Z finančných trhov sa stalo monštrum

Slovensko, 21. 7. 2008 (Verejná správa 15-16/2008)

Časopis Stern v májovom čísle 21/2008 uverejnil rozhovor so súčasným prezidentom Nemeckej spolkovej republiky Horstom KÖHLEROM (65). Otázky redaktorov a popisy fotografií sú ladené v bulvárnom štýle, prezident však na ne odpovedá vecne. S nadhľadom a kriticky analyzuje súčasný stav spoločnosti a vývoj sveta, vrátane nedostatkov finančného systému a kapitálu. Jeho názory sú o to dôveryhodnejšie, že predtým ako v roku 2004 nastúpil na miesto spolkového prezidenta, pôsobil ako štátny tajomník spolkového ministerstva financií, ďalej ako prezident asociácie nemeckých sporiteľní a v rokoch 2000-2004 bol obchodným riaditeľom Medzinárodného menového fondu vo Washingtone. Rozhovor uverejňujeme po redakčnej úprave takmer v plnom rozsahu.

Pán spolkový prezident, veľa ste cestovali po svete. Ktoré obrazy nemôžete vymazať z pamäti?

Počas mojej prvej cesty do Afriky mi jedna mladá žena v Mali venovala malú misku. Bola to miera týždenného prídelu kaše pre tehotné ženy. Rok predtým som v Londýne zažil mladého bankára ako míňa svoj zárobok pitím šampanského. Extrémna chudoba v Afrike a zároveň prebytok u nás. Naďalej to tak ísť nemôže.

Hanbili ste sa niekedy, že pochádzate z nášho, takpovediac prvého sveta?

Áno, nejeden raz. Naše reči o hodnotách a morálke sú totiž na základe našich skutkov posudzované ako klamstvá. Potrvá ešte dlho kým pochopíme, že aj u nás sa musí niečo zmeniť, aby bola chudoba vo svete prekonaná.

Máme podiel viny na revolte hladu, keď sa na jednej strane bránime importu z tretích krajín a na strane druhej podporujeme náš poľnohospodársky export?

Podpora exportu poľnohospodárskych produktov v Európe a USA sťažuje situáciu v tretích krajinách. Musíme predsa vedieť: kvôli ekonomickému a sociálnemu prepojeniu na našej planéte nemôže žiaden štát, nech je akokoľvek mocný, zväčšovať blaho svojho národa bez ohľadu na ostatných. Politika, ktorá chce zabezpečiť priaznivú budúcnosť len vlastnej krajine, už nie je dobrá.

Musia byť poľnohospodárske subvencie zrušené?

Revolty hladu by mali byť podnetom k úvahám o jasných škrtoch v exportných subvenciách pre európske a americké poľnohospodárske produkty. Ide o to dať chudobným krajinám šancu vybudovať vlastnú potravinovú bezpečnosť prostredníctvom vyššej produktivity. Rozhodujúcimi krokmi k tomu sú lepšie zavlažovacie systémy a budovanie družstiev pre malých roľníkov. Prioritou by mala byť rozvojová pomoc.

Namiesto toho si však pestujeme romantické maniere: pretože ľudia inde hladujú, nejeme jablká z Nového Zélandu a hovädzie mäso z Argentíny.

Každý podľa svojho uváženia, ale nenahovárajme si, že je to prostriedok boja proti chudobe.

Nežijete tak aj vy?

Nie.

Nezahryznete si radšej do ekologicky vypestovaného jablka z Brandenburgu?

Mám rád ovocie, ktoré mi chutí. Nielen z Brandenburgu, ale odkiaľkoľvek.

Je teda naivné si myslieť, že musíme zmeniť naše stravovanie, aby mal svet dostatok potravín?

Naivné to nie je, ale neradil by som robiť z toho ideológiu. Ľudia už predsa rozoznajú, že nadmerné konzumovanie mäsa nie je rozumné. Keď potom ešte vidíte ako iní trpia kvôli tomu, že sa kvôli produkcii mäsa skrmuje stále viac obilia, sú tu dobré dôvody na osvetu.

Je výroba biopalív z potravín eticky prijateľná? My máme plné cisterny, iní plné žalúdky.

Nesmie a nemôže to byť alternatíva. Mali by sme s vysokým nasadením skúmať, ako sa dajú biopalivá vyrobiť z odpadových látok. Kvôli zvýšenému záujmu o biopalivá nemôžeme pripustiť, aby boli naďalej odlesňované dažďové pralesy a aby vznikali veľkoplošné monokultúry. Príjemná jazda autom nesmie mať prednosť pred potravou pre hladujúcich.

Musíme našu mobilitu obmedzovať?

Nie bezhlavo. Ak chceme zostať i naďalej mobilní, je nutný veľký skok smerom k energetickej efektívnosti, budúcnosť má koľajová doprava.

Prišiel čas, aby sme náš ideál dobrého života prehodnotili. Stojíme pred úlohou zabezpečiť rovnováhu medzi nárokmi jednotlivca a medzi tým, čo Zem unesie.

Musíme v Nemecku nanovo zvážiť tabu génovej techniky, aby sme pestovalivýnosnejšie rastliny?

Nevidím v tom kráľovskú cestu pre svetovú výživu, ale musíme sa tejto forme technického pokroku postaviť čelom. Je zrejmé, že musíme zároveň vymedziť riziká. Patrí sem aj to, že roľníci v Afrike nesmú byť závislí na osivových koncernoch priemyselných krajín.

Špekulanti využívajú hladovú krízu na zvyšovanie cien na terminovaných tovarových trhoch.Je to cynické alebo ide jednoducho o trhové hospodárstvo?

To, že sa cena ryže v krátkom čase strojnásobila, súvisí určite aj so špekuláciami. Mali by sme sa však rozhodnúť medzi krátkodobými vplyvmi a dlhodobou perspektívou. Keďže v roku 2050 vzrastie počet obyvateľov Zeme z terajších 6,7 miliárd na viac ako 9 miliárd, bude nedostatok pôdy a to povedie k zdraženiu potravinárskej produkcie. Musíme sa pripraviť na rastúce ceny potravín. Ak toto vyvolá silnejšie investície do produkcie potravín, je nárast cien súčasťou dlhodobého riešenia. Vyššie ceny však nesmú mať za následok hlad ľudí v chudobných krajinách. Proti tomu musíme prijať cielené opatrenia.

Neprežívame niečo také ako krízu zmyslu globálneho kapitalizmu?

Kapitalizmus neznamená len dosahovať zisky, ale predovšetkým vedieť zaobchádzať s rizikom. Finančná kríza ukazuje, že práve to chýbalo mnohým bankám vo svete. Podcenili riziká. Takejto chybe sa rýchlo podľahne, ak chýba osobné ručenie. Technicky povedané, kríza sa na finančných trhoch vracia v dôsledku podcenenia rizika: úvery boli k dispozícií príliš ľahko a lacno.

Hovoríte ako investičný bankár...

Svetu financií musí byť nastavené zrkadlo. Blamoval sa a jasne počuteľné mea culpa ešte stále postrádam. Budúcnosť má len kapitalizmus, ktorý je pripravený prevziať na seba zodpovednosť. Práve aj zodpovednosť za slabých. Treba praktizovať zodpovednosť a solidaritu bez vylúčenia trhového a cenového mechanizmu. V Nemecku definujeme sociálnu spravodlivosť ešte stále v medziach našich národných hraníc s výsledkom, že môže ísť na úkor ľudí v chudobnejších regiónoch sveta. V bohatých krajinách chýba vedomie, že sociálna spravodlivosť musí byť v 21. storočí chápaná v medzinárodných dimenziách.

Kde vidíte priestor na to, aby sa africké krajiny mohli rozvíjať napriek zákonom globalizácie?

Afrika má teraz vďaka svojmu nerastnému bohatstvu historickú šancu zvrátiť osud svojich ľudí k lepšiemu. Na to treba dobré riadenie, teda dobré vlády v Afrike samotnej, ale aj pripravenosť medzinárodných investorov, aby nechali africké krajiny profitovať z nárastu hodnoty nerastného bohatstva. Európa by mala pri uzavieraní zmlúv o nerastnom bohatstve s africkými krajinami ísť príkladom. A to tak v podieloch na príjmoch, ktoré zostávajú v Afrike, ako aj v pripravenosti pomôcť jej pri budovaní spracovateľského priemyslu. Takáto politika prinesie Afrike trvalý rast a bude pôsobiť proti migrácii chudoby do Európy.

Vrátili by ste sa po skončení vášho aktívneho pôsobenia doma späť do Afriky?

Viete, roky v cudzine mi ukázali, ako mi moja domovina Nemecko leží hlboko v srdci. Ale nebolo by pre mňa nepredstaviteľné žiť v Afrike. Je tam veľa múdrych hláv a čím viac viete, tým ste skromnejší.

Má vôbec význam posielať tam peniaze? Nemali by sme skôr povzbudzovať viac firiemk väčším investíciám?

Naše finančné sľuby by sme mali dodržať a verejná pomoc by sa nemala stavať do protikladu so súkromnými investíciami. Osobne si želám, aby nemecké hospodárstvo hľadalo svoje šance v Afrike o niečo odvážnejšie. Raz sa vďaka tomu budeme tam tešiť lepšej povesti než ostatní.

Nárast mobilných telefónov je príkladom toho, že sa Afrika vie vyvíjať aj samostatne.

To je pravda, ale rámcové podmienky pre investície nie sú jednoduché a korupcia je enormná.

Nie je potupné, že Siemens je podozrivý z korupcie v hodnote jednej miliardy euro?

Na začiatku nášho rozhovoru ste sa pýtali na to, či som sa za niečo z nášho sveta hanbil. To tiež patrí k tomu. U investorov pridlho vládlo stanovisko: keď nepodplatím ja, urobí to druhý.

Ku hladovej kríze sa pripája energetická. Obmedzili sme produkovanie atómovej energie. Teraz sa o tom diskutuje aj pri uhoľnej energetike. Je to otázka času?

Výrobu atómovej energie sme obmedzili, pretože nie je pre nás z dlhodobého hľadiska riešením. Považujem za nevyhnutné, aby Nemecko vyvinulo a presadilo dlhodobú stratégiu využívania obnoviteľných energií a značného zlepšenia energetickej efektívnosti. V tomto sa dá ešte veľa urobiť. Existujú predsa aj seriózne štúdie, ktoré nám predpovedajú energetické výpadky s veľkými rizikami pre hospodárstvo a pracovné miesta.

Nepotrebujeme na prechod k efektívnejším obnoviteľným energiám viacej času?

Nevylučujem, že potrebujeme viac času. Chcem, aby sme s občanmi diskutovali na témy: Trúfate si na takú rozsiahlu zmenu? Viete, čo bude treba zmeniť a ako rýchlo v našich životných návykoch?

Má cenu energetickú problematika regulovať cenovou politikou?

Zem je planétou nedostatku a nikto nemá prirodzený nárok na prebytok. Je dobre, že naše poznanie k tomu speje. Cenový mechanizmus poukazuje na tento nedostatok a dúfam, že vyššia cena nafty zmobilizuje investície správnym smerom. To predovšetkým znamená šetriť energie a suroviny. Napriek tomu sa môže stať, že čoskoro budeme postavený pred otázku, či počas prechodnej fázy, ktorá potrvá dlhšie ako by sme si želali, nebudeme v nejakom pomere potrebovať tak nukleárnu, ako aj uhoľnú energiu.

Čo sa musí stať, aby sa svetové finančné trhy nevymkli spod kontroly?

Chcem dúfať, že to najhoršie máme za sebou. Boli sme však blízko k zrúteniu finančných svetových trhov a na hospodárstve to ešte zanechá svoju stopu. Jediné dobré na kríze je: teraz musí byť každému zodpovedne zmýšľajúcemu človeku jasné, že sa z medzinárodných finančných trhov stalo monštrum, ktorému musia byť určené hranice. Nevyhnutná je prísnejšia a účinnejšia regulácia, väčšia podriadenosť finančného kapitálu, väčšia transparentnosť a globálna inštitúcia, ktorá by nezávisle dohliadala na stabilitu medzinárodného finančného systému. Pred časom som navrhol poveriť touto úlohou Medzinárodný menový fond.

Vytvorili bankári tak veľa derivátov, že napokon sami nerozumeli ich fungovaniu?

Celkom očividne. Obrovský komplex finančných produktov a možnosť uviesť do chodu veľké obchody s minimálnym vlastným kapitálovým ručením, umožnili vznik monštra, ktoré nemá už nič spoločné s reálnou ekonomikou. Sem patria aj bizardne vysoké provízie finančných manažérov.

Daňových poplatníkov to stojí stále viac peňazí. Josef Ackerman, šéf nemeckej banky hovorí: trhy to už ďalej samé nezvládnu.

Odrazu je potrebný štát na zabránenie ďalšiemu masívnemu ruinovaniu kapitálu a pracovných miest. Ponaučenie znie: politika sa terazmusí odhodlane a s dôrazom venovať prevenciám proti krízam. Preto odporúčam rozhodnejší nástup kontinentálnej európskej finančnej a bankovej kultúry, ktorá by obsahovala: stabilitu hodnoty peňazí, dlhodobé myslenie a rešpekt pred sporiteľom namiesto krátkodobého myslenia a finančnej alchýmie. My, Nemci, musíme náš finančný sektor strategicky zrevidovať.

Prišiel koniec krajinských bánk?

Väčšina z nich zrejme nemá akceptovateľný model obchodu.

Majú sa politici stiahnuť z bankového sektora a má sa sedem krajinských bánk spojiť dojednej centrálnej banky?

Považoval som to za najlepšie riešenie už dávno predtým ako som sa stal spolkovým prezidentom.

Aj súkromné banky premýšľajú o svojom spojení: Deutsche Bank, Commerzbank,Dresdner Bank, Postbank. Je správne stvoriť takéhoto globálneho hráča?

Pozor. Takíto globální hráči nemajú práve najlepšiu povesť. Dôležité sú kompetencia, tiež sociálna kompetencia a dôvera podporujúca podnikateľskú kultúru. Ako silne exportne orientované národné hospodárstvo by sme v Nemecku mali disponovať súkromným bankovým a finančným sektorom, ktorý by naše podnikanie sprevádzal po celom svete kompetentne a spoľahlivo. Banky by sa mali skonsolidovať do formy, na ktorú by sme sa mohli spoľahnúť.

Nerozkolíše sa celá spoločnosť, keď bankám prestane dôverovať?

Ak inštitúty, ktorým občania zveria svoje peniaze, sklamú dôveru, dostane sa najprv peňažné hospodárstvo a potom reálne hospodárstvo na šikmú plochu.

Premýšľal Horst Köhler ako súkromná osoba počas finančnej krízy o tom, ako investovaťsvoje peniaze?

Od môjho pôsobenia vo Washingtone spravuje rodinnú pokladnicu moja manželka. Zachovala sa správne a žiadne peniaze nestratila.

Považujete za správne teraz, keď bola dosiahnutá určitá stabilita v štátnych financiách,rozdávať peniaze plným priehrštím?

Nie. Tak ďaleko konsolidácia našich štátnych financií nie je. Aj toto je faktor, ktorý je pre dôveru v našej krajine dôležitý.

Experti odhadujú, že len daňové výpadky počas krízy môžu nakoniec dosiahnuť až 30 miliárd euro.

Toto číslo nemôžem potvrdiť, ale niečo na ňom bude.

Navrhli ste Agendu 2020. Ako má vyzerať?

Zachovať to, čo sa zachovalo, zmeniť to, čo zmeniť musíme, aby sme získali perspektívu. Kľúčom k tomu sú investície a vzdelávanie.

Vyžadujete od ľudí odriekanie sa?

Nepovažujem za správne obmedzovať už dnes budúcu slobodu našich detí a vnúčat. Musíme dávať pozor, aby si mohli užiť minimálne tak veľa slobody, ako my. Ak to chcete pomenovať odriekaním, prosím. Ja to volám zodpovednosť a generačná spravodlivosť.

Svet okolo nás sa dramaticky mení. Ľudia v rozvojových krajinách nemajú nič proti nám, ale ani by nám nič nedarovali. Naša krajina ešte stále stojí pred veľkými výzvami.

Chcete niekoho v nemeckej politike trochu vystrašiť?

Nie, chcem len objasniť, že aj keď politika pracuje v štvorročných cykloch, musí pozbierať odvahu a vziať do vlastných rúk aj dlhodobejšie problémy.

Prezraďte nám vašu osobnú agendu 2020.

Pred desiatimi rokmi bola moja vnučka krstená. V roku 2020 bude mať trinásť rokov. Keby som mohol prispieť k tomu, aby dostala šance aké mala naša generácia, bolo by to fajn.

Späť