Gruzínsky prezident teraz pochybil

Slovensko, 3. 9. 2008 (Verejná správa 18/2008)

„Michael Saakašvili, ktorý sa teší priazni a blízkemu priateľstvu s Georgeom Bushom, Dickom Cheneyom i Johnom McCainom, si myslel, že mu bleskový prevrat v Južnom Osetsku prejde a svet postaví pred hotovú vec. Nerátal však s tým, do akej miery nahnevá ruského medveďa. Potom až zazneli americké obvinenia na ruskú agresiu. Tento boj však začalo Gruzínsko, ale dokončí ho Rusko. Ľudia, ktorí začínajú vojny, nerozhodujú o tom, ako a kedy sa skončia“.

Tieto slová nenapísal dajaký nezávislý či liberálny americký novinár, ale jeden z popredných konzervatívnych komentátorov – Pat Buchanan. Muž, ktorý voľakedy písal prejavy Ronaldovi Reaganovi a sám sa trikrát uchádzal o kandidatúru na amerického prezidenta za Republikánsku stranu. Jeho kritické vyjadrenia na adresu súčasnej americkej vládnej zostavy sú preto aj z tohto hľadiska nanajvýš cenné. Pomáhajú totálne neinformovaným Američanom ďalej odhaľovať skutočnú tvár najmenej troch spomínaných amerických politikov.

Preto sa ešte oplatí odcitovať zopár Buchananových výhrad k Bushovi a jeho podporovateľom: „Ruská reakcia (rozumej: na gruzínsky útok) bola neprimeraná a brutálna, kričal Bush. Má pravdu. Ale neboli sme to my, kto autorizoval Izraelu tridsaťpäťdňové bombardovanie Libanonu, ako odpoveď na pohraničnú prestrelku, pri ktorej zahynulo niekoľko izraelských vojakov a dvaja boli unesení? Nebolo toto omnoho neprimeranejšie?

Bush ďalej kričal: Rusko napadalo suverénnu krajinu. Ale neboli to USA, ktoré sedemdesiat osem dní bombardovali Srbsko, aby sa vzdalo provincie Kosovo, ku ktorej Srbov viažu oveľa väčšie historické väzby než Gruzínsko k Abcházsku či Južnému Osetsku? A navyše obidva regióny preferujú Moskvu pred Tbilisi. Nie je pokrytectvo Západu šokujúce?“

Výpočet aktov pokrytectva Západu by zrejme nemal konca. Na prvom mieste by bolo treba spomenúť, že najmä Bushov útok na suverénny Irak zostane vo svetovej histórii jednou z najkrvavejších agresií, akej sa Spojené štáty americké vo svojich dejinách dopustili.

Takže Bush, Cheney i republikánsky prezidentský kandidát McCain mali po tie dni, keď sa ich spriaznenec Saakašvili pokúsil o ďalší nebezpečný mocenský zvrat na Kaukaze, iba čušať. Nikto z nich, vrátane ministerky Riceovej, nemali a nemajú ani najmenší morálny nárok poučovať Rusko o tom, ako sa má správať. Riceová sa dokonca statožnila so Saakašviliho výrokom, ktorým prirovnal ruskú reakciu na gruzínsku vojnovú provokáciu k sovietskej agresii proti Československu v roku 1968.

„Toto nie je rok 1968,“ dodala Riceová v tom zmysle, že pred štyridsiatimi rokmi – v najhorúcejšom období studenej vojny – Moskve agresia vo svete prešla. Teraz sa to vraj už Rusku neprepečie. Lenže pani ministerka, ktorá po vypršaní funkcie nastúpi v januári 2009 na teplučké miesto univerzitnej profesorky politológie v Stanforde, by mala dnešnému svetu rozumieť vo všetkých súvislostiach. Dnešné Rusko, to nie je včerajší Sovietsky zväz. Takisto ako Amerika na čele s Bushom nie je tou krajinou, akou bola napríklad za demokrata Billa Clintona. Rusko si takisto chráni svoje bezpečnostné záujmy, ako to už desaťročia na svetovej scéne predvádzajú práve Spojené štáty americké – a ako to tragicky predviedli svetu práve počas vlády neokonzervatívcov na čele s G. Bushom.

Posledný sovietsky prezident Michail Gorbačov o konflikte povedal: „Tristo rokov žilo Rusko s Gruzínskom v pokoji a mieri. Saakašvili sa dopustil veľkej chyby.“

Keď tak veľmi chce tento mocibažný bývalý právnik, ktorý pred piatimi rokmi zvrhol gruzínskeho prezidenta Ševarnadzeho, prirovnávať terajší ruský protiútok na ochranu Južného Osetska a Abcházska, ale aj ruských občanov žijúcich v Gruzínsku, s rokom 1968, mal tiež vedieť, že na vtedajšej agresii proti Československu sa zúčastnili aj vojaci z jeho krajiny, teda i Gruzínci.

Saakašvili chce sformovať Gruzínsko na demokratický štát podľa vlastnej predstavy.

To by bolo za určitých okolností akceptovateľné, až na fakt, že rovnako chce dostať krajinu do Severoatlantickej aliancie. A podľa mnohých správ, ktoré teraz odhaľujú jeho skutočné zámery, je tiež ochotný premeniť ju takmer na americkú základňu v boji proti povstalcom v Iraku a v Afganistane, urobiť z nej nástupný priestor na pripravujúcu sa americkú agresiu proti Iránu...

Ruská odpoveď na gruzínsku agresiu proti Južnému Osetsku i reakcia na útok proti tamojšej ruskej posádke, ktorá plnila medzinárodné mierové úlohy, Saakšviliho sny ukončila. Podľa mierového plánu, ktorý v podstate sformuloval francúzsky prezident Nicolas Sarkozy a bol podpísaný M. Saakašvilim i ruským prezidentom D. Medvedevom, sa ruské vojská z gruzínskeho územia postupne stiahnu. Je však zrejmé, že v prípade ďalšieho Saakašviliho pokusu destabilizovať tamojšiu horúcu oblasť, sa hocikedy môžu vrátiť.

Teraz je už celkom jasné, že doterajšie gruzínske autonómie Južné Osetsko a Abcházsko nebudú jeho súčasťou. A to určite nebolo cieľom prezidenta z Tbilisi, ktorý sa tentoraz veľmi prerátal, lebo oba regióny už požiadali o nezávisloť na Gruzínsku.

Na záver ešte jeden citát Pata Buchanana: „Celých desať rokov mnohí z nás varovali Washington pred zasahovaním do ruského priestoru, pred stavaním sa Rusku priamo tvárou v tvár. A tak teraz prišla pomsta.“

Späť