Bojoval slovami, skutkami i zbraňou

Slovensko, 11. 6. 2008 (Verejná správa 12/2008)

Prozaik, autor literatúry faktu a publicista Ladislav Mňačko začal tvoriť ako presvedčený komunista. Po vykonštruovaných procesoch, v ktorých boli počas päťdesiatych rokov odsúdení takzvaní buržoázni nacionalisti a začalo sa šikanovanie nevinných ľudí, si začal uvedomovať, že to, čo sa vydávalo za socializmus, je iné ako jeho skutočná idea. Politickou esejou Siedma noc s podtitulom Skúsenosti a obžaloba jedného komunistu (vyšla v nemčine v roku 1968, po slovensky 1990) otvorene priznal aj svoj podiel na stalinských deformáciách: „Svinstvá, ktorých sme sa dopustili, bol to ten Hitler v každom z nás, a nemalo to nič spoločné s mojou predstavou o ľudskosti. Aj vo mne, aj v nás driemala beštia. V rokoch teroru sa v nás prebudila a urobila svoje. Myslel som si, že je povinnosťou komunistu urobiť všetko, aby tú beštiu v nás zničil. Vzbúril som sa. Vzbúril som sa o niečo skôr ako mnohí iní...“

Literárny historik a kritik V. Petrík považoval Mňačka od začiatku predovšetkým za bojovníka: „Od februára 1948 do augusta 1968 prekonal vývinovú trasu, ktorej smer je určený odklonom od bojovného entuziazmu a príklonom k bojovnému kriticizmu. Ten je napokon trvalou súčasťou nielen jeho publicistiky, ale aj literárnej tvorby.“

Do komunistickej strany vstúpil Mňačko v roku 1945. Po februárovom prevrate v roku 1948 nadšene privítal nový režim. Stal sa prominentným novinárom, ktorý ho propagoval. Keď sa jeho dôvera k vládnucej strane strácala, vytvoril si vlastný hodnotiaci postoj k nezákonnostiam stalinskej minulosti a stal sa kritikom spoločenských deformácií: „Zistil som, že je dôstojnejšie vzoprieť sa násiliu a urobiť všetko, čo je v silách jednotlivca, aby sa pomery zmenili k lepšiemu. Je lepšie žiť s takýmto vedomím, ako sa nečinne prizerať záhube, aká sa na nás valí.“

Od roku 1956 pracoval ako šéfredaktor literárneho a kultúrno-politického časopisu Kultúrny život, v ktorom naplno uvoľnil priestor na odbúravanie dogmatizmu a kultu osobnosti v spoločenskom živote. V roku 1967 vystúpil spoločne s J. Seifertom a F. Hrubínom proti ideológii režimu na II. zjazde česko-slovenských spisovateľov. Na jeseň toho istého roku sa odmietol vrátiť do vlasti a demonštratívne zostal v Izraeli na protest proti československému postoju v izraelsko-arabskej vojne. Zbavili ho československého občianstva a vylúčili z KSČ. V lete 1968 sa vrátil späť do Československa, aby sa aktívne zapojil do obrodného procesu. Po okupácii vojskami Varšavskej zmluvy odišiel do emigrácie druhý raz. Spolu s manželkou Evou, dcérou básnika Ivana Kraska, sa usadil v rakúskej dedinke Grosshöfflein a domov sa vrátil až o dvadsať rokov.

Juraj Vereš, ktorý bol tesne po novembri 1989 spisovateľa v Rakúsku navštíviť, spomínal na stretnutie: „Laco Mňačko vedel o svojom domove všetko. Opakoval nástojčivo nasledujúcu vetu: Neštekal som spoza hraníc, za tie roky som spoza chotára ani raz nedával rozumy a rady vám doma. Ale vedel som, že sa ten režim zrúti ako domček z kariet a že sa vrátim“.

Záhadný reportér

Ladislav Mňačko sa narodil 29. januára 1919 vo Valašských Kloboukoch na Morave v rodine papučiara. Bol malý chlapec, keď sa jeho rodina presťahovala do Martina, kde strávil detstvo, študoval na gymnáziu a napokon sa vyučil za obchodníka.

V roku 1939 sa po vyhlásení Slovenského štátu neúspešne pokúsil o útek do Sovietskeho zväzu. O rok nato mu nevyšiel pokus o prekročenie nemecko-holandských hraníc, začo bol väznený v koncentračnom tábore a neskôr deportovaný na nútené práce do baní pri nemeckom Essene. Odtiaľ sa mu v roku 1944 podarilo ujsť a dostal sa na rodnú Moravu, kde sa pridal k partizánom na Valašsku.

Na svoju mladosť spomínal v jednej zo svojich kníh: „Mal som štrnásť rokov, keď sa Hitler dostal k moci... Hoci som vtedy ešte presne nevedel, čo je to fašizmus, stal sa pre mňa zosobnením záhuby. Rozhodol som sa nepoddať. Nikomu. Proti fašizmu som bojoval slovami, činmi i zbraňou. Fašizmus bol porazený, ale pocit vlastného psychického ohrozenia, pocit, že sa stále kdesi brúsia nože, ma ani potom neopustil. Bola tu vydieračská jadrová politika Američanov. Proti tomuto nebezpečenstvu som nevidel inú možnosť odporu ako práve komunizmus. Videl, hľadal som v ňom jedinú záruku proti záhube.“

Od začiatku svojej spisovateľskej dráhy neprestával byť originálnym reportérom s kischovskou ambíciou byť pri tom. Pestoval o sebe legendu záhadne miznúceho a zjavujúceho sa reportéra, ktorý si v aute nosil stan, čakan a lopatu, ak by sa mu nepodarilo zohnať ubytovanie. Pracoval ako spravodajca pre Rudé právo a Pravdu v mnohých európskych a ázijských krajinách. Knihy z jeho prvého obdobia tvoria najmä cestopisné a politické reportáže a črty z domova a zo zahraničia. Z dnešného pohľadu obsahujú cenné historické fakty, aj keď sa spisovateľ vo svojich literárnych začiatkoch venoval najmä angažovanej tvorbe. Na margo toho napísal o sebe a o ďalších „neskoro prebudených“, že boli užitoční idioti. Vladimír Mináč to videl podobne a svojho kolegu výstižne charakterizoval: „S Lacom Mňačkom sme žili v časoch, keď sa svedomie kupovalo a predávalo sťaby varešky na Radvanskom jarmoku. A tiež v časoch, keď ideologický nátlak bol taký mocný, že ľudské svedomie celkom zlikvidoval a nahradil ho ideologickou protézou. Mňačko bol skutočne nadaný veľkým reportérskym nepokojom. Trhal sa z ideologickej reťaze ako chrt narodený pre beh. Bol, ba aj sám seba považoval za zúrivého reportéra, za právoplat­ného nástupcu E. E. Kischa. Bol hlasitý, vždy ho bolo doďaleka počuť. Nič nezrádzal, prezrádzal iba to, čo malo byť utajené. Najväčšmi zazvonili jeho Oneskorené reportáže, ktoré vyšli v roku 1962. Je paradoxom doby, že vyšli najmä vďaka Vasiľovi Biľakovi. Žiaľ, hlasitosť a senzačnosť prehlušila knižku Kde končia prašné cesty, ktorá vyšla o rok neskôr, a bola to knižka lepšia aj smelšia, lebo Mňačko sociologické sondy spúšťal do súdobých tabuizovaných problémov.“

Kniha Oneskorených reportáží zo zákulisia politických procesov, v ktorých boli ľudia nespravodlivo odsúdení a uväznení alebo popravení, bola porovnávaná s významom vtedy publikovaných prác Alexandra Solženicyna. Z úvodu knižky, v ktorej chcel Mňačko zachytiť pravdu, sú tieto myšlienky: „Povedal som si, že strach, ktorý ma paralyzuje, ma môže zničiť. Ten strach, to bolo predpeklie. Nikto nevedel, z čoho ho obvinia, prečo ho obvinia, na koľko ho odsúdia. Povedal som si, prestaň so strachom a naháňaj strach im“.

Odpor voči totalite

V roku 1959 s výrazným úspechom a značným ohlasom vyšiel román-kronika Smrť sa volá Engelchen, v ktorom si Mňačko, podľa vlastných slov, „veľmi málo vymýšľal“. Literárny vedec J. Noge objasnil, že „Samotný názov knihy Smrť sa volá Engelchen je čo do významu slov smrť a Engelchen (anjeliček) paradoxný a predznačuje tak jeden účinný štylisticko-kompozičný postup Mňačkovej prózy. Paradoxné alebo kontrastné použitie detailov má u Mňačka možno povedať regulujúcu funkciu: vždy, keď sa jeho rozprávanie dostáva k takému bodu, v ktorom by mohlo ďalšie stupňovanie vyznieť falošne pateticky, sentimentálne alebo psychologicky prepiate, vracia ho autor do reálnej polohy práve dobre zvoleným, ale i dobre motivovaným detailom“. Neheroizovaný príbeh o vojnových hrôzach z prostredia partizánskych bojov na moravsko-slovenskom pohraničí je komponovaný ako spomienková retrospektíva raneného partizána Voloďu, za ktorým možno vidieť samotného autora. Knihu preložili do 15 svetových jazykov a stala sa literárnou predlohou pre úspešný film J. Kadára.

Posledným doma vydaným Mňačkovým dielom bola známa novela Ako chutí moc (1968), ktorú sám autor označil za politický pamflet zaobalený do románovej formy, rozprávajúci o nových Stalinových pokračovateľoch v bývalom Československu. Kniha vypovedá o hypnotizujúcej sile totalitnej moci. Moc sa môže stať dobrom, moc sa môže stať zlom, záleží na tom, kto ju používa a ako s ňou vie zaobchádzať.

Prvým Mňačkovým po slovensky písaným románom v exile bola satira – podľa kritikov odľahčená orwelliáda – Súdruh Münchhausen (1972). V emigrácii napísal dvanásť prozaických kníh a televízia realizovala deväť jeho scenárov. Preklady autorových kníh vyšli v mnohých európskych jazykoch, ale aj čínsky, hebrejsky a japonsky. Je ich okolo stovky.

Obdivovaný i odsudzovaný publicista zomrel 24. februára 1994 a je pochovaný v Lukovištiach, v rodinnej hrobke Bottovcov.

Janette ŠIMKOVÁ

Späť