Osud dediny píšu i poľnohospodári

Slovensko, 18. 9. 2008 (Verejná správa 19/2008)

Európska komisia predpovedala novým členským krajinám – i Slovensku, že rast produktivity v poľnohospodárstve a jeho reštrukturalizácia povedú k rastúcej chudobe a nezamestnanosti na vidieku. Agrosektor však stále predstavuje významný rozvojový faktor, ktorý nemožno podceňovať. Na to upozorňuje vo svojom článku Ing. Stanislav Buchta z Výskumného ústavu ekonomiky poľnohospodárstva a potravinárstva v Bratislave.

Charakteristickou črtou slovenskej sídelnej štruktúry je vysoká prevaha sídiel do päťtisíc obyvateľov. Najpočetnejšiu skupinu tvoria malé obce do päťsto obyvateľov. Z mnohých vidieckych obcí odchádzajú mladí za prácou, populácia starne, dedinský bytový fond chátra. Náš vidiek je charakteristický i vysokým zastúpením etnických menšín a staršou generáciou, ktorá má vyššiu potrebu zdravotníckej starostlivosti. Tieto sociálne skupiny sa správajú ináč než mestské obyvateľstvo a ich sociálna inklúzia je zložitejšia.

Vidiecky a poľnohospodársky spoločenský faktor sa od seba stále viac vzďaľujú. Tieto dva pojmy už dávno nie sú synonymami. Vo vyspelých európskych krajinách pracuje v poľnohospodárstve okolo tri až päť percent ekonomicky aktívnej populácie. K tomuto podielu sa už približuje aj slovenské poľnohospodárstvo. V roku 2007 zamestnávalo 75 500 osôb, čo predstavovalo 3,4 percenta z celkovej zamestnanosti. Primárnym znakom reštrukturalizácie v poľnohospodárstve bol proces postupného a extenzívneho rastu produktivity práce, ale s výrazným vytláčaním časti pracovníkov do evidencie nezamestnaných. Prístup k platenej práci je pre nezanedbateľnú časť vidieckej populácie uzatvorený a to zvyšuje i riziko legitimizácie iných, pokútnych príjmov.

Nevýhodné postavenie vidieka

Vidiek oproti urbanizovaným priestorom poskytuje výrazne horšie pracovné uplatnenie. Mzda zamestnanca na vidieku dosiahla v roku 2005 asi 62 percent mzdy zamestnanca v mestských sídlach. Všeobecne platí, že životné podmienky na vidieku sú horšie ako v mestách. Na vidieku sa už dlhší čas zvyšuje podiel obyvateľstva v poproduktívnom veku a naopak, znižuje sa zastúpenie predproduktívneho obyvateľstva, čo súvisí predovšetkým s výrazným poklesom prirodzených prírastkov.

Zmeny vo vekovom zložení vidieckeho obyvateľstva sa odrážajú i v ekonomickom zaťažení obyvateľstva v produktívnom veku. Index ekonomického zaťaženia (počet osôb v predproduktívnom a poproduktívnom veku k osobám v produktívnom veku) vo vidieckych oblastiach mal v roku 2005 horšie parametre ako v mestských regiónoch. Na vidieku pripadlo na 100 obyvateľov v produktívnom veku približne 57 závislých osôb, v mestských regiónoch to bolo len asi 52 osôb. Na vidieku na rozdiel od miest naštartoval trend narastania neproduktívnej zložky obyvateľstva na úkor produktívnej.

Disparity v rozložení populácie s vysokoškolským vzdelaním a všeobecne nižšia úroveň kvalifikácie vidieckych pracovníkov sú výrazným limitom v podpore podnikania vo vidieckych regiónoch. Spomeňme aspoň sféru informačných technológií alebo jazykovej gramotnosti. Kvalitný ľudský potenciál je stále sústredený najmä vo väčších mestách, a to komplikuje naštartovanie rozvojových trendov na vidieku.

Poľnohospodárska populácia bola trhovou ekonomikou vytlačená na okraj trhu práce. Pre niektoré sociálne skupiny to malo charakter statusového pádu. Prejavilo sa to najmä v tej časti poľnohospodárskej populácie, ktorá už koncom deväťdesiatych rokov minulého storočia vyčerpala predtým zhromaždený kapitál z kombinovaného príjmu z legálneho zamestnania a z domáceho hospodárstva. Poľnohospodárov, ktorí boli už v minulosti vytlačení do dlhodobej nezamestnanosti, napríklad na južnom a východnom Slovensku, postihuje nielen sociálne, ale i etnické vylúčenie. Dochádza u nich k výraznej sociálnej diferenciácii s kultúrou závislosti na sociálnych príjmoch.

Predpoveď života na vidieku

Vidiecka populácia sa bude viac vnútorne reštrukturalizovať, dôjde k zmenám jej vnútorných proporcií. Ubudne počet obyvateľov v najmenších vidieckych sídlach a postupne sa bude zvyšovať počet obyvateľov vo väčších vidieckych sídlach, respektíve v zázemí urbanizovaných centier. V najmenších vidieckych sídlach bude stagnovať sociálny potenciál vidieckej populácie, vo väčších vidieckych sídlach sa ukážu náznaky pozitívnych zmien.

Základným motívom tejto priestorovej mobility bude pohyb za prácou a lepšou infraštrukturálnou vybavenosťou. Príťažlivosť malých vidieckych sídiel bude stále nízka. Možnosť nájsť vhodnú pracovnú príležitosť v primeranej vzdialenosti bude naďalej problematická. Prácou doma sa môže zaoberať len veľmi malá skupina ľudí. Rozvoj vidieckych sídiel sa urýchli len u obcí okolo takzvaných pólov rastu, ostatné budú stagnovať. Tento trend sa negatívne prejaví hlavne v oslabovaní sídelnej diverzity.

Výrazne diferencovaný vývoj niektorých malých vidieckych obcí bude mať svoje prirodzené hranice. Väčšinou nepôjde o úplný fyzický zánik týchto sídiel, ani o zánik ich sídelnej funkcie, ale skôr o kvalitatívnu zmenu v podobe splynutia s vyššími sídelnými útvarmi alebo postupného prepadu do nižšej kategórie. Táto premena malých vidieckych sídiel bude mať rôznu intenzitu a časový priebeh. V niektorých regiónoch sa definitívne pretransformujú na rekreačné sídla, prípadne na sídla s prevahou takzvaného druhého bývania. Druhé bývanie zohráva vo vývoji slovenského vidieka jednoznačne pozitívnu rolu nielen návratom aktívneho ľudského potenciálu, ale aj údržbou pôvodne schátralého domového fondu vidieckych obcí a čiastočne i vidieckej krajiny. Vidiecke sídla sa už len zriedka stávajú súčasne bydliskom i pracoviskom.

Vidiek sa bude výrazne sociálne diferencovať. Začínajú sa tu objavovať stále väčšie sociálne nerovnosti. V odľahlých vidieckych oblastiach a v najmenších vidieckych sídlach sa prejavuje klesajúca kvalita života obyvateľstva a je tu výrazne nižšia kúpyschopnosť obyvateľstva, ktorá nestimuluje rozvoj živností a malého a stredného podnikania. Dochádza ku koncentrácii „neviditeľnej“ sociálnej exklúzie, vylúčenia, typického pre vidiek, a k riziku jeho reprodukcie. Ide o takzvané mäkké formy vylúčenia – nízku občiansku vybavenosť, zlú zdravotnícku starostlivosť, zaostalú technickú infraštruktúru, a tak ďalej.

Stupeň samozásobenia sa na vidieku výrazne znižuje a prevláda len v niektorých odľahlých regiónoch a u vekovo starších skupín vidieckeho obyvateľstva. Samozásobiteľské aktivity neprebiehajú na celej ploche, existujú už len niektoré regionálne enklávy.

Novým fenoménom je suburbanizácia. Prejavuje sa ako takzvané rozsídľovanie. Jednotlivé objekty sa rozptyľujú v prímestskej krajine, čo má nepriaznivejšie ekonomické a ekologické dôsledky ako výstavba kompaktných predmestských sídelných celkov. Tento trend bude ešte určitý čas pôsobiť, ale postupne sa tieto územia budú zahusťovať a trend vyčerpá svoje priestorové možnosti. Vývoj urbanizácie na Slovensku (tým i vidieka) sa ešte minimálne dve desaťročia bude prejavovať formou dekoncentrácie a suburbanizácie, a to aj napriek narastajúcim problémom v doprave medzi centrami a ich zázemím. Intenzívnejšie sa budú osídľovať oblasti, ktoré nadobudnú na príťažlivosti, napríklad výstavbou diaľnice, priemyselných parkov alebo rekreačných centier, a udržia si výhodné ceny pozemkov.

Poľnohospodári sa nestratia 

Životné podmienky obyvateľstva a udržateľnosť hospodárskeho života vo vidieckych oblastiach i naďalej do značnej miery ovplyvňuje poľnohospodárstvo a jeho ekonomická výkonnosť. V najprodukčnejších regiónoch vytvára významný podiel zamestnanosti a vidieckej ekonomiky. V iných, najmä silne industrializovaných oblastiach predstavuje poľnohospodárstvo doplňujúci prvok vo využití disponibilných produkčných zdrojov, hlavne pracovnej sily. Primárnym spoločenským prínosom je udržiavanie prírodných zdrojov a prostredia pre sídelné, rekreačné a výrobné funkcie krajiny.

Na Slovensku možno viaceré vidiecke regióny označiť ako výrazne zaostávajúce. Sú to okresy s vysokou mierou nezamestnanosti, nízkou hustotou obyvateľstva, relatívne vysokým podielom zamestnanosti v poľnohospodárstve a nepriaznivým demografickým vývojom. V týchto regiónoch sa veľmi málo investuje a mzdy obyvateľstva sú výrazne nižšie, ako je celoslovenský priemer.

Rozhodujúcim strategickým rámcom agrárnej politiky Slovenska je model multifunkčného poľnohospodárstva. Tento model predpokladá i úlohy, ktoré poľnohospodárstvo vykonáva v prospech celej spoločnosti, ako je ochrana a zveľaďovanie prírodných zdrojov, udržiavanie kultúrneho rázu krajiny, zachovanie zamestnanosti a vidieckej štruktúry osídlenia. Európsky model zodpovedá prírodným a spoločensko-ekonomickým podmienkam Slovenska, pretože rešpektuje obmedzenú dostupnosť produktívnych prírodných zdrojov, najmä pôdy, ekologické a kultúrno-spoločenské limity intenzifikácie produkcie, typ a hustotu osídlenia krajiny. Poľnohospodárstvo sa musí stať súčasťou širšej mnohoodvetvovej stratégie hospodárskeho rozvoja vidieka. Politika udržateľného rozvoja vidieka sa stáva súčasťou agrárnej politiky a zároveň národohospodárskej politiky.

Práca je na prvom mieste

Poľnohospodárstvo má objektívne predpoklady na to, aby na vidieku prispievalo k zmierňovaniu problému nezamestnanosti. Vytvára pracovné príležitosti, ktoré sú rovnomerne rozptýlené v území, čiže udržiava osídlenie aj v odľahlých oblastiach mimo urbanizačných centier. Ďalej môže poskytnúť zamestnanie ľuďom, ktorí majú z objektívnych dôvodov zníženú mobilitu, napríklad ženám v čase starostlivosti o rodinu. Agrárna politika spolu s celkovou hospodárskou politikou štátu má na rozvoj vidieka nezanedbateľný vplyv nielen v produkčnej optike - v potravinovej bezpečnosti. Poľnohospodárstvo zabezpečuje trvalú životaschopnosť vidieka, vrátane krajinotvorby, v komplexe jeho ekonomických, sídelných, environmentálnych a rekreačných funkcií, vytvára udržateľný ekonomický potenciál vidieka, zachováva jeho kultúrne dedičstvo, historickú štruktúru osídlenia a infraštruktúru.

Recesia, prípadne úpadok poľnohospodárskej nepriaznivo ovplyvnia regionálnu ekonomiku a životaschopnosť vidieka. Zdanlivým ušetrením prostriedkov na podporu poľnohospodárstva sa následne zvýšia požiadavky na transfery do sociálnej oblasti a podpory regionálneho rozvoja.

Agrárny sektor zásadným spôsobom prispieva k sociálnej kohézii, súdržnosti vidieka, najmä v regiónoch, v ktorých si zachoval optimálnu mieru zamestnanosti. Akékoľvek negatívne trendy sa prejavia citeľnými sociálno-ekonomickými dopadmi na vidiecky priestor.

Stanislav BUCHTA

Späť