Návraty na javisko slovenských dejín

Slovensko, 21. 8. 2008 (Verejná správa 17/2008)

V uplynulých dňoch si naša verejnosť pripomenula 145. výročia založenia najstaršej a najvýznamnejšej národnej ustanovizne Slovákov – Matice slovenskej. Oslovili sme jej predsedu – Ing. Jozefa MARKUŠA, DrSc. (64) – ktorý stojí v jej čele bezmála dve desaťročia, aby sme sa v rozhovore s ním vrátili k historickým okolnostiam jej vzniku a obsahu činnosti, pripomenuli si významné osobnosti, ktoré spoluutvárali dejiny Matice i celého národa, a aby sme zároveň oboznámili našich čitateľov s najdôležitejšími úlohami, ktoré plní dnes.

Pán predseda, inštitúcia, v čele ktorej stojíte od augusta roku 1990, si vzhľadom na svoje postavenie a činnosť v dejinách slovenského národa nepochybne zaslúži, aby sme sa v tomto rozhovore vrátili až ku jej koreňom, respektíve ku jej vzniku 4. augusta 1863. Môžete pripomenúť okolnosti, ktoré vtedy viedli k založeniu Matice slovenskej?

Bezprostredným podnetom alebo prameňom, z ktorého vznikla Matica slovenská, bolo Memorandum národa slovenského, prijaté dva roky predtým. Matica bola vlastne hlavný reálny výsledok Memoranda. Jej založenie spadá do obdobia, keď sa Slováci veľmi výrazne formovali na moderný národ a hlásili sa o svoje práva. Minimálne sem rátame už štyridsiate roky 19. storočia. Trochu neskoršie – v šesťdesiatych rokoch – bolo krátke obdobie akej-takej i vrchnostenskej priazne. Tú Slováci využili na utvorenie svojej prvej celonárodnej kultúrnej či literárnej ustanovizne, ktorá však mala oveľa širšie úlohy ako čisto literárne. Dôležité bolo, že mala reprezentatívnu, zastupiteľskú funkciu, teda zastupovala celý slovenský národ ako jediná jeho ustanovizeň.

Matica pôsobila do jej násilného zrušenia v roku 1875 pomerne krátko. Ale koľko toho vykonala! Skúsili by ste v stručnosti zhodnotiť výsledky jej činnosti v tomto prvom období?

Obdobie prvej Matice slovenskej bolo naozaj krátke a navyše v ňom existovalo nadostač prekážok, hádzania polien pod nohy, obmedzovania jej práce. Napokon aj vznikla v inakšej podobe, ako si to naši otcovia predstavovali. Napríklad nesmela mať takzvané pobočné stánky, iba ústredie v Martine. Svoje ambiciózne plány celkom nenaplnila iste pre krátkosť času, ale aj pre iné prekážky...

Napriek tomu na výsledky jej pôsobenia v tom období sa pozeráme s úctou a obdivom. Matičná budova, matičné múzeum, matičná bibliotéka a dokonca i nemalá finančná základňa – toto všetko sa za tých dvanásť rokov vytvorilo. Edičné plány sa síce tiež celkom nenaplnili, ale predsa len vyšli pre slovenský národný život mnohé cenné vydania.

Ten najväčší výsledok, ktorý i po zrušení Matice slovenskej prežil a viedol k jej obnoveniu bol, že zjednotila Slovákov. Zjednotila odlišné konfesionálne prúdy, predovšetkým katolíkov a evanjelikov, zjednotila aj rozličné myšlienkové prúdy. Dokázala vo veciach národného záujmu vytvárať slovenskú jednotu a svornosť. Tým sa hlboko zapísala do povedomia slovenského človeka, ako národu nám chýbala, a preto sa neskôr znovu vrátila na javisko dejín.

V Matici vyrástli a pôsobili najvýznamnejší kultúrni dejatelia tej doby, ktorí sa natrvalo zapísali do našej histórie. Venujme sa chvíľku im...

Matica je nielen jeden z viditeľných a hmatateľných výsledkov Memoranda národa slovenského, ale je aj dodnes žijúcim výsledkom úsilia štúrovskej generácie, jej hviezdnej trojice – Štúra, Hurbana, Hodžu. Už aj u Šafárika, ktorý je predchodcom štúrovcov, u Kollára a ďalších myšlienka založenia Matice hrala veľkú úlohu. Ale pokiaľ ide o osobnosti, ktoré bezprostredne vplývali na prvú Maticu slovenskú, tak z vedúcich postáv štúrovcov to boli predovšetkým Ján Francisci a Jozef Miloslav Hurban, do istej miery aj Štefan Marko Daxner. Spomeniem ešte inú hviezdnu, tentoraz dvojicu – Štefana Moysesa a Karola Kuzmányho – ktorí ako predseda a podpredseda stáli na čele Matice slovenskej a v ich postavách sa manifestovala nadkonfesionálna jednota Slovákov. A nielenže sa manifestovala. Oni naozaj svojim vzájomným vzťahom, svojimi postojmi túto slovenskú svornosť a ekumenickú spoluprácu v praxi napĺňali.

Treba spomenúť i Jozefa Kozáčka, ktorý bol predsedom druhý v poradí – po predčasnej Moysesovej smrti, a veľmi výraznou postavou bol aj František Víťazoslav Sasinek, jej tajomník. Ten urobil veľký kus práce v organizovaní vedeckého života v Matici a aj vo vytváraní predpokladov na vedeckú tvorbu na Slovensku vôbec.

Nielen vznik Matice slovenskej, ale i jej likvidácia bola výsledkom širších spoločenských podmienok. Ako by ste ich charakterizovali?

Už som sa zmienil o tom, že vznikla v krátko trvajúcom priaznivejšom období, ale na druhej strane už štyri roky po jej založení prišlo k  rakúsko-uhorskému vyrovnaniu, čiže k dualizmu. Išlo o istú formu konfederácie, v rámci ktorej Maďari získali všetky právomoci aj nad slovenským územím. Tým začal pre Maticu veľmi ťažký život. Maďari ju istý čas tolerovali a rešpektovali preto, že jej založenie odsúhlasil samotný cisár, ktorý na tento účel uvolnil i časť potrebných peňazí. No zároveň začali jej činnosti klásť stále väčšie prekážky. V súvislosti s pomaďarčovacou akciou – v ktorej zohral smutnú úlohu Béla Grünwald pochádzajúci zo Slovenska, ale aj iní horlivci – tri slovenské gymnáziá, slovenské školy vôbec a Matica boli priam tŕňom v oku. Bolo len otázkou času, kedy uhorská vláda využije nejakú príležitosť a pôjde jej doslova po krku. Tak sa aj stalo. V roku 1874 nariadili v Matici vyšetrovanie a vzápätí ju zakázali. Uvádzali sa pritom veľmi čudné argumenty, napríklad, že sa nevenuje literárnej ale politickej činnosti, alebo že v protiklade so svojimi stanovami poskytuje štipendiá – čo bolo, naopak, úplne v súlade s jej stanovami. Vymyslený bol aj argument, že nemá v poriadku účtovníctvo. Takže Matica slovenská zanikla a napriek úsiliu mnohých slovenských národovcov, konkrétne aj spomínaného Sasinka, sa ju nepodarilo obnoviť celých štyridsaťštyri rokov, kým trval uhorský štát.

Zákaz bol skutočne úplný, likvidačný. To znamená, že bol zabavený i jej majetok, knihy, zbierky, doslova ju rozmetali. S jej zánikom je spojená i charakteristická príhoda, ktorá sa odohrala na Uhorskom sneme. Slováci v ňom nemali vtedy nijaké zastúpenie, ale na obranu Matice slovenskej vystúpili srbskí poslanci, najmä Svetozár Miletič, s interpeláciou voči uhorskému ministrovi vnútra. Okrem iného sa ho pýtali, prečo výťažok z jej likvidácie nie je poskytnutý vlastníkovi, ktorý je uvedený v jej stanovách, teda slovenskému národu. Vtedy Koloman Tisza predniesol známy výrok, že on síce toho vlastníka hľadal, ale ho nenašiel, pretože slovenského národa v Uhorsku niet.

Kým sa dostaneme k pôsobeniu Matice slovenskej dnes, skúsme aspoň letmo prebehnúť jednotlivými etapami jej ďalšieho historického vývoja, počínajúc jej znovuzaložením v roku 1919 až po vznik samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993. S menami ktorých osobností sa priaznivejšie podmienky, respektívne prenikavejšie výsledky práce Matice v tomto období spájajú?

Obdobie medzi dvoma svetovými vojnami bolo obdobím oživotvorenia Matice. V tom čase sa na jej pôde opäť zišli mnohí vynikajúci tvorcovia slovenskej kultúry, dosiahli sa mnohé pozoruhodné a ďalekosiahle výsledky. Zo známych mien by som spomenul aspoň Jozefa Škultétyho, ktorý bol na čele Matice ako jej správca takmer štyridsať rokov. Potom je to Štefan Krčméry, tajomník Matice slovenskej, skvelý básnik a literárny teoretik s tragickým osudom. Kým ho z normálneho života i z činnosti v Matici nevyradilo ťažké ochorenie, bol tvorcom v prvej línii a určoval jej smerovanie. Ďalšou kľúčovou postavou potom bol tajomník a neskôr i správca Jozef Cíger Hronský. Veľký spisovateľ, ale aj veľký organizátor kultúry, aký v slovenských dejinách hádam ani nemá páru.

Spomeniem ešte jedno meno, ktoré azda ani nie je tak známe, lebo jeho nositeľ časť svojho tvorivého života strávil za hranicami. Je to Jozef Cincík, priam polyhistor. Okrem toho, že bol výtvarník a výtvarný kritik, zaoberal sa archeológiou, jazykovedou, históriou. Mal veľký podiel i na tom, že v Matici slovenskej vznikla moderná tlačiareň, ktorú poznáme pod menom Neografia.

Môžeme pripomenúť i meno Františka Hrušovského, tajomníka vedeckých odborov, tvorcu prvých syntetických dejín Slovenska, Jána Martáka, ale zmienku by si zaslúžili aj mnohí ďalší. Ja by som čitateľom dal do pozornosti knihu, ktorá v čase, keď vyjde tento rozhovor, bude verejnosti tiež k dispozícii. Je to Zlatá kniha Matice slovenskej, v ktorej sa s týmto, ale aj s inými obdobiami jej činnosti možno pútavým spôsobom oboznámiť.

Ešte jedna vec sa nedá obísť, a to je rok 1932, kedy prebiehali boje o pravopis slovenského jazyka. V nich Matica zohrala skutočne podstatnú úlohu. Na svojom valnom zhromaždení v tomto roku jeho účastníci odmietli snahy počešťovať slovenčinu. Voľbami sa vtedy personálne očistila od niektorých ľudí, ktorí k počešťovaniu inklinovali. Odvtedy už jej pracovníci nikdy neupadli do pokušenia ustúpiť od svojej úlohy strážiť slovenskosť a strážiť slovenčinu.

K súčasnosti: Má už teraz Matica slovenská primerané postavenie v našej spoločnosti? Nielen pokiaľ ide o jej postavenie v sústave najdôležitejších inštitúcií štátu a slovenského národa, ale aj po stránke materiálno-technického, finančného zabezpečenia a personálneho obsadenia?

Sú také názory, že Matici slovenskej sa teraz darí veľmi dobre. Ja by som toto tvrdenie predsa len zrelativizoval. Keď sa pozrieme na fakty a čísla, tak sme personálne, aj pokiaľ ide o finančné zabezpečenie od štátu, na úrovni roku 1999. A to bol už prvý citeľne ťažký a bolestivý rok, v ktorom štátna moc, konkrétne ministerstvo kultúry, začalo po všetkých stránkach Maticu slovenskú obmedzovať.

Pokiaľ ide o širší problém – postavenie v sústave alebo štruktúre dôležitých inštitúcií Slovenskej republiky – veci sa síce vrátili do normálnych koľají, ale predsa sú ešte niektoré, nazvem to resty. Napríklad v zahraničnom pôsobení sme stále iba na začiatku čo sa týka vytvárania ústavov Moysesa a Kuzmányho. Ide o to, že Matica má vo svojom programe úlohu postupne vytvárať v zahraničí ústavy, ktoré by sa venovali slovenčine, slovenskej kultúre a dejinám, ale aj všestrannej propagácii Slovenska a jeho hodnôt. Je to služba Slovensku a máme na ňu dobré predpoklady, pretože sa môžeme opierať aj o intenzívne a dlhotrvajúce väzby s krajanskými komunitami.

Ďalšie resty by sme našli povedzme v oblasti podpory miestnej a regionálnej kultúry, kde je Matica dosť silná, ale pre plnenie tejto svojej funkcie nie vždy nachádza dostatočné pochopenie. Samozrejme, miestna a regionálna kultúra je záležitosť, o ktorú sa musia a majú v prvom rade starať mestá, obce a samosprávne kraje. Ale sú aj projekty, ktoré presahujú bezprostredný záujem orgánov samosprávy, vyžadujú si celoslovenské pohľady. V tom Matica slovenská už najmenej šestnásť rokov takisto pomáha ako vládze.

Môžete najdôležitejšie oblasti pôsobenia Matice v súčasnosti krátko definovať a zhrnúť?

Tie najdôležitejšie oblasti sa dajú zhrnúť alebo definovať rôznymi spôsobmi. Jedno také zhrnutie hovorí, že sú dva piliere našej činnosti. Jeden pilier je vedecký a odborný, teda všetko, čo sa týka slovakistiky, slovenských dejín, slovenskej kultúry, slovenskosti ako takej na vedeckej a odbornej báze. V tejto oblasti pôsobí najmä náš ústav – Národný inštitút slovenského jazyka a literatúry a ďalšie, menšie ústavy Matice slovenskej. Druhým matičným pilierom, ktorý je rovnako dôležitý ako ten prvý, je členská základňa.

Z iného uhľa pohľadu a skrátene hovoríme o pohraničí a zahraničí. Pod pohraničím rozumieme najmä tie časti Slovenska, kde má slovenská kultúra v dôsledku historického vývoja ťažšie postavenie. Napríklad miestne samosprávy na juhu Slovenska nie veľmi podporujú slovenskú kultúru. A keby nebolo Matice slovenskej, podporovali by ju ešte menej. To si treba povedať veľmi jasne. Keď tam miestne odbory Matice sú a hlásia sa o slovo, potom miestna samospráva dá peniaze nielen na Csemadok, ale dá niečo aj na činnosť Matice slovenskej. Okrem toho sú tu aj úlohy samotného matičného ústredia, ktoré aj keď nie odjakživa, tak určite od roku 1945 sa tejto úlohe výrazne venuje.

Zahraničie predstavuje veľmi zložitý komplex problémov, lebo sme vlastne vysťahovalecký národ. Odhady dosť kolíšu, ale podľa jedných je vo svete až toľko Slovákov, koľko ich je doma. Nižší odhad hovorí, že je to jedna ku dvom – dve tretiny žijú doma, jedna tretina vo svete. Rozhodne za hranicami Slovenska žije významná časť národa, ktorá si zaslúži našu pozornosť. To je takzvané historické vysťahovalectvo.

Vzniká však aj nový fenomén, že teraz idú naši ľudia von nie ako vysťahovalci, ale jednoducho využívajú situáciu, keď si môžu voľne hľadať dočasné alebo aj trvalé pracovné príležitosti v štátoch Európskej únie, či v celom svete. I títo ľudia majú svoje kultúrne potreby, a najmä potrebu citového puta k slovenskosti a k slovenčine. Technický pokrok síce vyriešil problémy rýchlej informovanosti a spojenia s domovom, ale nevyriešil a nikdy nevyrieši vnútornejšiu, citovejšiu a vzťahovú stránku ľudskej osobnosti, aby väzba na pôvodnú domovinu pretrvávala pri akokoľvek dlhom pobyte v zahraničí. Preto aj tu chceme a budeme rozvíjať matičnú činnosť.

Treba zrejme pripomenúť i rôznosť postojov k Matici slovenskej: postoj radového občana, vlád i postoj tých, ktorí každodenne ovplyvňujú verejnú mienku. Najrozšírenejšie médiá dávajú neraz priestor i takým hlasom, ktoré spochybňujú jej oprávnenosť venovať sa napríklad vedecko-výskumnej práci. Pritom v nedávnej minulosti bola zriadená inštitúcia akou je neadekvátne pomenovaný Ústav pamäti národa, ktorý je financovaný zo štátneho rozpočtu pod pochybnou zámienkou skúmania histórie.

Je jeden názor, že z Matice slovenskej vznikli slovenské národné inštitúcie, napríklad národné divadlo, národná galéria, národná knižnica, možno by sme mohli menovať i ďalšie. A že tým, že vznikli a fungujú, Matica nemá čo robiť.

Myslím, že i v tomto rozhovore som dostatočne jasne vyjadril, čo všetko v záujme celého Slovenska a národa robíme a musíme robiť aj dnes, ako je tých úloh skôr veľa než málo. Jednou z nich je aj otázka pamäti národa, pretože národ bez pamäti je naozaj odsúdený zopakovať si svoje dejiny, najmä nepriaznivé stránky svojich dejín. Napriek tomu nám niekedy vyčítajú, že sa príliš venujeme pripamätúvanie udalostí a osobností z našej histórie. Ja to však vidím úplne opačne: česť výnimkám, ale robíme to predovšetkým a len my, v Matici. A keby sme to robili menej, tak by to bola ujma pre národ a pre národný vývoj.

S pojmom pamäť národa je trochu problém. A síce, že je tu Ústav pamäti národa, ktorý je však ústavom iba zlomku alebo útržku tejto pamäti, zatiaľ čo pamäť národa v pravom zmysle tohto slova je niečo oveľa širšie a hlbšie, než čo robí tento ústav.

Zhrnuté a podčiarknuté, myslím si, že práve v oblasti skutočnej, historickej pamäti národa, má Matica slovenská veľké úlohy. Mohli by sme to vyjadriť i tak, že je veľká prednosť a privilégium Matice, že do jedného celku spája nielen tých, čo bádajú a skúmajú, ale aj tých, čo prijímajú výsledky historického a kultúrneho výskumu, a ktorí istým spôsobom participujú na tomto výskume, dávajú preň objednávky. Takže v Matici slovenskej sú pod jednou strechou aj tvorcovia, aj prijímatelia historických a kultúrnych hodnôt, je jednotou profesionálnych aj dobrovoľných pracovníkov.

Dôležitosťou súčasťou poslania Matice vždy bola edičná činnosť. Ako sa vyvíja v poslednom čase, keď sa celá kultúra a aj vydavateľská činnosť hodnotnej pôvodnej literatúry dlhodobo nachádza v dosť chúlostivej situácii?

Pochopiteľne, že sme činní aj v oblasti časopiseckej tvorby. Máme Slovenské národné noviny, obrázkový časopis Slovensko vydávaný predovšetkým pre Slovákov v zahraničí, a vydávame jeden z najstarších literárnych časopisov v Európe – Slovenské pohľady.

Potom je tu veľká oblasť neperiodických publikácií, najmä kníh a malých tlačí. Z nášho vydavateľstva vyjde asi jedna kniha týždenne, čiže zhruba päťdesiat kníh ročne, okrem toho existujú ešte decentralizované matičné vydania. To sú vydania jednotlivých Domov Matice slovenskej, ktoré majú oblastný charakter, ale i väčšie miestne odbory Matice si vydávajú svoje publikácie, zamerané na kultúrne a historické tradície regiónu, v ktorom pôsobia.

Vydávame i slovenskú tvorbu, ktorá vznikla a bola pôvodne publikovaná v zahraničí v malom náklade. Najlepšie veci z tejto zahraničnej slovenskej tvorby, ktorá nebola u nás známa, postupne naším pričinením vychádzajú i doma. Týmto dochádza k istému návratu kultúrnych hodnôt na Slovensko a k obohateniu našej národnej kultúry.

Obrana záujmov národa, pestovanie vlastenectva, pocitu hrdosti na svoju domovinu u obyvateľov Slovenska, ale aj u Slovákov v zahraničí – to všetko takisto tvorilo organickú súčasť poslania matičiarov. Ako sa tieto tradičné ciele dnes premietajú do pôsobenia Matice, do jej dlhodobejších zámerov?

Máme projekt, ktorý sa do značnej miery už realizuje, a to je projekt rozšírenia a prehĺbenia zahraničného členstva v Matici slovenskej. Nové skutočnosti slovenského a svetového vývoja vedú k tomu, že slovenským spolkom sa v zahraničí pracuje ťažšie a zložitejšie. Jednak dochádza k starnutiu vysťahovaleckých generácií, jednak noví ľudia v zahraničí nemajú vždy vzťah k tomu, čo sa v tej-ktorej krajine vytvorilo. Jedno s druhým nás vedie k tomu, aby sa administratívna náročnosť vo vybavovaní zahraničného členstva znižovala alebo úplne odstránila, aby sme sa mohli starať o Slovákov v zahraničí aj ako o svojich členov. Zatiaľ realizácia tohto zámeru postupuje dobre, hlásia sa nám ľudia i z krajín, kde predtým o Slovákoch nebolo chyrovať, napríklad z Írska, zo Španielska, z Kanárskych ostrovov, ale vo väčšom počte aj z tradičných emigrantských krajín, akými sú Austrália, Kanada či Spojené štáty americké.

Treba si tiež uvedomiť, že časť Slovákov a ich potomkov spred dvesto-tristo rokov sa dostalo do zvláštneho postavenia, lebo v danom čase neodišli zo Slovenska ako vysťahovalci, iba sa premiestnili v rámci jedného mnohonárodného štátu na iné, voľné územia tohto štátu. Predovšetkým smerom na juh – do dnešného Maďarska, Srbska, Chorvátska, Rumunska. S tým sú dnes spojené špecifické problémy.

Pán predseda, s čím ste po mnohých rokoch riadiacej činnosti v Matici najviac spokojný? A naopak, čo vás hnetie, s čím ste nespokojný?

Najviac som spokojný s tým, že po biblicky chudobných siedmych rokoch – bolo ich vlastne v rozpätí rokov 1999-2006 až osem, keď štátny príspevok pre Maticu pripomínal holandskú dražbu a klesal výdatne z roka na rok nie o päť- desať percent, ale oveľa viac, keď v jednej chvíli sme v našom ústredí v Martine nemali ani jednu svoju budovu – sa nám materiálnu i finančnú základňu podarilo stabilizovať. Dosiahli sme i viaczdrojové financovanie a dnes asi polovicu výdavkov na matičnú činnosť uhrádzame z iných zdrojov ako je štátny rozpočet.

Najviac nespokojný som s tým, že napriek čiastkovým úspechom sme ešte celkom nedosiahli želateľný vzťah ku práci u všetkých zamestnancov. Časť pracovníkov berie pôsobenie v Matici ako akékoľvek iné zamestnanie a potom sú trochu prekvapení, keď na nich kladieme iné nároky: napríklad, že niekedy treba pracovať i dvanásť-šestnásť hodín, že nie sú voľné soboty a nedele. Skrátka, že byť matičiarom nie je len zamestnanie, ale že je to poslanie. V prvej Matici slovenskej i v medzivojnovom období bol tento prístup samozrejmosťou. Ale ani v tomto už nie sme na nulovom bode a myslím si, že ideme vzostupnou cestou.

Pôsobili ste ako vedecký pracovník Ekonomického ústavu SAV a získali renomé vynikajúceho ekonóma. Neskôr ste vstúpili do politiky – mám na mysli vaše účinkovanie na poste podpredsedu vlády Slovenskej republiky v rokoch 1989-1990. Čo vás podnietilo prestúpiť z dráhy vedca na dráhu politika a potom opustiť túto oblasť a prijať funkciu, ktorú vykonávate dodnes? A aké boli vaše predstavy o budúcom povolaní v mladosti?

Pôvodne som chcel študovať geografiu – to bola moja veľká láska. Ale to nešlo, pretože vtedy otvárali v tomto odbore iba učiteľské štúdium. To predpokladalo splniť osobitné ideologické kritériá a ja, ako syn duchovného, som sa na toto štúdium nedostal. Po absolvovaní dvoch rokov nadstavbového stredoškolského štúdia v ekonomike poľnohospodárstva som sa však dostal na Vysokú školu ekonomickú a pokračoval som v zameraní na ekonomiku poľnohospodárstva. No čoskoro po skončení vysokej školy som pracoval na národohospodárskych témach a neskôr – keď sa v Československu pristúpilo k vedeckému prognózovaniu – takpovediac ma posunuli do prognostickej oblasti. Stal som sa vedúcim vedeckým pracovníkom pre súhrnné prognózy vývoja Slovenska až po rok, ktorý je už tesne pred nami – 2010. Vtedy to však bola naozaj ďaleká budúcnosť.

Keď prišli masové zhromaždenia a známy vývoj najmä v Prahe, keď som videl ako sa prognostici, ktorí úzko spolupracovali i so mnou, postupne dostávali do vlády, predpokladal som, že i ja dostanem nejakú ponuku. Aj som ju dostal, ale čas na rozmyslenie som mal iba dvadsaťštyri hodín. Po ich uplynutí som ponuku podmienečne prijal. Podmienečne v tom zmysle, že som uvádzal mená ešte iných osôb s tým, že ak neprijmú ponuku oni, prijmem ju ja. Tak som sa nakoniec dostal do vlády národného porozumenia ako nestraník a ako odborník. Chápal som takto svoje postavenie vo vláde na začiatku, počas výkonu funkcie i na jej konci. Nevstúpil som do žiadnej z politických strán, hoci ponuky boli najmenej zo štyroch, a po uplynutí obdobia vlády národného zmierenia som politiku opustil.

Bolo ťažké vybrať si novú životnú dráhu?

Ani nie. Medzičasom, v rámci posunu politických pomerov, som mal dosť vysoké postavenie v Slovenskej akadémii vied. Bol som členom Predsedníctva SAV a riaditeľom novo sformovaného Prognostického ústavu SAV. S matičiarmi som prišiel viackrát do styku vo funkcii podpredsedu vlády, okrem iného aj počas pracovnej cesty do Kanady a USA. Potom som dostal od nich ústnu pozvánku na Valné zhromaždenie Matice slovenskej, ale keďže nenasledovalo aj písomné pozvanie, odišiel som na dovolenku. A keď som sa z nej vrátil, dozvedel som sa, že ma zvolili za predsedu. Po krátkom váhaní som sa rozhodol túto funkciu prijať a pomáhať národnej veci v tomto postavení.

Odvtedy však ubehol dosť dlhý čas, po uplynutí vášho terajšieho funkčného obdobia to budú celé dve desaťročia. Čo vás motivuje k tomu, aby ste sa také dlhé obdobie venovali riadiacej práci v tejto celonárodnej inštitúcii? Je to len tradícia inštitúcie a vašich predchodcov, ktorí zastávali tento post? Ktorých z nich považujte za najpríťažlivejší vzor pre vašu terajšiu prácu a prečo?

Treba, aby som objasnil najskôr procedurálnu otázku voľby predsedu, ktorá je verejnosti málo známa. V Matici je volebný poriadok úplne iný, ako sú volebné poriadky politických strán. V politických stranách najskôr predseda povie, či chce ďalej kandidovať, a od toho sa odvíja ďalší proces volieb. V Matici je to naopak. Tu nikto, vrátane predsedu, nemôže povedať, že chce kandidovať. Musí počkať, či nedostane takzvaný kvalifikovaný návrh, teda dostatočný počet návrhov zdola, alebo návrh od výboru, ktorý je najvyšším orgánom v období medzi valnými zhromaždeniami. Keď takéto návrhy nemá, kandidovať nemôže a keď ich má, môže prirodzene povedať, že kandidovať nechce. Ja som teda vždy reagoval na takéto návrhy matičného pléna a dokonca som si niekedy dal požiadavku, že počet návrhov bude oveľa vyšší, než určuje volebný poriadok .

Rozhodujúci dôvod prečo som nakoniec návrhy na funkciu predsedu vždy prijal bol ten, že som chcel dokončiť niektoré veci, za ktoré som cítil osobnú zodpovednosť. A potom prišli už spomínané roky tvŕdze, počnúc 1. januárom 1999, kedy som nechcel odísť z Matice v najkritickejších chvíľach. Presnejšie povedané, práve tieto ťažkosti a táto tvŕdza ma motivovali, aby som zostal.

Musím však povedať, že ťažké boli aj roky 1990 až 1993, keď síce na jednej strane sa diali veľké veci, ale na druhej strane zákerné, podpásové útoky na mňa osobne i na celú Maticu „prekvitali. “ Takže nikdy to nebola prechádzka ružovým sadom, vždy to bol tvrdý chlebíček.

Nuž a kto bol pre mňa z mojich predchodcov najpríťažlivejším vzorom a prečo? Iste by som našiel príklady už u tých najstarších – Moysesa, Kuzmányho a u iných. Ale predsa len pre mňa tie najväčšie vzory sú Škultéty a Hronský. Jozef Škultéty preto, lebo on skutočne pochopil dôležitosť toho, aby sme sa ako národ nijako nekrčili, ale naopak, aby sme svoje dejiny preskúmali a hodnoty z nich vyniesli na svetlo sveta a povedali, že aj my sme národ medzi národmi ako hociktorý iný. On sám to robil veľmi dlho a veľmi dôkladne. Napriek tomu, že mal sťažené podmienky v tom, že na mnohé veci bol sám, že nemal k dispozícii taký vedecký aparát a takú techniku ako máme teraz, jeho zistenia sú platné stále. To znamená, že keď sa vedecky, odborne k niečomu dopracoval, malo to svoju váhu v minulosti a má to i dnes. Takisto je príkladom svojím prístupom k slovenským osobnostiam: stále ich hľadal a tlačil dopredu, či v literatúre, či v iných oblastiach. Učí každého, kto sa chce učiť, byť síce veľmi tolerantný a žičlivý, ale nikdy toleranciu nepreniesť do tej polohy, aby sme ustupovali vo veciach národa a národnej kultúry.

Jozef Cíger Hronský je druhá osobnosť s obrovským potenciálom. Bol vynikajúcim organizátorom, ktorý dokázal Maticu skoro z ničoho postaviť aj ekonomicky na veľmi dobré základy tak, že už aj vtedy bola schopná vydávať veľký počet kníh, financovať kultúrne snaženia Slovákov. A pritom mal veľmi trpký osobný osud... Ako vzor matičiara, tvorcu a organizátora je to človek najvyšších výšok aj pre mňa osobne.

Ak by ste mali zhrnúť svoje vlastné životné a pracovné krédo do jednej vety, ako by znelo?

Myslím si, že krédo síce môže byť zhutnením a zhustením, ale môže byť aj zjednodušením až striviálnením obsahu životnej skúseností alebo nejakej životnej múdrosti, z ktorej čerpáme. Preto, aj keď som roky trénovaný na stručnosť, mám trošku obavu vlastné krédo sformulovať do jednej vety...

Osobne sa mi páči to krédo, ktoré je pripisované Andrejovi Hlinkovi a jeho priateľom. Veľmi krátke a výstižné – Za Boha a za národ! Ale skúsim ho vyjadriť trošku inak, štruktúrovanejšie.

Ja by som do životného kréda dal nielen „za“, ale aj „proti“. Určite v mojom životnom kréde je byť proti povrchnosti a byť proti chamtivosti. A pokiaľ ide o to „za“, tak trochu rozvetvenejšie by sa dalo povedať, že za kresťanské hodnoty, za túto najkrajšiu vlasť i reč na svete, a za ťažko skúšaného slovenského človeka.

Zhováral sa MILAN HOLUB

Späť