Problémy ľudí odkázaných na druhých

Slovensko, 21. 7. 2008 (Verejná správa 15-16/2008)

Tridsaťšesťročná obyvateľka južného Slovenska nám napísala: „Som svojprávna a chcela by som z vlastného rozhodnutia odísť z domova sociálnych služieb, v ktorom práve bývam.“ V súvislosti so svojím rozhodnutím nás žiadala o pomoc a poskytnutie informácií, pretože v domove sociálnych služieb jej povedali, že bez súhlasu opatrovníka sama svoj odchod nedosiahne. „Prosím, informujte ma, aké mám v tejto situácii práva“, naliehala pani Jarmila.

Po doručení podnetu sa právnička Kancelárie verejného ochrancu práv skontaktovala s príslušným domovom sociálnych služieb. Sociálna pracovníčka tohto zariadenia potvrdila, že pani Jarmila si naozaj hľadá chránené bývanie, v čom sa jej zamestnanci domova sociálnych služieb snažia pomôcť. Napriek tomu, že je svojprávna, nevie sa o seba dobre postarať. Do domova sociálnych služieb prišla z psychiatrickej liečebne a len tak, na ulicu, by ju pustili neradi. Potrebuje nepretržitú starostlivosť a dohľad, napríklad aj preto, aby pravidelne užívala lieky. Tieto slová sociálnej pracovníčky, s ktorou naša právnička hovorila, potvrdila následne i riaditeľka domova sociálnych služieb. Konštatovala, že sťažnosť pani Jarmily verejnému ochrancovi práv ju osobne i celý kolektív domova mrzí. Podľa jej vyjadrenia chceli tejto obyvateľke úprimne pomôcť, pretože nie je schopná žiť samostatne.

Podnet sa nakoniec podarilo vyriešiť tak, že pani Jarmila bola spokojná. Tri mesiace po tom, ako sme sa o vec začali zaujímať, sa jej túžba splnila. Dostala chránené bývanie v okresnom meste na strednom Slovensku. V domove sociálnych služieb prežila posledné Vianoce a krátko po novom roku sa mohla presťahovať a začať nový život podľa vlastných predstáv.

So žiadosťou o pomoc nás oslovil aj invalidný dôchodca, ktorého mladší brat tiež žil v domove sociálnych služieb. Namietal, že jeho súrodenca zbavili spôsobilosti na právne úkony v plnom rozsahu na základe choroby, avšak nezákonne. Tvrdil, že v prípade jeho súrodenca dochádza k porušovaniu ľudskej dôstojnosti. Prostredníctvom Kancelárie verejného ochrancu práv sa domáhal, aby sme zariadili bratovo prepustenie z domova.

Preskúmaním podnetu sme zistili, že pán Miroslav, brat invalidného dôchodcu, ktorý k nám podal podnet, sa dostal do domova sociálnych služieb na žiadosť mesta, ktoré súd ustanovil za jeho opatrovníka. Urýchlené prijatie do domova sociálnych služieb zo zdravotných dôvodov však urgoval aj sám Miroslav, pretože – ako uvádzal v písomnej žiadosti – sa nemal o neho kto postarať.

Miroslav žil bez príbuzných a trpel psychickou chorobou. Nedodržiaval medikamentóznu a terapeutickú liečbu a pravidelne obťažoval ostatných obyvateľov. Porušoval poriadok v mieste svojho bydliska neprístojným sexuálnym správaním najmä v prítomnosti maloletých detí, čím ohrozoval ich mravný vývin. Nebol schopný postarať sa nielen o seba, ale ani o svoj byt. Celkovo bol v zlom psychickom i fyzickom stave. Na mestský úrad sa v tom čase obrátil aj jeho starší brat Štefan, a to so žiadosťou, aby mesto umiestnilo Miroslava v niektorom z ústavov. Druhý brat Ľubomír, ktorý sa s podnetom obrátil na nás, nejavil v tom čase o Miroslava žiadny záujem.

Primátor mesta nás vyrozumel aj ďalších skutočnostiach: Miroslav bol u svojho brata Ľubomíra približne mesiac na dovolenke. Po jeho návrate do domova sociálnych služieb nemal lieky a bol celkovo opäť vo veľmi zlom stave – špinavý, otrhaný a schudnutý o sedem kilogramov. Ďalším preskúmavaním podnetu sme si overili, že vo veci, s ktorou sa na nás obrátil Ľubomír, už rozhodol súd. Ten návrh nesvojprávneho Miroslava, aby mu súd za nového opatrovníka ustanovil jeho brata, zamietol. Ľubomír z psychiatrického hľadiska nebol spôsobilý starať sa o inú osobu. Nedokázal by teda svojmu bratovi zabezpečiť riadnu starostlivosť a opateru, čoho dôkazom bol aj stav, v akom sa Miroslav vrátil po krátkom pobyte u neho.

Z dôvodu, že vo veci už rozhodol súd, sme museli tento podnet odložiť. Za zvlášť dôležité sme však považovali naše zistenie, že samotný Miroslav je v pôvodnom zariadení, kam ho umiestnilo mesto v úlohe opatrovníka, spokojný. Našiel si tam kamarátov a zlepšil sa aj jeho zdravotný stav. Podávateľovi podnetu sme preto v liste vysvetlili, že jeho brat potrebuje špeciálnu starostlivosť a tú mu adekvátne poskytujú v domove sociálnych služieb, kde v súčasnosti žije.

Späť