Aj on sám unikol smrti iba o vlások

Slovensko, 3. 9. 2008 (Verejná správa 18/2008)

„Milostiv, Pane Bože! Dopraj mi, sedemdesiatročnému starcovi a pomáhaj, čo pred seba beriem a začínam, i dokončiť. Občerstvi a zotri slabnúcu pamäť, vystríhaj ma od slabosti samochvály a vnukaj mi pravdu a spravodlivosť naproti každému a všetkému. Amen.“

Touto modlitbičkou začal v sobotu 19. novembra 1892 písať svoj Vlastný životopis Ján Francisci – jeden z najvýznamnejších slovenských kultúrno-politických činiteľov v 19. storočí – politik, básnik, publicista, redaktor, pedagóg i zberateľ ľudovej slovesnosti, významný organizátor slovenského národného hnutia a po Štúrovej smrti jeho vedúca osobnosť. Tieto memoáre sú nielen dokumentom o jeho pohnutom a na udalosti bohatom živote, ale aj cenným svedectvom o dobe, udalostiach a osobnostiach, ktoré výrazným spôsobom zasiahli do národnoemancipačného zápasu a procesu utvárania slovenského národa.

Pochádzal z Hnúšte v Gemersko-malohontskej stolici, kde sa narodil 1. júna 1822 v remeselníckej rodine. Prímenie Rimavský si zvolil podľa hontianskej riečky Rimavy. Naznačil ním svoje literárne ambície, ale tiež v ňom možno vidieť aj snahu poslovenčiť si rodové meno. Francisciovci totiž boli po celé generácie nevoľníci a až podnikateľské ambície jeho predkov i snaha zbaviť sa poddanstva, ich viedli k prijatiu tejto polatinčenej formy mena (Františkovi synovia). Z poddanstva sa podarilo vykúpiť až jeho starým rodičom – a to za 500 zlatých v striebre...

Vzdelávanie korbáčom

Malý Janko začal školskú dochádzku ako päťročný vo svojom rodisku. V roku 1830 prešiel do maďarskej evanjelickej školy v Ožďanoch, ktorá – ako píše v spomínanom životopise – bola hotovou mučiarňou, najmä pre slovenských chlapcov, ktorí dostávali korbáčom aj za to, že sa medzi sebou zhovárali po slovensky. Ako dvanásťročný odišiel študovať na lýceum do Levoče, kde sa mal naučiť nemecky. Nemčinu sa aj naučil, ale k svojmu krstnému menu prijal slovanské meno Vrastislav. Z pedagógov si najviac obľúbil Michala Hlaváčka, ktorý bol miestnym evanjelickým farárom. Po piatich rokoch skončil kurz filozofie a na ďalšie štúdium odišiel do Bratislavy, kde sa stretol s Jozefom Miloslavom Hurbanom a Jánom Kalinčiakom. Zo slovenských profesorov na bratislavskom lýceu pôsobil vtedy August Horislav Škultéty, ale ďalekosiahly význam pre neho mali stretnutia s Ľudovítom Štúrom. Stal sa jeho oduševneným stúpencom a nasledovníkom. Dôsledne zastával aj štúrovskú podobu spisovného jazyka s jej fonetickým či fonologickým princípom. Bránil ju aj v období, keď ostatní jej prívrženci upadli do malomyseľnosti, najmä po zatvorení Matice slovenskej.

Počas študentských rokov sa prejavil ako talentovaný básnik a prozaik. Jeho báseň Svojím vrstovníkom na pamiatku bola prvým samostatným výtlačkom v štúrovskej slovenčine. Napísal ju začiatkom roka 1844 a bojovne v nej veršuje: „Slávnejšie je v silu poúfať sa svoju, žiť alebo zhynúť, ale mať sa k boju.“

Do druhého čísla Hurbanovho almanachu Nitra, poslal podobne ladenú báseň Ohlas i historickú poviedku Janko Podhorský. Oslávil v nej hrdinstvo slovenského junáka v boji proti Turkom, ale do úst svojho hrdinu vložil i politický program štúrovského hnutia: „Lebo verte mi, nám v tomto ohľade ani cisár nepomôže, ani vicekráľ, ale my, my sami, v nás samých si musíme obrancov v záležitostiach svojich hľadať.“

Študentský vodca

Po celý rok 1844 vyvíjal mimoriadnu aktivitu. V Liptovskom Mikuláši sa zúčastnil na zasadnutí spolku Tatrín, nadviazal kontakty s Jankom Kráľom a ďalšími štúrovcami. Touto činorodosťou si získal medzi bratislavskými študentmi veľkú autoritu. Na podnet profesora Samuela Reussa zorganizoval medzi nimi zbieranie ľudových rozprávok, piesní a porekadiel, ktoré vydával v zborníku Prostonárodný zábavník. Z týchto zbierok neskôr vybral desať rozprávok a vydal ich v roku 1845 v Levoči pod názvom Slovenské povesti.

Keď maďarské úrady na podnet Lajosa Kossutha pozbavili Ľudovíta Štúra miesta na lýceu, trinásť slovenských študentov na protest odišlo z Bratislavy študovať do Levoče. Tento manifestačný krok zorganizoval práve Francisci, ktorý im na cestu dal osemdesiat zlatých. Svoje vodcovské ambície, v ktorých čiastočne súperil so Štúrom, sa usiloval uplatniť aj na levočskom lýceu, kde od mája 1844 do septembra 1846 bol na katedre reči a literatúry česko-slovanskej námestníkom profesora Hlaváčka. Úsilie viesť slovenskú mládež napokon uplatnil v ním založenej Jednote mládeže slovenskej. Stala sa literárnym a kultúrno-vzdelávacím spolkom slovenských študentov všetkých evanjelických škôl v Uhorsku.

Jeho pedagogické pôsobenie bolo však iba krátkou epizódou, lebo už v jeseni 1846 začína s dvojročným štúdiom práva v Prešove a po jeho absolvovaní sa zamestnáva ako úradník. V tom čase píše básne plné rozhorčenia nad pánskou pýchou a morálkou tých, „čo v sebe ľudstvo spotvorujú“.

To však už je predvečer revolúcie, v ktorej znova patril medzi najaktívnejších. V ložil do nej všetok svoj elán revolucionára, stratégiu a taktiku politika. Bol kapitánom i najvyšším veliteľom oddielov slovenských dobrovoľníkov.

Vedno so Štefanom M. Daxnerom a Michalom Bakulínym organizovali v gemerskej stolici založenie národnej gardy. Za to boli v Plešivci uväznení a štatariálny súd ich začiatkom novembra 1848 odsúdil na trest smrti. Len rozhorčené davy ľudí zabránili okamžitému vykonaniu popravy. Francisciho z budapeštianskeho väzenia, kam ho poslali na tri roky, v januári 1949 oslobodila Windischgrätzova armáda...

Víťazstvo Viedne nad odbojnou Pešťou mu prinieslo slobodu. Slovenský národ však zostal v područí. Čiastočné úpravy v národnostnej otázke síce nastali, ale trvali iba do roku 1867, kedy si vládnúce národy Maďarov a Nemcov rozdelili zvrchovanú moc na území bývalého Uhorska a Rakúska.

Po revolúcii sa Ján Francisci stal vysokým štátnym úradníkom – najprv vo Zvolene, potom v Debrecíne, vo Veľkom Varadíne (dnešná Oradea) a napokon v roku 1860 v Budíne, kde zastával úrad radcu pri kráľovskej miestodržiteľskej rade. Významným orgánom sa v tom čase stali ním založené Pešťbudínske vedomosti. Istý čas bol aj hlavným županom Liptova. Posty a funkcie ho nezmenili. Zostáva ústrednou postavou slovenského národného hnutia, ktoré vyvrcholilo v júni 1861 vlasteneckým zhromaždením v Martine a prijatím Memoranda slovenského národa, ktorého text koncipovali Francisci a Daxner.

Zápas o reprezentačnú ustanovizeň

Idea Matice slovenskej bola v jeho živote a činnosti rozhodujúca. Na jej pozadí sa uskutočňovali všetky národnoobrodenecké činy od roku 1827. Ján Francisci sa stal predsedom jej dočasného výboru a v tejto funkcii 1. augusta 1861 predložil kráľovskej miestodržiteľskej rade návrh Stanov Matice slovenskej i žiadosť o registráciu. Reprezentačná ustanovizeň Slovákov sa stala realitou až v roku 1863.

Jej prvým predsedom sa nestal Ján Francisci, ktorý pre jej vznik urobil azda najviac, ale biskup Štefan Moyses. Tento predstaviteľ katolíckej cirkvi bol totiž najuznávanejšou slovenskou osobnosťou na cisárskom dvore. A znamenal veľa i pre taktiku Habsburgovcov pri udržiavaní štátnopolitickej jednoty Rakúska-Uhorska, ktorí sa usilovali zjednocovať pestré národnostné zloženie štátu na platforme katolicizmu. Voľba Karola Kuzmányho za prvého podpredsedu mala zase symbolizovať národnú jednotu slovenských katolíkov a evanjelikov. Preto sa Francisci uspokojil s funkciou doživotného čestného podpredsedu Matice.

Nezostal však so založenými rukami. Po násilnom zatvorení Matice slovenskej v roku 1875 sa usiloval zachrániť skonfiškovaný majetok a vytrvalo sa pokúšal aj o znovuobnovenie činnosti. Lenže po rakúsko-uhorskom vyrovnaní ho penzionovali a v tomto postavení už veľa vykonať nemohol. Ako správca Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Martine – prvej národnej kníhtlačiarne, ktorú riadil tridsať rokov – sa sústredil sa jej chod a vykonal pritom veľa prospešnej práce. Možno by bol ešte osožnejší, ale zasiahli ho ďalšie ťažké životné údery. Rok po zatvorení Matice slovenskej mu náhle umrela dcéra Mária. Ani nie dva mesiace po jej smrti ho rovnako nečakane navždy opustila manželka Amália (Amália Kasanická je autorkou známej korálkovej výšivky na prebale stanov Matice slovenskej).

Po bolestných rozlúčkach so svojimi blízkymi sa ešte stáva svedkom rozhodujúcej fázy maďarizácie, ktorá rozvrátila takmer všetko, o čo sa celý život usiloval. Ján Francisci zomrel v Martine 7. marca 1905.

Emil SEMANCO

Späť