Husličky spod Roháčov veselú nôtia

Slovensko, 3. 9. 2008 (Verejná správa 18/2008)

Aj keď je jeden z Roháčov po mene Plačlivý, začiatkom augusta zaznievajú v podroháčskej obci Zuberec veselé tóny. A v dedine je ako v úli. Miestne noviny, ktorým by grafiku, ale i výber tém a úroveň písania mohli závidieť aj väčšie periodiká – kde si myslia, že sú pupok sveta – vyzývajú tunajších horalov im zrozumiteľnou rečou, aby sa pousilovali mať, čo najkrajšie vyzdobené obydlia: „Vrcholí letná turistická sezóna. Hostí je v tomto čase u nás hojne a samozrejme, obzerajú si našu dedinu. Aj to je dôvod vyzdobiť si domy a dvory kvetmi, rôznym gazdovským náradím, tkanými kobercami či ručnými prácami. Nech Zuberec dýcha folklórnymi slávnosťami naplno. Starosta vymenuje porotu, ktorá vyberie najkrajšie vyzdobený dom i predzáhradku. Najlepší získajú finančnú odmenu. Takže, pripravte sa, porota bude hodnotiť v nedeľu 3. augusta.“

Áno, to bol ten deň, na ktorý sa tentoraz všetko upriamovalo nielen v Zuberci, ale aj v blízkom Oravskom Bielom Potoku, Habovke, ba aj v Dolnom Kubíne, lebo jední, druhí i tretí sa tiež čímsi podieľajú na tunajšom najväčšom kultúrnom podujatí – Podroháčskych folklórnych slávnostiach, ktoré majú po tomto prvom augustovom víkende za sebou už tridsať tri ročníkov. A každý je čímsi pamätný.

Ten tohtoročný – už sa zdalo – že ani nebude. Nielen severovýchod Slovenska sužovali dážďové mrákavy, z ktorých lialo tak, že mnohí ľudia prišli pri zničujúcich povodniach o majetok a dvaja nešťastníci v Čirči aj o život. Odplavilo mosty, cesty, úrodu – živel odrezal viac dedín od sveta. Aj na Orave zažívali hotové dopustenie, len škôd nebolo toľko, čo na hornom Šariši či v Zamagurí.

Čože je to za leto? Skôr na plač, nie na spev.

Dvakrát do tej istej vody

Život je neprekonateľný dramaturg. Len si predstavte, že uprostred mája, keď o záplavách ešte nikto nechyroval, prišli do Zuberca na skusy vyše tridsiati starostovia zo Združenia obcí Hornej Torysy. Práve odtiaľ, kde boli nedávno najhoršie záplavy. V hoteli Primula besedovali s domácimi o začiatkoch, súčasnosti i perspektívach cestovného ruchu v oblasti Roháčov. Pravdaže, neobišli Múzeum oravskej dediny na Brestovej, kde im ukázali, čo robia, aby doň chodili návštevníci v lete i v zime. Zaujímavý program s výkladom si istotne vryli do pamäti s množstvom užitočných podnetov. Navštívili aj niekoľko zuberských penziónov, aby aj pod Magurou, Čergovom či Makovicou presvedčili ľudí, že už by mali zabudnúť na to typické východniarske: Môj dom, môj hrad. O pár dni by boli dali neviem čo, len aby sa niektoré stavby blízko rozvodnených tokov naozaj premenili na nedobytné hrady. Divoké vody podmývali príbytky, strácali sa v nich elektrické i telefonické vedenia, plynové rozvody, kanalizačné prípojky i vodovodné potrubia. Hornotoryskí richtári majú teraz celkom iné starosti. Nie ako a čím lákať turistov, ale ako znovu zabezpečiť svojim spoluobčanom aspoň základné životné podmienky a normálny chod obcí... Keď sme so zuberským starostom inžinierom Vladimírom Šiškom nadviazali spojenie v tých dňoch, keď bol plačlivý nielen Roháč, ale celé Západné Tatry i Karpaty až po Ukrajinu, mal povodňovú bilanciu už ukončenú: „Voda strašila aj nás, na niekoľkých miestach sa vyliala, niekde postrhávala brehy, ale väčšie škody v dedine nenarobila. Folklórne slávnosti budú podľa programu. Začíname v piatok 1. augusta Privítankou v Oravskom Bielom Potoku a ľudovou veselicou.“ Po takejto správe sme mohli aj žartovať, že sám vstúpil dvakrát do tej istej vody. Herakleitos tvrdil opak a dodával: „Na tých, čo vstupujú do tej istej rieky, valí sa stále iná voda“. Toto o Vladimírovi Šiškovi stopercentne platí, lebo už bol po dve volebné obdobia zuberským starostom, potom päť rokov vedúcim odboru životného prostredia na Okresnom úrade v Tvrdošíne, tri roky riaditeľom pozemkového úradu v Námestove a pred dvomi rokmi sa do funkcie starostu opäť vrátil. Takže sa na neho valí tá istá, a predsa každým dňom iná záplava richtárskych povinností. Panta rei – všetko plynie!

Dosť však filozofie, vráťme sa k folklóru.

Kapitola po kapitole

Po vlne lejakov z obecného majetku nič neubudlo a platí to, čo starosta povedal v správe o činnosti samosprávy na zastupiteľstve 30. mája: „Kanalizačné prípojky uzatvárajú ďalšiu veľkú kapitolu budovania infraštruktúry. Tam, kde sú už všetky hotové, chceme ulice nanovo pokryť asfaltovým krytom. V júni sme tak urobili na Nižných Brehoch a na Družstevnej ulici. Na Brehoch sme preinvestovali vyše jeden a pol milióna korún. Asfalt pokryl aj odstavné plochy pred zdravotným strediskom. Nástup do ulice v mieste križovatky doplnila kanalizácia. Odstavné plochy sú vyspádované do uličnej vpuste, odkiaľ dažďovú vodu tiež odvádza kanalizácia. Po celej šírke ulice je na odvedenie dažďových zrážok ekodrén...“ Na Družstevnej stáli práce vyše šesťstotisíc. Obnovili tu kryt ulice aj s mostom cez Suchý potok. Zo združených prostriedkov položili asfaltový koberec na Pribiskom. Odstránili výtlky na Radovej, Hradoch, na Ulici Andreja Bažíka, Milotínskej, Pod Kýčerou, Roháčskej, na Pribiskom, na Prtiach i Pod Lánom aj s úpravou nájazdu na most. Opravy stáli dvestošestnásťtisíc korún. Hrady a Roháčsku neskôr vyasfaltujú. Pred letnou sezónou sa v Zuberci na kanalizáciu pripojilo ďalších štvrť stovky rodinných domov.

Neboli by sme zuberskej kanalizácii venovali toľko priestoru, len sme chceli ukázať, ako na dažde, aby neboli až natoľko škodné. Na obecnom zastupiteľstve koncom mája bolo toho totiž viac než dosť, o čom by sa dalo písať. Poslanci prerokovali správu o činnosti miestneho turistického a informačného strediska, správu o vyhodnotení zimnej turistickej sezóny a príprave na letnú sezónu. To sú pre Zuberec hlavné chlebové záležitosti. Správca Richard Janoštin predložil správu o činnosti Múzea oravskej dediny – čo je ďalší nemenej dôležitý zdroj obecných príjmov, ale aj čohosi, čo sa peniazmi ani nedá vyjadriť. A napokon – na stole mali organizačno-technické zabezpečenie Podroháčskych folklórnych slávností.

„Riešime pozemkové úpravy, aby sme získali ďalších päťdesiat hektárov na stavebné parcely pre rodinné domy a občiansku vybavenosť,“ hovoril starosta o ďalších zámeroch samosprávy. „Chceme dobudovať kanalizáciu a zmodernizovať hasičskú zbrojnicu. Nevyhnutne treba zrekonštruovať školu s materskou škôlkou. Treba na to tridsať miliónov. Prostriedky na ňu sme už žiadali. Teraz sme predložili nový projekt. Dúfam, že ten prejde.“

Dosť už roboty, poďme sa veseliť.

Hej, pod Roháčom...

Predtým, ako zahrá Skorušina z Liesku, Maľovaná muzika z Nižnej alebo hudba súrodencov Murínovcov z Podbiela, treba ešte spomenúť dve dôležité duchovné udalosti. Zuberčania si 28. júna pripomenuli 10. výročie vzniku farnosti a na druhý deň v nedeľu sa na Zverovke konala pobožnosť pri príležitosti Sviatku hôr. Túto tradíciu založili pred sedemdesiatimi rokmi, ako poďakovanie prírode za všetko, čo im dáva. V tých časoch využívali horské lúky na pasenie oviec a mladého dobytka, v lesoch si ťažbou dreva zabezpečovali prostriedky na živobytie. Tunajšie hory sú zrastené s ľuďmi: Domčiná, Šindlovec, Korytiny, Štít... A tento – už 33. ročník folklórnych slávností – celý programovo venovali ovčiarstvu a salašníckej tradícii. Prvým z programov na tieto motívy bola Halienka súkenná, haraskou zdobená. Na javisku v prírodnom skanzene i vo vynovenej valche etnografka Elena Beňušová predstavila divákom, ako sa kedysi podomácky spracúvala ovčia vlna. K tomu pridala ukážky oblečenia a obutia zo súkna – rôzne kožuchy, kožúšky, hune, haleny, súkeňáre, baranice i kapce zo zbierok Oravského múzea. Folklórne kolektívy a sólisti z Detvy, Hriňovej, Očovej a Zvolena predviedli potom program Na Mitra, venovaný obradom, piesňam a tancom, ktoré boli spojené so sviatkom sv. Demetera - patróna pastierov. Amfiteáter v Brestovej v nedeľu predpoludním patril detským folklórnym súborom a ľudovým hudbám v programe Hore grúnikami idem s ovečkami. V podobnom duchu sa popoludní predviedli folklórne skupiny zo Suchej Hory, Hornej Lehoty, Rabčíc, Nižnej, Dolného Kubína, Podbiela a Zuberca v programe s názvom Pri práci i po práci, bohatom na spev a rôzne pracovné obrady a obyčaje roľníkov. Pozdravy zo sveta šíreho v takto pomenovanom pásme priniesol súbor Gufaro zo Sicílie, Barviske kolo z Komsomolska na Ukrajine, Wierchy z poľskej Milowky a súbor Lipovjan z Lipova v Čechách. Zlatým klincom bolo vystúpenie Zlatých huslí, kmeňového orchestra Lúčnice s primášom Martinom Sleziakom a skvelými inštrumentalistami.

Múzeum oravskej dediny na Brestovej je postavené na brehoch dravého roháčskeho Studeného potoka a pôsobí tak presvedčivo, ako skutočná živá dedina z konca 19. storočia. Patrí k najkrajším skanzenom ľudovej architektúry v strednej Európe. Spravuje ho obec a vďaka manželom Richardovi a Marianne Janoštínovcom a neveľkému kolektívu nadšencov je stále živé. Plné turistov.

Folklórne slávnosti a múzeum patria k sebe. Tvoria vzájomne prepojenú programovú súčasť. Od prvých ročníkov slávností v múzeu vždy pripravia aj sprievodné výstavy. V tomto roku v objekte z Hornej Lehoty, kde sú na to najlepšie podmienky, inštalovali dobové i aktuálne fotografie z Brestovskej jaskyne. Nachádza sa neďaleko múzea v roháčskom masíve, kde ju vo vápencovo-dolomitových horninách vymodeloval ponorný tok. Preto mnohé jej časti zatiaľ videli iba potápači.

Ale to sme už znova pri vode. Vie zurčať, spievať i strašne hrozivo hučať.

Emil SEMANCO

Späť