Jeruzalem

Slovensko, 16. 5. 2008 (Verejná správa 10/2008)

Aj dejiny mladého štátu s veľmi starou až prastarou históriou, ktorú sme si pripomenuli v predchádzajúcej reportáži, majú množstvo dramatických miest a zaujímavostí. A to aj vtedy, keď zostaneme iba na pôde jeho hlavného mesta.

Meir Sheetrit patrí medzi rarity izraelskej politiky. Hoci v tejto krajine striedanie ministerských stoličiek nie je ničím výnimočným, viesť sedem rezortov je rekord.

„Každý by mal začínať v komunálnej politike - opísal našej delegácii svoju kariéru. – Mňa zvolili za starostu Yavnehu už ako dvadsaťpäťročného. Bol som najmladším starostom v krajine. Trinásť rokov som vydržal pracovať v prospech svojho obvodu a nazbieral som neoceniteľné skúsenosti.“

Pokračovaním jeho politickej kariéry bolo zvolenie do Knessetu. Izraelský parlament má stodvadsať členov a ministri vychádzajú tradične z ich radov. Keďže Meir Sheetrit bol predstaviteľ veľmi silnej strany – najprv Likud, po rozštiepení Kadima – a vypracoval sa na uznávanú osobnosť, funkcie sa mu len tak hrnuli. Postupne viedol ministerstvá financií, spravodlivosti, dopravy a bezpečnosti na cestách, školstva, kultúry a športu, bývania a výstavby, a nakoniec ministerstvo vnútra.

„Na niektorom som pracoval len pár mesiacov, ale vo väčšine prípadov niekoľko rokov. A zakaždým som sa usiloval zanechať pozitívny výsledok buď v rozvojovej stratégii daného rezortu, alebo v prijatí takých zákonov, ktoré by zlepšovali život v Izraeli.“

Počas nášho rozhovoru nezostal len pri všeobecných konštatovaniach, ale bol veľmi konkrétny. Na otázku ministra výstavby a regionálneho rozvoja Mariana Januška ako riešia v Izraeli výstavbu nájomných bytov, odpovedal:

„Ešte pred ôsmimi mesiacmi som viedol ministerstvo bývania a rozvoja regiónov. Riešili sme citlivý problém. Kým v začiatkoch Izraela sa vo veľkom budovali nájomné a sociálne byty, v sedemdesiatych rokoch sa životná úroveň zvýšila natoľko, že prevážila výstavba súkromných domov. Zrazu vzniklo napätie medzi chudobnejšími a bohatšími. Infraštruktúra okolo chudobných štvrtí bola zdevastovaná, lebo tamojší bývajúci rezignovali. Štát vynaložil najmä v deväťdesiatych rokoch vyše miliardy dolárov na rekonštrukciu schátralých nájomných a sociálnych bytov. Ale dobrý zámer nevyšiel, lebo opäť sa o ne nikto nestaral. Ako minister financií som presadil v roku 1999 zákon, ktorý dával ľuďom možnosť odkúpiť si byty za trojpercentnú zľavu za každý rok bývania v nich. Zámer vyšiel, ľudia byty kúpili, konečne sa o ne začali starať a vláda ich prestala dotovať. Vznikol však nový problém. Mladé rodiny nemali dosť financií na dôstojný život, lebo keď si zobrali na byty alebo domy úvery, na živobytie im zostávalo málo. Tak som ako minister bývania presadil zákon, podľa ktorého nájomné byty stavia súkromný sektor. Štát s ním uzavrie zmluvu na dvadsaťpäť rokov, poskytuje mu daňové úľavy, ktoré sú vyššie ako úroky v bankách s tým, že nájomníci nesmú platiť viac ako 25 percent zo svojho príjmu, a nájomné byty sa nesmú dvadsaťpäť rokov predať. Byty môže takto kúpiť ktokoľvek, ale iba za istých podmienok, ktoré každoročne kontrolujeme. Do takejto výstavby investujú aj penzijné fondy, pretože od vlády dostávajú desaťpercentné úročenie.“

Minister Sheetrit nám porozprával ešte veľa faktov, ktoré dozaista môžu byť inšpiratívne aj pre nás. Napríklad o vyvlastňovaní pôdy na strategické stavby. Napriek tomu, že Izraelský štát vlastní až 92 percent pôdy, pri stavbách autostrád, vodovodných či kanalizačných systémov zavše natrafí na súkromného vlastníka. Ak sa s ním nedohodne, výstavba projektu plynule pokračuje a spor končí na súde. Jeho ortieľ stavbu neohrozí.

Zaujal nás i zákon, podľa ktorého nemožno poľnohospodársku pôdu previesť na stavebné účely. Aj PPP stratégia má striktné podmienky a tendre musia byť presne špecifikované. Napríklad v Tel Avive bude prvé metro s ľahkým vlakom podľa PPP a investícia zhltne dvanásť miliárd šekelov. V Jeruzaleme sa rozhodli pre ťažký vlak. Ale najdôležitejšie z hľadiska ekológie bude prepojenie dvoch najväčších izraelských miest rýchlovlakom, aby si preplnená autostráda vydýchla a ekológia dostala zadosť. Cesta po železnici, ktorej výstavba si vyžiada štrnásť miliárd šekelov, potrvá bez prestávky iba necelú polhodinu a stane sa silnou konkurenciou pre automobilovú dopravu.

Izraelský minister, ktorý má toho už tak veľa za sebou, sa narodil pred šesťdesiatimi rokmi v Maroku a do Izraela jeho rodina prišla v roku 1957. Vyštudoval Univerzitu v Ramat Gan, špecializáciu verejná politika. Plynule hovorí po hebrejsky, arabsky, marocky a anglicky. Keď ho náš minister pozval na návštevu k nám, s úsmevom odvetil: „Vo vašom regióne som ešte nebol, veľmi rád sa so Slovenskom zoznámim. Vzájomné spoznávanie pomáha udržiavať mier a vymieňať cenné hodnoty.“

Medzinárodnú konferenciu Sister´s cities and municipality v Jeruzaleme, ktorá mala sem pritiahnuť pozornosť sveta práve v roku šesťdesiateho jubilea Izraelského štátu, slávnostne otvoril predseda vlády Ehud Olmert. V privítacom príhovore pred takmer deväťsto poslancami, primátormi a starostami z bezmála polstovky krajín osobitne privítal nášho ministra výstavby a regionálneho rozvoja. Ba na požiadanie, napriek ostražitosti početnej ochranky, s ním zapózoval aj pred naším fotoaparátom.

Rozdelený Múr nárekov

Múr nárekov predstavuje jedinú zachovanú stenu – západnú – vyše dvaapoltisícročného druhého Šalamúnovho chrámu. Ten zbúrali vojaci rímskeho cisára Tita v roku 70 ako reakciu na židovské povstanie. Ďalšou dôležitou zmenou prešiel po Šesťdňovej vojne v roku 1967, kedy izraelská vláda dala pokyn na zbúranie arabskej ulice Mughrabí a urobila pred posvätným múrom veľké námestie. Dostali sme sa naň až po takej dôkladnej kontrole, akou prejdete na medzinárodných letiskách. Detektory kovov zabránia potenciálnym atentátnikom vykonať skazonosné úmysly. Námestie sa len tak hmýrilo veriacimi a turistami. Boli sme svedkami, ako náboženské pravidlá a rituály vedia ľudí rozdeliť. Prvá tretina múra patrí výlučne ženám. Do mužskej časti sa dostanete iba s jarmulkou, tradičnou pokrývkou hlavy, kvôli obrovskému počtu turistov tentoraz vyrobenou z tvrdšieho papiera. Treba dopovedať, že ortodoxní Židia sem nechodia, lebo pre nich je to vraj znesvätené miesto. Videl som však v jaskyňke, do ktorej ústi mužská časť múra, skupinky Židov v modlitebnom tranze. Povzdychy splývali s pokrikmi, skláňanie hláv s údermi čela do múra. Nemohli byť iní, ako ortodoxní, ale zrejme nie natoľko, ako tí, čo odmietajú sem chodiť. Na tomto mieste, o ktorom sa traduje, že sa tu Boh stretával s človekom, nebesia so zemou a podľa Talmudu ho nikdy neopustila Božia prítomnosť, sa vyjadrujú túžby a želania aj formou písomných odkazov. Nimi sú zaplnené všetky škáry natoľko, že zopár lístkov vial vetrík i po kamenných kockách. Ak by sa všetky želania naplnili, určite by na námestí nemuseli stáť vojaci a vojačky s nabitými samopalmi. Využili sme ich prítomnosť na zvečnenie spomienky. Vojaci prijali medzi seba naše dievčatá, my sme taký úspech u izraelských vojačiek nemali...

Z nášho hotela Mount Zion sme sa dívali na staroveké hradby a legendami opradenú Olivovú horu. Na jej chrbte sa rozprestiera najstarší, najväčší a zároveň najdrahší židovský cintorín na svete. Najmä večerné osvetlenie mu dávalo nádych tajuplnosti a posvätnosti. Archeologické prieskumy prezradili, že sa tu pochovávalo už dvetisíc rokov pred Kristom. Hrobové miesto aktuálne stojí od 150 000 až do 300 000 amerických dolárov. A predsa záujem prevyšuje možnosti. Chcú tu spočinúť nielen jeruzalemskí či izraelskí Židia, ale aj veľa ich slávnych spoluvercov z celého sveta. Prorok Joel totiž predpovedal, že tento cintorín bude miestom posledného súdu, takže sa s ním spája nádej na vzkriesenie. Treba dodať, že na tomto cintoríne snívajú svoj večný sen aj kresťanské a moslimské duše, zrejme takisto očakávajúc spásu. Nevedno, dokedy kapacita cintorína postačí. Náhrobné kamene sú už veľmi natesno.

Múzeum holokaustu

Základy Yad Vashem – unikátneho spomienkového komplexu na najväčšiu tragédiu Židov – položili v roku 1953. Vtedy sa začalo systematické zhromažďovanie dokumentácie a pozostalostí, výskum a vyučovanie o holokauste. Múzeum veľmi dômyselným spôsobom sprostredkováva obraz smutnej dejinnej etapy, ktorej obeťou bolo i šesť miliónov Židov, z toho jeden a pol milióna detí. V jednotlivých sekciách sa návštevník zoznámi s nástupom Hitlera, Norimberskými zákonmi, s delením obyvateľstva na árijskú a neárijskú rasu, je tu zdokumentované zbavenie Židov ich základných práv a majetku, ďalej eskalácia vojny, zakladanie koncentračných táborov a ich obete, oslobodzovanie Európy a tým aj väzňov v táboroch smrti, aj odsúdenie vojnových zločincov a strážcov v koncentrákoch. Panoráma končí výpoveďou tých, čo prežili, ale nemôžu zabudnúť. V Yad Vashem silno zaznieva ich odkaz: Nikdy viac!

Exponáty sú natoľko drastické, že deti do desať rokov majú sem zakázaný vstup a trochu starších najprv na túto hrôzu duševne pripravia. Aj našej mladej sprievodkyni Lidke, ktorá sa narodila v Brne a jedenásť rokov žije v Izraeli, sa trikrát zadrhol hlas pri vysvetľovaní jednotlivých expozícií a životných príbehov.

„Práve na takýchto miestach si človek uvedomí silu naozajstných hodnôt. Naša generácia má šťastie, že nezažila vojnu a môže spoznávať svet z tej lepšej ľudskej stránky,“ vyjadril sa pri odchode z múzea náš minister. Komplex zahŕňa okrem múzea ešte Archív materiálov z obdobia holokaustu, bohatú knižnicu, medzinárodnú školu o holokauste, Výskumný inštitút a Vydavateľstvo materiálov o holokauste. Dozvedeli sme sa, že Yad Vashem má aj kresťanských priaznivcov združených v CFYV, ktorí budujú mosty medzi kresťanskou a židovskou komunitou v Jeruzaleme. V Spojených štátoch amerických, Kanade a Veľkej Británii sú spoločnosti, ktoré pomáhajú propagovať filozofiu Yad Vashem a finančne ho podporujú.

Staré mesto

V záverečný deň pobytu sme zásluhou nášho veľvyslanca v Izraeli Milana Dubčeka spoznali najstaršiu časť Jeruzalema. Staré mesto je rozložené na jednom štvorcovom kilometri a delí sa na štyri časti: židovskú, arabskú, arménsku a kresťanskú. My sme prešli Via Dolorosa – Krížovú cestu. Mnohí veriaci putujú tisíce kilometrov, len aby prešli cestu utrpenia, ktorou končil svoj pozemský život pred dvetisíc rokmi Ježiš Kristus. Nazdávajú sa pritom, že idú pôvodnou trasou. Omyl. Identická cesta je minimálne dva metre pod úrovňou súčasnej. Prítomnosť žije na nánosoch minulosti. Využívaná púť na Kalváriu sa datuje z 11. storočia a keďže mesto bolo viackrát prestavané a uličky sa menili, aj Krížová cesta prešla rôznymi premenami. Všetky zastavenia však zodpovedajú biblickému príbehu, preto tu často vidieť procesie s krížom. Začínajú pri Hadrianovom oblúku, ktorý prekrýva úzku uličku, pokračuje rušnými arabskými uličkami, kde na vás pokrikujú predavači ponúkajúc tovar a najmä suveníry od výmyslu sveta, a končí na Kalvárii, kde posledných päť zastavení zodpovedá historickému popisu.

Zastavili sme sa v rakúskom hospici, kde sme v kaplnke uvideli slovenský štátny znak spolu so znakmi krajín, ktoré vznikli po rozpade Rakúsko - Uhorska. Zo strechy sa nám ponúkol jedinečný pohľad na Olivovú horu, na mešitu Al-Aksá s pozlátenou kopulou, na Chrám Božieho hrobu, kde sme ukončili svoje zoznámenie s históriou. Pamätné miesto lemovali stovky turistov, až ich museli usmerňovať svätí muži, aby dbali na poriadok a pietu. Mimochodom, Bazilika Božieho hrobu predstavuje veľký komplex objektov. A keďže v roku 1809 vyhorela a značne sa poškodila, plných dvesto rokov sa opravuje. Žiaľ, posledných štyridsať rokov rekonštrukcia spí. Jednotlivé cirkvi sa vraj nevedia dohodnúť na spolufinancovaní.

Aj to je pravda, že na týchto biblických miestach, o všeličom, ak nie o všetkom, rozhodujú peniaze. Videli sme staroveké hradby, ktoré sa konzervujú, pri viacerých chrámoch boli lešenia. V modernom meste prevládajú nové hotely, sídliská, cesty, všade vidno mechanizmy a najmä vysoké žeriavy, všade sa buduje. Aj takto Izrael oslavuje šesťdesiate narodeniny v päťtisíc sedemsto šesťdesiatom ôsmom roku židovského kalendára.

Michal KRIŠKO

Späť