Vedel liečiť choroby tela aj duše

Slovensko, 15. 7. 2008 (Verejná správa 14/2008)

G. K. Zechenter-Laskomerský: „Lekár si musí získať i medzi chudobnými priateľov.“

Spisovateľ, prírodovedec, lekár a cestovateľ, ktorý svoje rodisko preslávil aj používaním prímenia Laskomerský. Keď sa ráno 4. marca 1824 narodil v Laskomeri, dnes už súčasti Banskej Bystrice, položili ho vraj na baraní kožuch, aby mu narástli kučeravé vlasy. Toto prianie sa nenaplnilo. Do vienka však dostal veľký talent, múdrosť a skromnosť.

Gustáv Kazimír bol najmladším synom miestneho banského úradníka, ktorého neskôr vymenovali za správcu železnej huty. Pochádzal teda zo vzdelanej a sociálne dobre situovanej rodiny. V detstve však spoznal a pochopil aj ťažký život baníkov a kovorobotníkov. Mal asi päť rokov, keď otca preložili do Ponickej Huty, kde absolvoval prvé školské vzdelanie. V roku 1832 sa rodina vrátila do Banskej Bystrice a chlapec tu študoval na katolíckom gymnáziu. Pre početnú rodinu Zechenterovcov však čoskoro nastali zlé časy. Za chýbajúce uhlie správcu Ignáca Zechentera predčasne penzionovali a rodina sa znova sťahovala. Po otcovej smrti nakrátko aj k vydatej sestre Fánke v Radoboji v Chorvátsku. Matka ho z penzie nemohla podporovať, preto mu na ďalšie štúdiá veľkoryso prispieval švagor. Vybral sa do Vacova študovať filozofiu, ale čoskoro ochorel na týfus. Choroba a smútok spôsobili, že mu vypadali vlasy. Tie potom narástli – a boli konečne kučeravé, ale zaujímavé, že iba na jednej strane hlavy...

Lekár, ktorému nemal z čoho zaplatiť za liečbu, ho povzbudil: „My, lekári, musíme si i medzi chudobnými získať dobrých priateľov.“ Netušil, že toto ponaučenie bude neskôr v praxi často opakovať aj sám.

Horlenie za národ

Po skončení filozofických štúdií sa rozhodoval, čo ďalej. Navštevoval právnické, lekárske i geometrické prednášky. Napokon si vybral medicínu. Vyhrala túžba liečiť choroby tela aj duší. Vrhol sa do náročného štúdia, ale so spolubývajúcimi navštevoval aj peštianske plesy, zábavy, divadlá a kabarety. Študentský život nebol len z povinností, ale prinášal aj dosť originálnosti a veselosti. Ako člen študentského kvarteta Zechenter neraz vyspevoval serenády pod oknami počestných slečien. Tieto „záskoky“ boli výhodné, lebo zamilovaní objednávatelia spevákov vždy dobre odmenili alebo pohostili. S kamarátmi hrával aj divadlo – niekedy doma v izbe. Obecenstvo tvorili spolužiaci, ale aj domáca pani s dcérami. Mal úspech. Odmenou bolo čosi pod zub, niekedy dokonca aj bryndzové halušky, ktoré hladošom z Horniakov nesmierne chutili. Laskomerský ich vedel navariť aj sám. Ak mal veľmi hlboko do vrecka, prilepšil si doučovaním. Uvedomoval si svoju životaschopnosť a tešilo ho, že sa nestratí.

V Pešti sa stretával s Jánom Kollárom a pod jeho vplyvom si uvedomil svoju zodpovednosť k národu. Neskôr o tom o tom napísal: „A tak potom častejšie navštíviac Kollára, ktorý ma rád vídal a pretože na oči chorľavý býval, mňa už po hlase poznal, a skrze neho a Paľa Korčeka spoznajúc sa s Jánom Kadavým, stal som sa horlivým Slovákom, demokratom, a horlil som za biedny, znevážený slovenský ľud.“ Kollárovu tézu o jednotnom československom národe však neprijal. Keďže neštudoval v kruhu štúrovskej mládeže, nebol stúpencom ani ich romantických literárnych a politických programov.

Zechenter v rokoch 1846 – 1850 študoval medicínu vo Viedni. V revolučnom roku 1848 ho povýšili na dôstojníka akademickej gardy. So študentským oddielom strážil barikády vo viedenských uliciach. Za doktora medicíny ho slávnostne promovali v roku 1850. Lekársku prax vykonával ako župný obvodný lekár najprv v Banskej Bystrici. V tunajšom Literárnom a hudobnom múzeu je jeho lekársky kufrík, v ktorom nosil so sebou základné vybavenie – malý kovový skalpel, cievkovač, skúmavku a ďalšie nástroje. Pätnásť rokov bol bansko-lesným lekárom v Brezne. Pod jeho obvod spadalo dvadsaťštyri horehronských obcí. Laskomerský bol výborný a pokrokový lekár. Liečil nielen bežné choroby, trúfol si dokonca aj na operácie očí. Lesných robotníkov a baníkov viedol k hygienickým návykom, študoval ich metabolizmus, parazitológiu a v roku 1855 zabránil rozšíreniu cholery v okolí Brezna.

V roku 1868 doktora Zechentera preložili do Kremnice. Z Brezna sa mu odchádzalo ťažko. Napísal: „Povodilo sa mi asi tak, ako keď dobre zakorenený strom majú násilím vytrhnúť a presadiť - a tvrdo to ide, keď strom už do tej zeme pustil hlboké korene.“ Netušil, že v Kremnici prežije štyridsať plodných rokov.

Všestranne nadaný tvorca

Za pacientmi Laskomerský často jazdil na koni. Bol to rýchly dopravný prostriedok, vďaka ktorému si mohol cestou všímať prírodu, zastaviť sa, pokresliť si. Maľovaniu sa venoval od študentských čias. Kreslil nielen prírodu, ale aj portréty, domy, mlynské náhony, píly, zátišia, ba pokúsil sa aj o oltárne obrazy. Zachovali sa jeho skice horehronských drevorubačov, ktoré slúžia aj ako etnografický dokument odevov a krojov. Niektoré svoje literárne diela si dokonca sám ilustroval. Dva Laskomerského obrazy putovali do Čiech. Dostala ich do daru spisovateľka Božena Nemcová počas návštevy Horehronia. U Laskomerského bývala. V Brezne navštívili spisovateľa a kňaza Jána Chalupku a jeho brata, známeho štúrovského básnika Sama Chalupku v Hornej Lehote.

Zechenter-Laskomerský bol vášnivý cestovateľ. Precestoval Slovensko, Rakúsko-Uhorsko, navštívil Taliansko, Turecko a Blízky východ. Pozoroval a porovnával mestá, ale najmä prírodu. Do cestovateľských zápiskov si poznačil: „Príroda je tým, ktorí jej porozumejú, všade a vo všetkom krásnou.“ Vždy mal po ruke skicár. Keď ho niečo zaujalo, vytiahol si z náprsného vrecka griflík a už vznikali pohotové kresbové záznamy. Bol aj výborný geológ, mineralóg, speleológ, botanik. S Dionýzom Štúrom uskutočnil výskum Pohronia. Prebádal viac oblastí a spracoval geologickú mapu od Jalnej po Hornú Štubňu. Zaujala ho problematika vulkanizmu. Časť mineralogickej zbierky daroval gymnáziám v Kláštore pod Znievom, v Martine a Revúcej i matičnému múzeu. Študoval flóru a faunu, mal hodnotný herbár. V Kremnici založil botanickú záhradu. Experimentoval s modernými pestovateľskými metódami. Zaujala ho meteorológia, archeológia, numizmatika, prispieval do populárno-náučnej literatúry.

Realista s ľahkým perom

V literárnej tvorbe nadviazal na humoristickú líniu Jána Chalupku. Aj keď bol vrstovníkom štúrovcov a zrejme každého poznal osobne, nepridal sa k ich ideálom. Bol realista, ale zároveň majster humoru a satiry. Laskomerský pôvodne ani nemal ambície stať sa spisovateľom. K písaniu ho priviedli zážitky z cestovania po Chorvátsku a revolúcia roku 1848, ktorú zažil vo Viedni. Žiadalo sa mu podeliť o skúsenosti a dojmy, tlmočiť bohaté vedomosti z prírodných vied. Aj do svojich cestopisov vniesol humoristické prvky i vtipy. Písal humoristické črty, fejtóny a anekdotické príbehy. Niektoré humoristicky ladené prózy vydal knižne pod názvom Zozbierané žarty a rozmary. K detským a študentským rokom sa viažu autobiografické diela Radvanský jarmok, Prvý tanec, Študentský majáles.

Najrozsiahlejšou a najznámejšou novelou je Lipovianska maša. Vyšla v roku 1874, keď mal presne päťdesiat rokov. Opísal v nej dôverne známu horehronskú prírodu a prostredie železiarskych robotníkov. Cestovateľské zážitky z ciest po Slovensku a Európe uplatnil v knihách Výlet do Tatier, Z Turčianskych Teplíc do Trenčianska, Prechod cez Čertovicu, Zo Slovenska do Carihradu, Zo Slovenska do Ríma.

Ako spisovateľ sa venoval aj biografickej tvorbe. Napísal Vlastný životopis, ktorý knižne vyšiel pod názvom Päťdesiat rokov slovenského života. V knihe Rozpomienky na Štefana Moysesa sa venoval prvému predsedovi Matice slovenskej a dobrodincovi slovenských študentov. Je autorom divadelnej hry Starý mládenec, ktorá však nemala veľký úspech. Záľuba v poľovníctve ho priviedla k opisu poľovačky na medvede. Kniha s týmto názvom mala čitateľský úspech, preložili ju do češtiny, poľštiny i nemčiny.

Zechenter-Laskomerský bol spoluzakladateľom Matice slovenskej. Veľmi chcel, aby sa jej sídlom stalo Brezno. Ako pragmatik však rozmýšľal reálne. Možno to rozšíriť na všetky jeho rozhodnutia a skutky. Vyplynulo to z jeho lekárskej profesie i záujmu o prírodné vedy. Jeho vzťah ku kultúre a umeniu bol vrelý. Všetky kultúrne akcie a podujatia mali v ňom ochotného podporovateľa. Bol aj všeobecne obľúbený. Lekárske povolanie mu však zaberalo veľa času a ďalším aktivitám i literatúre sa mohol venovať iba okrajovo. S manželkou Emíliou vychovali syna Gustáva a tri dcéry: Bertu, Máriu a Oľgu. Zomrel ako osemdesiatštyriročný v roku 1908. Pochovaný je v Kremnici.

Zlata TROLIGOVÁ

Späť