Niekdajšie štyri sú jedna terajšia

Slovensko, 24. 6. 2008 (Verejná správa 13/2008)

Valaliky. Pôvodne štyri obce uprostred šírej roviny v Košickej kotline – Bernátovce, Buzice, Všechsvätých a Košťany. Začiatkom šesťdesiatych rokov sa administratívne zlúčili do jednej. Dlho sa uvažovalo, ako ju pomenovať. A aj keď prakticky boli spojené a mali jeden kostol, žiadna sa nechcela vzdať svojho názvu. Hrozilo, že poctivé, po predkoch zachovávané a v obecných kronikách i na štyroch národných výboroch dokladované tradičné pomenovania, nahradí jeden názov – Novotná pri Hornáde – typický pre čas, keď u nás vznikali litvínovy, chomutovy i gottwaldovy. Jej krstným otcom mal byť vtedajší, nielen Abovčanmi nemilovaný československý prezident. Keďže tunajším sedliakom nechýbal povestný gazdovský rozum, na ktorý sa stále spoliehajú, zvolili si to, čo im bolo najbližšie – nárečové označenie ich dediniek – valaliky. Po roku 1989 sa našli opäť takí, čo presadzovali návrat k niektorému z pôvodných označení, ale rozhodovanie o tom, ktoré by malo dostať prednosť, mohlo nadlho paralyzovať racionálne debaty o životne dôležitejších otázkach. A tak zostali Valaliky Valalikmi a z niekdajších štyroch obcí naďalej jedna - terajšia. A treba povedať, že aj krajšia, výstavnejšia a z hľadiska súčasných požiadaviek i efektívnejšia. Veď si len zoberte takú požiadavku na pridelenie rozvojovej pomoci, aby v miestnej škole bolo najmenej dvesto žiakov. Kde by ich oddelené obce nabrali?

Valalická základná škola je síce dosť veľká, ale už nezodpovedá potrebám. Najprv však o tom, prečo je podujatie ku Dňu matiek, ktoré nazvali Radostník, taký radostný. Aby ste pochopili, takto sa v Above hovorí koláču, ktorý upečie matka, keď sa jej narodí dieťa. Koláč radosti. V čase našej návštevy na obecnom úrade i v miestnej časti Všechsvätých organizovali túto už tradičnú akciu. Zapojili sa do nej žiaci i malí škôlkári dokonca z dvoch tunajších materských škôl. Takže starosta Ing. Štefan Petrík má o čom uvažovať: ako a z akých prostriedkov dá pre nich školu opraviť. Je pre koho.

Koalície a spojenectvá

Valaliky majú bezmála štyritisíc obyvateľov. Bezprostredne susedia s Košicami. Sú v regionálnom združení obcí Hornád, ktoré vzniklo v roku 1992 pôvodne ako mikroregión so šestnástich okolitých obcí. Sú tiež členom regionálneho združenia obcí Košice-okolie. Bezprostrednými susedmi sú Geča a Kokšov – Bakša, ktoré sú zároveň filiálkami valalickej farnosti. Aj keď cez obec nepreteká nijaká rieka – potok Myslavka v roku 1963 zlikvidovali – Valaliky sú i členom Riečnej koalície. Zmluvu o jej vzniku podpísali na tunajšom obecnom úrade v novembri 2002. Spoločenstvo chce dlhodobo spájať rôzne subjekty, ktoré pôsobia v južnej časti povodia Hornádu a majú vplyv na kvalitu životného prostredia. Popri environmentálnom rozmere má koalícia aj sociálne a ekonomické zámery a prispieva k celkovému zlepšeniu kvality života tunajších obyvateľov.

Hranice košického katastra končia tesne pred Valalikmi. Blízkosť veľkého mesta prináša negatíva, ale má aj viaceré pozitívne stránky. Najproblémovejší je vplyv silného a rozpínavého suseda na životné prostredie. Začiatkom osemdesiatych rokov Valalikom napríklad direktívne ukrojili z katastra a postavili tam veľkú spaľovňu odpadov i čističku odpadových vôd. Prakticky celé odpadové hospodárstvo východoslovenskej metropoly sa nachádza v bezprostrednej blízkosti obce. To hovorí samo za seba aj bez výhľadu na vysoké komíny.

Valaliky však prakticky nemajú nezamestnanosť. Väčšina obyvateľov dochádza do zamestnania v hutníckom gigante US Steel, alebo do podnikov, firiem a inštitúcii v meste. Aj v obci je v porovnaní s inými dosť podnikateľských subjektov a živnostníkov. Pomerne košato je rozvetvená sieť obchodov a služieb, najmä pokiaľ ide o školstvo a zdravotníctvo. Je tu základná škola, dve materské školy a sídli tu i základná umelecká škola. Občanom slúži kompletne vybavené zdravotné stredisko, gynekologická i novootvorená rehabilitačná ambulancia a lekáreň.

„Nechceme, aby tu ľudia chodili iba prespávať. Vytvárame podmienky, aby si mali kde nakúpiť. Aby do zamestnania odchádzali s tým, že je o ich deti dobre postarané, že sa majú kde vzdelávať. Chceme im zabezpečiť primeranú lekársku starostlivosť, podmienky na zmysluplné trávenie voľného času, aby neutekali do mesta“, predstavoval zámery samosprávy starosta Štefan Petrík a ďalej ich rozvíjal: „Technická infraštruktúra nie je ešte kompletná. Obec je vybavená plynom, z prevážnej časti vodovodom, len kanalizácia zaostáva. Štátne cesty sú v dobrom stave, miestne komunikácie nie sú najhoršie, vybudovali sme chodníky i cyklistické trasy. Náš projekt na rekonštrukciu školy je v Bratislave. Z regionálneho operačného programu vzdelávanie žiadame tridsať miliónov korún. Dúfam, že budeme úspešní. Vlani sme zrekonštruovali objekt materskej školy v časti Buzice. Budovanie kanalizácie sme dostali do operačného programu životné prostredie a chceme získať financie cez kohézne fondy. Úzko spolupracujeme s Východoslovenskou vodárenskou spoločnosťou. Verím, že termín 2009 – 2011, ktorý nám prisľúbili, dodržia.“

Nutné zlo ako povolanie

Inžinier Petrík sa ako absolvent stavebnej fakulty zamestnal začiatkom deväťdesiatych rokov v košickej stavebnej firme. Tento rozvážny mladý muž nerátal s tým, že raz bude starostom. Keď sme sa ho pýtali na okolnosti, odpovedal stručne: „Život to tak zariadil.“

Bývalého starostu Ing. Milana Tótha azda najvýstižnejšie charakterizuje skutočnosť, že pri jeho rodinnom dome je zatiaľ cesta v najhoršom stave. Nie preto, že by bol lajdák, ale preto, že najprv dal opraviť cesty inde v obci a seba odsunul nakoniec, aby spoluobčania nepovedali, že si nahráva. Na čele obce bol dvanásť rokov, o dva roky sa chystá do naozaj zaslúženého dôchodku, ale ako uvážlivý lokálpatriot myslel i na zadné kolesá – ale po svojom. Vyhliadol si nástupcu a ponúkol mu prácu.

„Požiadal ma, aby som s ním spolupracoval ako platený zamestnanec obce“, hovorí Štefan Petrík. „Mal som tridsať rokov. Bol som stavbyvedúci a ponuku som vnímal ako dôveru i ako výzvu. Lenže vtedy som hľadel na veci inakšie, ako dnes. Až po čase som zistil, že je to funkcia veľmi zodpovedná a ťažká. Netušil som, že pracovať s ľuďmi je také zložité a namáhavé. Každý úrad bol predtým pre mňa nutné zlo – čosi, čo ma otravuje a stále odo mňa niečo chce.“

Dvanásť rokov bol starostovým pobočníkom. Teraz pomáha Milan Tóth jemu...

„Vdýchol obci dušu. Valaliky boli tuctová obec. Keď tadiaľ ktosi prešiel, ničím ho nezaujali. Každodennou mravenčou prácou ju výrazne zveľadil,“ chváli predchodcu terajší richtár.

Valalický jarmok sa pravidelne uskutočňuje od roku 1991. Jeho súčasťou sú výstavy prác ľudových remeselníkov a vystúpenia folklórnych súborov. Dni obce Valaliky sú športovo-kultúrny sviatok, ktorý sa napĺňa slogan „celá obec športuje, celá obec sa zabáva“. Valalická krojovaná paráda, organizovaná vždy v októbri spolu s odborom kultúry Košického samosprávneho kraja, chce vzdať úctu abovskému ľudovému odevu, ktorý ešte niekoľko desiatok žien stále nosí. V tomto roku pripravujú novinku. Zorganizujú tradičnú svadbu ako ju poznali valalčania pred sto a viac rokmi. Miestne tradície oživuje aj ženská spevácka skupina Parádne nevesty.

Každoročne v obci uskutočňujú výstavy rôznych umelcov. Najznámejšou prehliadkou výtvarnej tvorby amatérskych tvorcov je regionálna súťaž Košická paleta. Tá vrcholí celoštátnym kolom Výtvarné spektrum v Humennom. Populárne sú športové súťaže o Pohár starostu obce. Na Valalický polmaratón prichádzajú atléti od nás i zo zahraničia, dobré výsledky dosahuje futbalový i stolnotenisový oddiel. Činí sa Klub seniorov a občianske združenie Sosna a Abovská osa.

Dom smútku, postavený z prírodných materiálov s trstinovou strechou, napriek svojmu poslaniu láka na prehliadku. Obdiv si zasluhuje moderná športová halu za tridsať miliónov korún. Je síce v správe školy, ale v poobedňajších hodinách slúži verejnosti.

„Voliči najradšej počujú čosi, čo je pre nich hmatateľné. A tak aj hodnotia jednotlivých kandidátov – podľa toho, kto čo postavil. My, Slováci, sme všetci stavbári. Veď to poznáte: Postav dom, zasaď strom... Ja som nesľuboval, že postavím niečo nové. Aj keď som povolaním stavbár, nechcem premeniť obecný úrad na stavebnú kanceláriu. Mal by túto, ale aj iné činnosti umožňovať, ale jeho funkcia je predovšetkým organizačná, manažérska. Aby prostredníctvom územného plánu, ktorý máme od roku 1994, a jasnej vízie, ako má obec v budúcnosti vyzerať, umožňovala investorom obec rozvíjať. V tom vidím aj svoje poslanie.

Po dvoch rokoch spoločnej práce musím pochváliť náš jedenásťčlenný poslanecký zbor. Je na vysokej ľudskej i odbornej úrovni. Máme vynikajúce osobné vzťahy. Tak je to medzi mnou a nimi, ale tak to bolo aj za bývalého starostu. Myslím si, že je to výsledok maximálnej informovanosti, lebo nič sa im nerobí poza chrbát.

Naše zastupiteľstvá netrvajú dlhšie ako tri hodiny. Nie preto, že by sme nemali o čom rozprávať, ale preto, že sú efektívne. Zaznejú aj kritické hlasy, pripomienky i výhrady. Niektoré aj na moju adresu, keď si myslia, že veci nejdú tak, ako by mali, alebo by mali fungovať inakšie. Lenže to, čo počúvam o iných obciach, kde nedorozumenia medzi poslancami a starostom prerastajú neraz až do nevraživosti či otvorených konfliktov, to určite nie je problém našej obce“, uzatváral starosta.

Emil SEMANCO

Späť