Na Západe skorodovala politika skôr

Slovensko, 16. 5. 2008 (Verejná správa 10/2008)

V májových dňoch roku 1968 vypukli v parížskej Latinskej štvrti študentské nepokoje, ktoré sa neskôr rozšírili po celej krajine a pridali sa k nim aj robotníci. Mladí Francúzi svojou ľavicovou revoltou položili vtedajšiu gaulistickú vládu na kolená. Terajší pravicový francúzsky prezident Nicolas Sarkozy, ktorý nastúpil pred rokom do funkcie a za krátky čas pôsobenia v úrade sa stal najnepopulárnejším prezidentom od čias skončenia druhej svetovej vojny, aj pretovo volebnej kampani vyhlásoval, že „krajina musí skoncovať s dedičstvom Mája 1968“.

Aké je to dedičstvo? Parížske udalosti sú na rozdiel od tragických chvíľ, ktoré pred štyridsiatimi rokmi prežívalo Československo, považované dodnes za istú formu politického rozmaru západných študentov, čo sa búrili proti vtedajšiemu systému neoprávnene. Aj v slovenských médiách sa dnes dočítame, že v roku šesťdesiatosem išlo v Paríži skôr o protest proti mravom, proti rigidite školského systému, alebo dokonca o dozvuky dadaistických politických happeningov. Okrem základného nepochopenia udalostí v meste, ktoré poznalo dobytie Bastilly, jakobínske heslá o slobode, bratstve a rovnosti, krv komunardov a zažilo aj nemecké vojská na Elyzejských poliach i nezmieriteľný ľudový odboj proti ním, sú tieto stredoeurópske hodnotenia vtedajšej študentskej vzbury scestné, lebo revoltu, ktorá bola predobrazom i iniciátorom ďalších protestov a vystúpení vo svete, považujú za politicky nelegitímnu. Skutočný boj o skutočné hodnoty predsa prebiehal v Prahe a nie v parížskych kaviarňach...

Tak môžu hodnotiť vtedajšie udalosti len ľudia, ktorí francúzsku politickú kultúru ani mentalitu Francúzov nepoznajú. Už roky nelichotivo nálepkujú túto krajinu, odvolávajúc sa pritom výhradne na anglosaské média, ktoré – ako vieme – považujú Francúzov za akúsi achillovu pätu euroatlantických hodnôt. Francúzsko však prešlo v roku 1968 zmenou, ktorá sa prejavuje dodnes. Vtedajšia generácia mladých ľudí zavŕšila po niekoľkých desaťročiach proces začatý ešte francúzskou buržoáznou revolúciou – proces politickej emancipácie jednotlivcov a zápas o nové formy rovnosti, ktoré otvorili brány škôl a univerzít aj ľudom zo skromných pomerov. Z mája šesťdesiatosem nielen v Paríži, ale aj v Berlíne, Ríme i Londýne dnes žije veľká časť Európanov. Politici vtedy pod tlakom barikád a kameňov pochopili, že verejnosť sa odmieta nečinne prizerať na ich spôsob parcelovania krajiny a na ich neustále zahrávanie sa s intelektuálnou občianskou vojnou.

Kde-tu stále počuť, že zatiaľ čo vo Francúzsku išlo o revolúciu rozmaznaných študentov, v Československu vtedy išlo o život. Tento argument, napokon, zaznieval v našich médiách aj koncom roka 1989 – kedy sa tiež písalo o rozmaznaných spratkoch, čo sa nevedia od rozkoše zmestiť do kože. Samozrejme, Paríž nebol ani na sekundu vystavený nebezpečiu, že občiansku revoltu zastavia ruské tanky alebo spojenecké vojská. Nemožno porovnávať pozíciu Čechov a Slovákov, ktorí necelých dvadsať rokov po oslobodení mali sovietskeho protektorstva plné zuby, so situáciou Francúzov. Dovoľuje nám to však znižovať a znevažovať význam parížskych udalostí len preto, že tamojšia mládež nemala proti sebe guľomety, ale iba slzný plyn?

Mnohí, na čele so Sarkozym, by chceli vidieť v pouličných bojoch v Latinskej štvrti iba pokus radikálov zaviesť krajinu na cestu komunizmu. Áno, medzi demonštrujúcimi boli skupiny, ktoré sa hlásili k maoizmu alebo trockizmu, ale treba vedieť, že sa k týmto prúdom hlásili preto, lebo ich považovali za radikálnejší spôsob kritiky sovietskeho režimu, aký ponúkali vtedajšie sterilné buržoázne modely myslenia. Liberálna demokracia nedokázala kritikou sovietskeho teroru ponúknuť nič dostatočne radikálne a navyše sama bola skompromitovaná vlastnými politickými elitami. V tomto bode sa francúzske a československé udalosti líšia najvýraznejšie. Zatiaľ čo Paríž už neveril generálovi de Gaullovi, ktorého len ťažko môžeme nazvať diktátorom, Československo verilo prvému tajomníkovi komunistickej strany Alexandrovi Dubčekovi, ktorý podľa prieskumov verejnej mienky dodnes zostáva jedným z najpopulárnejších politikov.

Tieto fakty napovedajú, že viera v politiku začala na západe Európy korodovať skôr ako na východe. Samozrejme, že strach, nemožnosť voľby a ďalšie faktory zohrávajú v tomto procese významnú úlohu. Dnes však môžeme pozorovať ako tento fenomén pretrváva. Na Slovensku stále veľká časť obyvateľov politike a politikom verí. A dožičia im pokoj aj v prípade ich rozmanitých a často nie celkom čistých finančných a iných záujmov. Na rozdiel od Francúzov ešte stále nie sme schopní pohroziť politickej kaste dôraznejšie ako voľbami. Štyridsať rokov po auguste 1968 sme síce slobodnejší a bez ruských tankov, ale náš záujem o politiku – ako vec spoločného záujmu – je dokonale rozbitý spoločenským modelom politiky ako zábavy. Aj slovenskí politici si musia uvedomiť, že jedného dňa môžu voliči voliť dlažobnými kockami. To je minimálna poučka, ktorú si dnes môžeme zobrať z parížskych udalostí v máji 1968.

Späť