uspieť o pár rokov pri hľadaní práce. Preto sme zaradili do návrhu koncepcie požiadavku, aby tieto aktivačné príspevky dostávali až po zavŕšení osemnásteho roku veku. Nemôžeme dovoliť nezodpovedným rodičom, aby manipulovali s osudom svojich detí. Taký stav nahráva kriminálnemu podsvetiu v rómskych komunitách, najmä úžerníkom a vydieračom. S tým sa budeme musieť tiež rázne vyrovnať.

V rómskych komunitách sa vzdelanie nezaraďuje medzi uznávané hodnoty. Na tom nič nezmení ani fakt, že v povojnovom období postupne vyrástla pomerne početná rómska inteligencia. Prečo majú v osadách a getách taký odstup od školy a vzdelania, a to aj v prípade evidentne talentovaných detí?

Žiaľ, riešenie tohto problému sa nedostalo do nového školského zákona. Zdôrazňujem, že išlo o zavedenie povinnej zaškolenosti všetkých päťročných detí, nielen rómskych. Výnimky – zaškoľovať už štvorročné deti - sme mohli urobiť u sociálne slabých a ohrozených skupín obyvateľstva. Ako podchytíme deti medzi tretím a šiestym rokom, tak budeme môcť budovať aj ďalšie stupne vzdelávania. Čo sa v tomto období vo výchove, ale i vzdelávaní zamešká, málokedy sa neskôr dohoní a keď, tak za cenu frustrácie a stresu. Je predsa nemysliteľné, aby učiteľka v prvej triede základnej školy pol roka neučila, ale vychovávala, napríklad k základným hygienickým a zdravotným návykom, ku kolektívnemu spolužitiu, k elementárnej morálke. Ak v tomto rýchlo nepokročíme, tak aj táto generácia bude stratená. A štát to vyjde veľmi draho.

Návrh koncepcie počíta so sociálnymi podnikmi. V čom bude spočívať ich efekt?

Musíme tento proces naštartovať z pozície vlády, štátu. Sociálne podniky sa pripravujú v spišsko-gemerskom oblasti, na strednom Slovensku, teraz sa o nich uvažuje aj v oblasti Brezna. Z hľadiska nezamestnanosti Rómov sú najzaťaženejšie tri kraje – Banskobystrický, Prešovský a Košický, popri nich aj Nitriansky kraj. V prvých troch uvedených krajoch je nezamestnanosť problémom nielen rómskym, ale všeobecným. Vyplýva to z ponovembrového vývoja v týchto regiónoch, keď rad-radom padali priemyselné a poľnohospodárske podniky a nových pribudlo málo.

Zatiaľ chýba taká dopravná infraštruktúra, ktorá by na východ lákala zahraničných investorov. Okrem toho nie každý investor má odvahu zamestnávať Rómov. Ale ak to dokáže taký špičkový podnik ako je popradský Whirlpool, ktorý ich zamestnal okolo stopäťdesiat a hodnotí ich dobre, ak to v Košiciach urobil americký U.S.Steel, svidnícka súkromná textilka, tak musíme nejako zainteresovať aj tých ďalších, aby dali Rómom šancu.

A ďalší zaujímavý motív. Máme problémy v životnom prostredí, hrozia nám povodne kvôli slabej údržbe vodohospodárskych stavieb a zariadení. Prečo by nekvalifikovaní Rómovia nemohli čistiť remízky, vykášať kanály, rezať prekážajúce stromy a kríky? Dajme im príležitosť robiť drobné práce v lesoch. Tu by mali podať pomocnú ruku ministerstvá životného prostredia a pôdohospodárstva a ich podriadené organizácie.

Skutočne vážnym problémom je bývanie. Zdevastované rodinné domy a celé mestské obytné bloky, ako aj ich zafúľané okolie vzbudzujú pochybnosti, či doterajší spôsob štátnej a samosprávnej starostlivosti je udržateľný.

Neexistuje jedno univerzálne riešenie pre všetko neprispôsobivé rómske obyvateľstvo. Ani v prípade bývania. Nemôžeme do roku 2015 vyriešiť problémy všetkých segregovaných osád a mestských blokov, ako je košický Luník IX. Môžeme vychádzať z pozitívnych skúseností, kde sa nám to darí, kde sa rómske obydlia dostali bližšie k dedine, kde rómske a rurálne prostredie sa môžu navzájom ovplyvňovať, kde je tá zainteresovanosť majority väčšia i tlak obecnej mienky silnejší.

Nové domy alebo bytovky uprostred osady nepriblížia Rómov k väčšinovému obyvateľstvu a po čase zdevastované zapadnú do svojho žalostného okolia. Nie sú na očiach dediny a tú to ani veľmi nebolí.

Kde sme neprepojili výstavbu nových, hoci skromnejších, nenáročných obydlí so zamestnanosťou, osvetou a vplyvom verejnej mienky, tam pôvodný zámer zlyhal. Okrem toho treba do takýchto obydlí vyberať rodiny, ktoré sa dokážu o ne postarať, budú v nich normálne žiť. Rómske deti môžu chodiť do školy spolu s dedinskými, a nie do segregovaných škôl a tried. To má veľký výchovný vplyv. Takáto integrácia môže byť inšpiráciou pre ďalších Rómov.

Návrh koncepcie predpokladá vznik rôznych nových profesionálnych inštitúcií a profesií, budovanie špecializovaných objektov, ale vôbec sa nezmieňuje o tom, čo to bude stáť a kto to zaplatí.

Počítame predovšetkým s už existujúcimi, povedal by som, tradičnými inštitúciami, či už správnymi, vzdelávacími, výchovnými, sociálnymi alebo osvetovými. Budú musieť prejsť určitou transformáciou, ale to stanoví až výsledná stratégia.

Najväčší diel práce i zodpovednosti padne na plecia miestnych samospráv. K nim by som priradil aj tri samosprávne kraje – Banskobystrický, Prešovský a Košický a Združenie miest a obcí Slovenska. Ony budú mať aj najväčšie šance získať príspevky z eurofondov. V mestách a obciach máme pomerne silný a využiteľný potenciál na plnenie týchto úloh, predovšetkým školské a predškolské zariadenia, kultúrne domy, osvetové strediská. Ani štát nezostane bokom. Príkladom je výstavba nenáročných dedinských ihrísk, ktorú iniciatívne rozbehla a financuje priamo vláda, a podporuje ju najmä premiér Robert Fico.

Priberieme k spolupráci aj tretí sektor so všetkými užitočnými projektmi, ktoré okrem riešenia spomínaných existenčných problémov prinesú aj príťažlivé voľnočasové, najmä športové aktivity. Nadácie a občianske združenia sa budú môcť zapojiť do mestských a dedinských projektov, aj využívať na ne vyčlenené prostriedky. Všetko však bude mať pod palcom samospráva a tá bude zodpovedať za efekt projektov i efektívnosť použitých financií.

Veľmi dôležitú úlohu zohrá osveta - pravidelná, systematická, premyslená, nápaditá. Tá sa bude musieť vyrovnať aj s novou hrozbou – s drogami v osadách a mestských getách. Represívne orgány samy na to nebudú stačiť.

Zaangažovať verejnú mienku do riešenia rómskej problematiky a plnenia úloh budúcej stratégie znamená zapojiť aj masmédiá, predovšetkým verejnoprávne. Tie ste však kritizovali...

Mám výhrady voči médiám, najmä voči komerčným, ktoré v honbe za senzáciami a pikantériami predkladajú verejnosti len negatívne stránky života rómskych komunít, ukazujú tie najbiednejšie osady, zdevastované obydlia, neprispôsobivé rodiny, asociálov a kriminálnikov. Je to jednostranný obraz, ktorý posilňuje rasové predsudky a spochybňuje zmysel integrácie nielen sociálne a kultúrne zaostalých, ale aj prispôsobivých Rómov. Aj na samotných Rómov, najmä na aktívnych intelektuálov z ich radov, to pôsobí deprimujúco a demobilizujúco. Pritom máme aj pozitívne príklady, ktoré môžu byť povzbudením pre obe strany.

Mrzí ma únik verejnoprávnych médií od podstaty problémov, honba za senzáciami, brnkanie na struny existujúcich predsudkov, kĺzanie sa po povrchu javov v rómskych komunitách, náhodná, sporadická, nesystematická i nekvalifikovaná publicita. V Slovenskom rozhlase sa problematike menšín venuje len jeden redaktor, aj ten je v Košiciach. Rómska menšina má podľa odhadov (napriek oficiálnym údajom) až štyristotisíc príslušníkov a má najväčšiu potrebu masmediálnej podpory. Navyše Rómovia (podobne aj Rusíni) nemôžu dostať pomoc od materského štátu. Maďarská menšina nemá toľko problémov, má však vlastné vysielanie Rádio Pátria a výdatnú podporu z Budapešti.

Novinárom pripomínam, že okrem úradu našej splnomocnenkyne máme aj iné informačné zdroje – rómsky časopis Romano nevo l´il, Rómsku informačnú agentúru v Košiciach, ale i špecializované pracoviská na niektorých vysokých školách i v Slovenskej akadémii vied.

Netreba zakrývať to, čo je zlé a nevydarené, ale treba väčšinovému obyvateľstvu i samotným Rómom ukázať, že sa hľadajú aj nachádzajú riešenia a východiská.

Zhováral sa Peter KRÚTKY

Späť