Keď novinári naozaj hýbali dejinami

Slovensko, 14. 7. 2008 (Verejná správa 14/2008)

ROZHOVOR

Keď novinári naozaj hýbali dejinami

„Hľadanie historickej pravdy je večné,“ hovorí publicista a spisovateľ Jaroslav Kalný

Na bratislavskom Šafárikovom námestí vzbudzuje pozornosť netradičným spôsobom nainštalovaná výstava fotografií Ladislava Bielika, niekdajšieho fotoreportéra denníka Smena, ktorého redakcia bola hneď v susedstve na Dostojevského rade. Symbolicky i dokumentárne približuje augustové dni roku 1968, ktoré neopakovateľne zachytil svojim objektívnom. O dňoch, keď novinári hýbali kolesom dejín i svedomím politikov hovoríme s vtedajším šéfredaktorom tohto mládežníckeho periodika Jaroslavom KALNÝM (79).

Patríte medzi prvých štyroch absolventov vysokoškolského štúdia žurnalistiky na Slovensku. Ako hľadíte na skutočnosť, že dnes môže byť žurnalistom prakticky ktokoľvek, kto má chuť a žalúdok na bulvárne témy, politické škandály, sledovanie takzvaných celebrít a je ochotný akceptovať názor majiteľa novín, rozhlasovej stanice alebo iného média a prijímať ho za svoj? Dá sa to nazvať nezávislosťou?

Za Mečiarovych premiérskych čias ma oslovil jeho poslanec a rozložil predo mnou dva denníky, ktoré stáli na celkom opačných názorových platformách. Ukázal na jeden a vraví: „Načo je takáto tlač! Nie je ani národná, ani sociálna, je kozmopolitná. Navyše noviny medzi sebou zbytočne polemizujú. Načo je to komu dobré? Je to hrôza!

Odpovedám: „Pluratita nie je hrôza. Zaujímavá polemika je soľou novín, čitateľom cibrí myseľ, učí uvažovať. Hrôza je toto tu, hľa. A položil som pred neho noviny, ktoré nedlho predtým vznikli. Vraví: „Bulvár!“

Áno, ibaže tomuto bulváru sa darí jedine preto, že ho našinci masovo kupujú. Navyše, nekupujú mačku v mechu, ale noviny, ktoré chcú čítať, lebo im imponuje ich obsah alebo forma písania. Hrôza je v tom, že majú dvakrát taký náklad, ako tieto dva denníky dohromady...

Je logické, že bulvár sa robí inak ako „normálne“ noviny. Záleží od majiteľa, koho si do tímu vyberie, záleží od „žurnalistu“, či je ochotný vytvárať tieto tiežnoviny.

V druhom diele Pánov novinárov mám na túto tému aj citáty klasikov. „Marx: Aby tlač mohla plniť svoje poslanie, je nutné, aby sa jej nič nepredpisovalo zvonku.“ „Lenin: Tlač potrebuje pravdivú informáciu. Pravda nesmie závisieť od toho, komu slúži.“ „Solženicyn: Predtým nás mučili žeravým železom, teraz chladnou mincou.“

Užitočné a seriózne noviny by mali byť nezávislou školou demokracie, nezávislou ľudovou univerzitou vzdelania.

Ešte aj dnes – i súčasnou prácou – predstavujete jeden z vrcholov slovenskej reportérskej tvorby. Váš „pôvod“ je v silnej reportérskej skupine bývalého denníka Smena, ktorá kulminovala v šesťdesiatych rokoch a svoje postoje bránila až do čias tvrdej normalizácie, kedy ich vládna moc rozmetala. Ako sa stalo, že práve v Smene vznikla takáto skupina, prečo sa práve reportáž stala nosným žánrom publicistiky a prečo reportéri patrili medzi najpopulárnejšie osobnosti tých čias?

Keď som „narukoval“ do Smeny – vtedy aj na umiestenku – nastal Chruščovovský odmäk, lebo umreli Stalin i Gottwald. Ten odmäk bol očividný najmä medzi mládežou, čiže aj v Smene. Ako „školský“ redaktor som nosil do tlačiarne na vtedajšie pomery protištátne rezolúcie vysokoškolákov, ktoré odznievali v „pyžamovej akcii“. Táto premiéra bola iba prvým exámenom odvahy.

Šesťdesiate roky už boli klasickou kulmináciou tvorivosti i nezávislého myslenia. Ale nezávisle od vtedajšieho režimu nemohol písať povedzme komentátor. Nezávislosť si mohol dovoliť iba reportér v teréne, kde spisoval príbeh svojho hrdinu. Aj keď osud tohto hrdinu nebol pre režim príjemný, udial sa. A ak ho autor napísal umne aj politicky, cenzorovi ušiel a v novinách vyšiel.

Náhoda chcela, že práve v Smene sa zišli takí reportéri, ako Vlado Ferko, Bohuš Chňoupek či Gavril Gryzlov. Hoci som bol od nich mladší, zobrali ma medzi seba. Začal som seriálom a čoskoro knižkou Cigánsky plač a smiech. Vtedy som prešľapal desiatky osád a nazrel do stovky chatrčí. Neskôr som s vervou opisoval laznícke jednotriedky, kde zväčša pôsobili od sveta odrezané učiteľky, elévky. Proti mojim reportážam z polepšovne sa búrili pedagógovia, podali si ma stranícke noviny Pravda. Vtedy sa ma zastal jedine Laco Mňačko. Do Pravdy okrem iného napísal vetu, ktorá je aktuálna aj dnes: „Ak čosi nechceme vidieť, to ešte neznamená, že to nejestvuje“.

Reportáž je popri iných charakteristikách beletria, spočívajúca na faktoch, na pravdivom príbehu človeka, ktorému treba pomôcť za každého politického počasia. A keďže tento príbeh bol pre čitateľa zaujímavý, mal ohlas nielen v listoch, ale aj v partaji, ktorá zdvíhala prst: no, no, no! Otázka znela, kto tieto reportáže obháji, kto podrží chrbát. Vtedy ním bol Votrubov odchovanec a tolerantný šéfredaktor Poldo Podstupka. Ja som sa k reportáži vrátil po dvadsiatich rokoch až po nežnej, po dvadsiatich rokoch mlčania. Chýbal mi terén i zaujímavý protagonista. Nos na témy som mal, hádam aj kúštik talentu a skúsenosti premeniť osud obyčajného človeka na atraktívny príbeh.

Boli ste niekoľko rokov aj šéfredaktorom Smeny, a práve v dramatických časoch, keď sa u nás odohrávali udalosti, ktoré v mnohom poznačili európsku politiku i budúci vývoj v Sovietskom zväze. Ako si na tieto roky a udalosti spomínate?

Za môjho šéfovania v rokoch 1965 – 1968 sa populárna Smena modernizovala. Vznikla atraktívna príloha Smena na nedeľu a vytvoril sa priestor pre náročné žánre: reportáž, fejtón, poviedku, ba aj poéziu. Kto si už dnes spomenie, že pondelkový šport začal vychádzať až v roku 1968.

Pri spätnom pohľade na Smenu tamtých čias ma teší najmä to, že sa nemáme za čo hanbiť. V osudových chvíľach štátu sme stáli na správnom mieste, odvážne sme bránili národné i vlastenecké záujmy. Vyrastali tu ďalší publicisti a reportéri, v súčasnosti uznávaní autori: Čomaj, Vároš, Smolec a ďalší. Aj keď sme boli právom hrdí na svoje texty, práve v čase našej popularity sa na prvú stranu denníka prebojovala politická karikatúra Mariana Vaneka a Dušana Juneka. Ak boli ich kresby výstižnejšie, dostali prednosť.

Za normalizácie zo Smeny muselo odísť tucet „previnilcov“. Šiesti z nich sa ocitli aj na čiernej listine predsedníctva ÚV KSČ ako pravicoví oportunisti a nepriatelia ľudu.

Z novín ste museli odísť aj vy. Ešte pred okupáciou ste mali nastúpiť ako zahraničný spravodajca Smeny a českej Mladej fronty do Moskvy. Sovieti vás však z Moskvy vykázali. Ako ste sa pretĺkali?

Vidíte, v časoch najväčšej slávy Smeny, jej niekdajší šéfredaktor stroskotal. Nie doma, ale rovno v Moskve. Letel som tam v čase pamätného rokovania štátnych delegácií v Čiernej nad Tisou. Naše „tučko“ od sovietskych hraníc sprevádzali dve stíhačky. Na ministerstve zahraničia tri dni nemali na mňa čas. V Komsomolskej Pravde sa mi šéfovia zatajili, prijala ma radová redaktorka, ktorá ostentatívne mala pred sebou moje články. Pravdaže, bol medzi aj otvorený list prezidentovi Novotnému, aj rozhovor s manželkou Karla Čapka, herečkou Olgou Scheinpflugovou o Janovi Masarykovi. Až u veľvyslanca Koutského som sa dozvedel, že z mojej akreditácie nebude nič.

Po mojom návrate nebol prekvapený jedine Gavril Gryzlov. Pod Devínom lovil zubáče. Vraví mi: Ja, ako reportér, som podliehal tebe, ako šéfovi. Ale tentoraz som šéfom ja, a ty ako reportér budeš podliehať mne. Aby si nám neušiel, dostaneš mimotarifný plat. Mimotarifný plat muselo schváliť predsedníctvo Zväzu novinárov. Múdro, lebo objektívny nadhľad je nevyhnutný. Ten mimotarifný plat od „manažéra“ Gryzlova som bral mizerne krátky čas. Našťastie, po roku som sa uchytil v rozhlase...

Rozhlas sa vám stal nielen útočiskom, ale na dve desaťročia aj ilegálnou tvorivou možnosťou. Z reportéra vyrástol dramatik a scenárista, aj keď pod cudzím menom. Boli to aj nové obzory tvorby a nová realizácia?

Rozhlas si odjakživa potrpí na svoju tradíciu a svoje osobnosti. Znamenití autori zanechali v tomto médiu vzácne národné i svetové kultúrne pamiatky podnes uložené vo fonotéke. Ďalším mojím prekvapením bola náročnosť na produkovanú hru či pásmo, spolupráca autorov s realizačným štábom. Hoci som nesmel ísť na mikrofón ani publikovať pod menom, kolegovia ma prijali. Šťastie som mal v tom, že v literárno-dramatickej redakcii, ktorá zastrešovala rozhlasové hry, fíčre i humoristov, sa dýchalo i premýšľalo slobodnejšie, ako v spravodajstve či v publicistike. Niekdajší redaktor Smeny, šéf tejto redakcie Emil Benčík mi zavesil na krk tvorbu prvého rozhlasového seriálu Čo nového Bielikovci? Vrátil sa z Poľska, seriály poznal, ale čo ja? Nesmel som vycestovať ani k najbližším susedom, lebo ešte v Smene mi odobrali pas. Trápil som sa sám so sebou, absolvoval som vlastné minisemestre VŠMU so zameraním na rozhlasové hry, respektíve na vznikajúci seriál. Každý boží rok som dopredu pripravoval tristostranový synopsis o vývine rodiny. So seriálom som vstával, líhal, dovolenkoval. Vo vlastnej rodine sa však nesmel počúvať, zakázané bolo o ňom čo i len hovoriť. Popri seriáli vďaka priateľom vyrastal nový autor – Karol Ilavský. Zabodoval v anonymných súťažiach rozhlasových hier, poviedok, pásiem... Keď sa odvážni porotcovia dozvedeli, kto to je, „zabudli“ protestovať.

Mal som šťastie, že som bol zo Smeny. Smenári pôsobili na vysokých školách, v akadémii vied, ba aj v strane a vláde – ako Chňoupek. Koncom mája 1989 Karol Ilavský zvíťazil hrou Čierny bocian na festivale rozhlasových hier v Piešťanoch. Reportoval to rozhlas, snímala televízia. Niekdajší Smenár – generálny direktor Československého rozhlasu Ján Riško mi podáva ruku a náramne sa čuduje, čo to mám za meno, aký anonym. A rovnako ďalší odchovanec Smeny, vtedajší povereník kultúry básnik Pavol Koyš mi vraví: A to si nemohol prísť za mnou, aby sa to vybavilo? Na tom javisku mi nepodal ruku jedine šéf oddelenia kultúry ÚV KSS, môj sused zo sídliska. Diváci, a medzi nimi aj Ferko Mikloško, vtedy disident a priateľ môjho syna výtvarníka, mi vraví: „Konečne viem, kto je ten Karol Ilavský...“

Aj keď som si rozhlas obľúbil, a naučil sa preň aj tvoriť, po nežnej som odišiel na voľnú nohu. Jednak preto, že som nechcel prijať akúkoľvek funkciu, ktorá by opäť súvisela s kádrovaním. Ale najmä preto nie, lebo som sa chcel vrátiť ku klasickej novinovej reportáži, za svojimi vzácnymi ľuďmi do terénu.

Napriek veku ste naďalej neúnavný reportér. Vašu bohatú žatvu kníh z posledných rokov zaraďujú medzi literatúru faktu, ale vyrastajú z reportáže. Pri knihách Drámy na hraniciach alebo Odpísaní je to jednoznačné. Pre mňa je reportážou aj vaša väčšia kompozícia – Bombardovanie Apolky. Netreba zdôrazňovať, že reportáž je žáner namáhavý... Vraví sa, že reportéra a vlka živia nohy. Čo vy na to?

Preto som aj spomínal výjazdy za Cigánmi, lazníckymi učiteľkami v jednotriedkach, či cesty za deťmi v detských domovoch. Mojím reportérskym pľacom bolo východné Slovensko, jeho severovýchodný kút, ktorý v čase takzvanej Malej vojny, mírnix-dírnix, zabrali Horthyovci spolu s Podkarpatskou. V tomto kúte okrem zhungarizovanej honorácie málokto vedel po maďarsky čo i len pozdraviť. A vieme, aké boli následky... Aj oslobodenie tu vyzeralo ako koniec sveta. Rachitické deti a kozy vyliezali zo zemľjanok, pologramotné stareny sa pod prvý prídel UNRRY podpisovali bruškom palca namočeným v černidle. Čo lepší chlapi rukovali k Svobodovcom, no namiesto slávneho návratu im ženy a deti kopali hroby, lebo títo vojaci boli bez výcviku. Ani po vojne dlho nepoznali mier. Húfom ich navštevovali teroristi, zvaní banderovci, zopár bezbranných komunistov skutočne obesili a Židov z Ulickej doliny, čo sa vrátili z lágrov, pozabíjali v krčme Emanuela Polláka. Je paradoxné, že v písaní tej histórie môžem pokračovať, lebo Stepan Bandera, Vasil Mizernyj, s prezývkou Ren, i známy Burlak, majú na západnej Ukrajine svoje pomníky, ich menami sú posvätené viaceré školy i ulice. Hľadanie historickej pravdy je večné. Nekonečná vojna tu pokračovala likvidáciou uniatov, optáciou gazdíčkov, čo naleteli na tučný rubeľ a presťahovali sa do sovietskej biedy. Vojna pokračovala aj po rehabilitácii kňazov. Boj o kľúče od cerkví som videl zblízka. Ba nevymizli tu ani hranice. Stále sú živé pašerátstvom, úžerou i nevídanou orientálnou migráciou – od Indov až po Číňanov.

Už dávnejšie som si povedal, že tieto nešťastné hranice musím prejsť a zmapovať od Novej Sedlice po Chľabu pri Štúrove.

Prelúskal som archívy ministerstva vnútra, vyspovedal desiatky postihnutých bežencov, spomínanú knižku Drámy na hraniciach som vydal pred vznikom Ústavu pamäti národa. Tá ďalšia – Odpísaní, mala vyjsť v roku 1970. Rukopis prijali, dostal som aj zálohu na honorár, ale nevyšla. Neviem, či ju zošrotovali alebo zašantročili. Preto po rokoch som sa k nej vrátil, doplnil o ďalšie historicky vzácne príbehy a vydal. Recenzenti tvrdia, že napriek tamtým rokom je aktuálna. Áno, história sa občas opakuje až strach. Myšlienka Wiliama Faulknera je mottom knižky: „Minulosť nie je nikdy mŕtva. Dokonca nie je ani minulá“.

Z iného cesta je Bombardovanie Apolky. Titul „dodal“ editor Albert Marenčin mladší, lebo jeho edícia mapuje históriu hlavného mesta. Táto knižka je v skutočnosti o občianskom odboji. O mladej špiónke Beatrix Čelkovej písal pred rokmi aj môj spolužiak Juraj Vereš. Keďže nežila vo vzduchoprázdne, knižku som musel zaľudniť spoločenskými udalosťami i ďalšími protagonistami. Trixina teta Biela pani prevádzala francúzskych partizánov a Justícia (názov kníhkupectva na vtedajšom Hlinkovom námestí) sa stala sídlom antifašistov, ktorých umne dirigoval lekár, chirurg a všadeprítomný profesor Koch. Zatvorili ho Nemci, ale na doživotie ho v roku 1951 odsúdili komunisti. Preto Koch ako osobnosť vypadol z encyklopédií a slovníkov. Chcem o ňom napísať knižku.

Hoci som takpovediac rustikálny reportér odchovaný terénom, v tejto knižke využívam najmä dialóg, ktorým som mohol výstižnejšie charakterizovať noblesu a myslenie graduovaných ľudí. Áno, máte pravdu, pri reportáži pobolievajú zväčša nohy. Ak sa človek vyhýba diaľniciam, erárnym cestám a štátotvorným témam, odšliape si svoje aj v civilizácii.

Napísali ste dve skvelé knižky o tvorcoch – žurnalistoch: Páni novinári I. a II. Podľa čoho ste robili výber novinárov, ktorých ste vo svojej knihe povýšili na osobnosti?

Túto otázku dostávam často. Raz je naservírovaná s ironickým podtextom, inokedy povýšenecky, až urazene, lebo Ten a Ten sa do môjho výberu dostal a Ja nie. Akým právom? Nuž, hoci právom autorovho výberu. Krk dám na to, že nijaký výber na svete nie je dokonalý. Veď aj experti sa zavše popália už pri výbere svojej partnerky. Pri tomto výbere mi okrem iného išlo o pestrosť osobností, o pokrytie významných historických udalostí ako SNP, tragický rok l968, ale aj o zmapovanie krutej normalizácie. Vyberal som takých novinárov, ktorí čosi zažili, čosi dokázali, trestom si odskákali, no nadovšetko upozornili na seba svojou tvorbou. Veď na výber osobností majú podstatný vplyv čitatelia. Doznávam, že kúštik protekcie mali reportéri Smeny. Ospravedlňuje ma iba to, že reportáži fanúšikujem, a týchto borcov som najlepšie poznal.

Ktorý vás najviac zaujal?

Určite Gryzlov. Jediný spomedzi nás odmietol nastúpiť na subalterné miesto, jediný nekonečne dlho veril Husákovi, ktorý mu povedal: „Chvíľu treba vydržať, Gavril“. Gavril sa vtedy vydriapal na posledný laz až kdesi k nebu a vydržal tam až do infarktu, ktorý ho skosil ako päťdesiatročného. G. G. je zrejme jediným žurnalistom na svete, ktorému lazníci vlastnými rukami a z vlastných peňazí osadili pamätnú dosku.

Husársky kúsok predviedol aj Ján Novák, športový redaktor, niekdajší stíhací pilot. Uprostred normalizácie uverejnil kritickú esej o zbytočnosti spartakiád. Dokázal, že sú formálne, že nahnaní cvičenci končia s telovýchovou po návšteve Prahy, naopak, organizátorom sa na prsiach hompáľajú štátne vyznamenania.

Ota Plávková odvážne „ťahala“ protiokupačné vysielanie v rozhlase. Keď ju vyliali z práce a zakázali jej pobyt v rodnej Banskej Bystrici, žila s deťmi i chorou matkou v Bratislave v baraku. Za normalizácie vysielala do Slobodnej Európy aj v čase, keď pod jej oknami stálo auto s príslušníkmi štátnej bezpečnosti.

Vaše knižky o novinároch sa stali povinnou literatúrou pre poslucháčov žurnalistiky. Čo je to za žáner, ktorým ste novinárov portrétovali?

Reportáž to nie je, nemôže byť, lebo často citujem z ich textov, odkazujem na pramene, skladám pestrú mozaiku ich života a tvorby, využívam vari všetky žánre, vrátane eseje. Je to akási koláž, fíčer bez zvuku, plastický obraz protagonistu, ale aj doby, v ktorej žili a tvorili. Pri písaní som musel myslieť aj na tých, čo nemali potuchy o cenzúre, direktívnych žánroch a privilégiách straníckej tlače.

Senior Albert Marenčin tiež čosi preskákal. Pôsobil v povstaleckej tlači, po oslobodení v chýrnej Národnej obrode. Tento aktívny a činorodý publicista mi vraví: „Pán kolega, tieto vaše výbery by sa mali dať dohromady a vydať ako reprezentatívna knižka. Ale bacha! Výber si neviem predstaviť bez Laca Novomeského alebo šéfredaktora nezávislej Národnej obrody Jána Trachtu“. No prosím, tak si vyberte.

Ste nestorom slovenskej profesionálnej žurnalistiky, trojnásobným nositeľom významného a už vlastne medzinárodného ocenenia – Ceny Egona Erwina Kischa. A práve z posledných rokov...

Ďakujem za poklonu, aj keď viem, že nestor znamená senior a senior je starec.

Koho ste vy považovali za nestora slovenskej reportáže?

Ladislava Mňačka. Nie preto, že som o ňom „spískal“ diplomovku, ale pre jeho skutočnú robotu. Neobdivoval som jeho spontánne písanie, hybridnú formu, ani riavu neučesaných slov. Obdivoval som jeho predvídavosť, jeho nos – politický barometer, vďaka ktorému predbiehal dobu i kolegov. Oneskorené reportáže i Prašné cesty napísal pred rehabilitáciami. Mňačko by nebol Mňačkom, keby sa zasa ako prvý a zasa z plného hrdla, nebol kajal za svoje omyly a prešľapy z čias totality. Ako prvý z reportérov emigroval, čo však bolo zbytočné. Raz som s ním putoval na východ, prežili sme spolu zopár dní. Neskôr, keď som chodil po jeho reportérskych cestách, málokde naňho spomínali v dobrom. Lebo objavenú pravdu zakaždým priveľmi štylizoval, konfabuloval. Zásadne nepoužíval magnetofón, ba ani pero a notes: „Ľudí i mňa tie inštrumenty zbytočne znervózňujú, plašia. Najlepší je rozhovor v krčme, alebo iba tak, na dvore, pri plote.“ Áno, aj v tom je kúštik jeho pravdy.

Nerozmýšľate o napísaní memoárov, ktoré by zachytili novinárskym perom jedno polstoročie Slovenska?

Prečo nie? Pamäti rád napíšem, veď denno-denne s nimi žijem, v duchu komunikujem. Na dávnu Smenu sa ma často vypytujú nielen kolegovia, čitatelia – pamätníci, ale aj poslucháči žurnalistiky. Nedávno ma navštívili dvaja doktoranti z Prahy. Zaujímajú ich nielen udalosti okolo roku 1968, ale aj plodonosné šesťdesiate roky, keď sa u nás na všetkých frontoch kultúry darilo aj nezávislosti i kumštu. Keďže tento rozhovor je tiež o nezávislosti, rád konštatujem, že Smena bola prvá, čo sa odvážila vyhlásiť nezávislosť aj oficiálne. Nezávislosť som podporil úvodníkom, takže od jari 1968 sa v tiráži denníka neuvádzalo, že Smena je orgánom ÚV SZM, ale denníkom mládeže.

Nedávno som čítal knižku Ludvika Vaculíka Hodiny klavíra.

Známy chartista, autor rezolúcie Dvetisíc slov, publicista, esejista, prozaik, ktorý tak isto čosi preskákal, otvorene opisuje svoje súčasné tortúry s nedostatkom peňazí pri vydávaní nezávislých novín, navyše literárnych. „Preľaknutý z toho, čo sa okolo nás deje, sám seba sa spytujem: Pre akého čitateľa, do akej doby ja toto píšem? Píšem pre zanikajúceho čitateľa, zanikajúceho človeka vôbec, ktorý ešte premýšľa o živote, lebo život je ešte stále jeho dielom. Ten ďalší človek, ďalšej generácie, už bude článkovec: Člen celku, pospájaného technikou, dozornými mechanizmami, zákonmi. Jedného dňa vo všetkých slúchadlách, ktoré majú skoro všetci na ušiach, zaznie: K zemi! Možno vtedy vznikne duchovná elita, ktorá pochopí svoje poslanie...“

Áno, spomínaná duchovná elita by sa mala čo najskôr prebudiť aj u nás. Ale ako a kde, keď na každom kroku sa hovorí s načiahnutou rukou o peniazoch. Až kdesi na konci nášho úsilia je učupená túžba po dôstojnejšej kultúre i serióznych novinách.

Zhováral sa Ján ČOMAJ

Späť