Kvalitných žurnalistov nie je veľa

Slovensko, 18. 9. 2008 (Verejná správa 19/2008)

Stredná generácia divákov si pamätá nového generálneho riaditeľa STV Štefana NIŽŇANSKÉHO ako výraznú tvártelevíznej obrazovky z čias, keď sa ešte nehemžila rôznymi pseudoosobnosťami a celebritami, ale plnila úlohy slúžiace širokej verejnosti a kultivovaniu jej záujmov.Vo funkcii moderátora a redaktora Televíznych novín ČST bol vždy perfektne pripravený, vynikal bezchybným a kultivovaným prejavom. Po takmer dvoch desaťročiach sa vrátil do Slovenskej televízie, aby sa na najvyššom poste pokúsil z ťažko skúšanej inštitúcie urobiť to, čím už veľmi dlho nie je: televíziu verejnej služby.

Nasledujúci rozhovor sme po redakčnej úprave prevzali z mesačníka Extra plus 8/2008.

Len čo vás zvolili za šéfa Slovenskej televízie, niektoré médiá, ako je to u nás zvykom, vás začali kádrovať. Aká vlastne bola tá vaša „socialistická minulosť“?

Začnem trochu obšírnejšie. Do novembra 1989 nám životopisy písali iní, stále nás kádrovali. V posudkoch mi od gymnaziálneho štúdia uvádzali ako mínus, že som vyrastal v katolíckej rodine, že môj otec je silne veriaci, že každú nedeľu spieva na chóre v kostole, že jeho tri sestry sú mníšky, že môj strýko z maminej strany emigroval v roku 1969 do Nemecka, že manželka pochádza z rodiny kulaka, že sme mali svadbu v kostole a podobne. Teraz sa zdá, že vstávajú noví kádrováci, ktorí sa síce vyhlasujú za demokratov, ale ich motívy, ciele a informačné zdroje sú nejasné – hoci si hovoria novinári. Podľa nich by som mal asi spáchať harakiri, alebo chodiť po kanáloch. Nemám rád takýchto fanatikov, ktorí život vnímajú zásadne čierno-bielo.

Tí fanatici vám vyčítajú, že ste moderovali spravodajstvo ČST v tzv. normalizačnom období. Ako hodnotíte toto obdobie svojej kariéry?

V Československej televízii som pracoval trinásť rokov, vlastne čistých len jedenásť. Nastúpil som ako redakčný elév v roku 1977 a v ďalšom roku som musel ísť na dvojročnú vojenčinu. Takže aké normalizačné obdobie? Z vojenčiny som sa vrátil v roku 1980 a za desať rokov pôsobenia v ČST som sa vypracoval na moderátora Aktualít a Televíznych novín. Nik ma v televízii za spomenuté kádrové „hrby“ nediskriminoval, mohol som v práci uplatniť svoj talent, elán, mohol som sa sebarealizovať a vypracovať na špičku novinárskej hierarchie.

Bola tu len jedna–jediná televízia. Odišiel som z nej dobrovoľne v roku 1990, keď sa – napriek veľkým sľubom a očakávaniam – o slobodnom výkone povolania tiež nedalo hovoriť.

A čo vaša politická kariéra po roku 1990?

Nie som „archeologická vykopávka“ spred novembra 1989. Celý život som prežil v Československu a na Slovensku, na očiach celej verejnosti. Hneď po odchode z ČST som sa stal prvým redaktorom Slobodného piatka. Bol som nezávislým poslancom v Slovenskej národnej rade a neskôr aj vo Federálnom zhromaždení. Keď sa hlasovalo o rozdelení federácie, pridal som svoj rozhodujúci hlas za samostatnú Slovenskú republiku.

Potom ste zavesili politiku na klinec?

Dalo by sa to tak povedať. Začal som pracovať v súkromnej firme, kde sme rozbehli prvý ponovembrový splátkový systém, no aj využitie dovtedy celkom neznámych technológií ako audiotex, vydávali sme časopis, mali sme svoju televíznu zábavno-súťažnú reláciu. Na hokejovom zväze som pôsobil pri slovenskej reprezentácii a prispel k tomu, že marketing hokejového zväzu sa dostal zo štyridsať miliónového dlhu do stabilizovaného postavenia so zabezpečeným financovaním. Bol som pri tom, keď sa z mnou formulovanej vety v programovom vyhlásení Výkonného výboru SZĽH o vysokom cieli získať medailu zrodil strieborný medailový úspech v Petrohrade v roku 2000 a zlatý úspech v roku 2002. Autorsky som vytvoril a uviedol do praxe projekt Siene slávy slovenského hokeja.

V posledných rokoch ste teda zrejme stratili kontakt so svojou pôvodnou profesiou...

Nemáte pravdu, minulý rok som napísal vyše tridsať scenárov dokumentárnych filmov, ktoré som nakrútil, zrežíroval, postrihal a odvysielal v STV ako externista – bez toho, že by to televíziu stálo jedinú korunu. Popritom som cestoval po republike, stretával sa s ľuďmi, takže ma osobne poznajú mnohí, počnúc hubármi na Čiernom Balogu až po politikov a najvyšších ústavných činiteľov.

Ako štrnásty riaditeľ STV ste zdedili verejnoprávnu inštitúciu v podvyživenom stave personálne, ekonomicky, aj programovo. Ktoré z problémov televízie považujete za najvážnejšie a ako ich budete riešiť?

Myslím, že podvyživenosť je to správne slovo. A k tomu ešte zdevastované pracovné prostredie, zanedbané priestory v Mlynskej doline a technická zaostalosť. Najvypuklejším problémom sú financie, lebo chýbajú na stabilizáciu kvalitných ľudí, na investičný aj technický rozvoj. Problémom je tiež zadlženosť a rozbitie televíznych profesií. Riešenie bude v postupnom napĺňaní čiastkových cieľov. Treba urobiť funkčnú organizačnú štruktúru, na ktorú musí nadväzovať dobrý mzdový systém, ďalej posilnenie vlastnej výroby, zlepšenie programovej služby, uspokojivé vyriešenie technických a postprodukčných technologických reťazcov.

Zdedili ste ekonomicky neprosperujúcu verejnoprávnu inštitúciu, jej dlhy a sankcie. Môžete pokojne spávať?

Nie celkom. Pokojne spávať mi nedajú ani sankcie, ani pokuty uložené STV za obdobie rokov 2005 až 2008, ktoré nasledovali po upozorneniach na porušenie zákona pri vysielaní programu, najčastejšie v relácii Reportéri. Samostatnou kapitolou sú pokuty za porušenie zákona o reklame – najviac za program Slovensko hľadá SuperStar. V rokoch 2005, 2006 a 2007 dostala STV od licenčnej rady pokuty za 44,8 milióna korún! Aj to je dôvod, prečo teraz nie sú peniaze na udržanie kvalitných ľudí, na ich odmeny, na nákup spravodajskej techniky.

Okrem toho musíme riešiť prehraté súdne spory s vyhodenými zamestnancami, platiť im státisícové náhrady škôd a odstupné, vyplatiť milióny terajším zamestnancom za odpracované soboty a nedele ešte v rokoch 2004, 2005 a 2006...

... ale o tom sa v novinách nepíše. Ani o tom, že za toto všetko je zodpovedný Richard Rybníček, inak držiteľ titulu Manažér roka. Všetky tieto neprístojnosti kryla Dzurindova vláda spolu s Radou STV, kde mala bývalá koalícia väčšinu. Nie sú to veci zrelé na trestné stíhanie?

Súčasný manažment trvá na trestnom stíhaní zodpovedných osôb, navyše som dal preskúmať aj možnosť vymáhania škôd od jednotlivých manažérov, pracovníkov, redaktorov aj reportérov cez škodové komisie a v zmysle Zákonníka práce. Ešte sa čudujete, že je proti mne toľko útokov?

Mimochodom, nebudete rušiť dcérske spoločnosti STV, ktoré založil Rybníček?

Ak sú „dcéry“ pod kontrolou a sú nastavené jasné pravidlá hry, môžu televízii pomôcť. Ide o to, aby sa tieto spoločnosti netunelovali. Je to otázka poctivého prístupu a efektívnej kontroly. Vydali sme smernicu na sprísnenie kontroly v týchto spoločnostiach.

Spoločnosť 1.2 Media má pre STV zmysel, pretože je lepšie, keď reklamný čas predáva dcérska spoločnosť televízie, ako by to mala robiť pre STV externá agentúra. Pokiaľ ide o spoločnosť Broadcasting, tá má jednoznačné opodstatnenie v tom zmysle, že vysielateľ podľa zákona nemôže mať aj vlastné vysielače. Ďalšia spoločnosť Production and Technology zabezpečuje výrobu relácií aj dabing v externom prostredí - tu treba nastaviť jasné pravidlá a ustrážiť jej činnosť. No a spoločnosť Koncesia už o chvíľu skončí svoje poslanie vymáhania nedoplatkov za koncesionárske poplatky z minulých rokov.

Uvažujeme aj o založení nového externého subjektu mimo Bratislavy, zrejme pri televíznom štúdiu Banská Bystrica alebo Košice, prostredníctvom ktorého by bolo možné čerpať eurofondy – napríklad na digitalizáciu a využívanie archívu STV.

STV sa v minulosti pridala ku komerčným staniciam v projekte peoplemetrov. Považujete za správne, aby verejnoprávna televízia pokračovala v tomto druhu monitorovania svojej sledovanosti?

V roku 2010 končí platnosť zmluvy o peoplemetrovom meraní. Onedlho bude vyhlásené výberové konanie na nového prevádzkovateľa merania. Keď som sa dozvedel, čo tento špás STV stojí, bol som nemilo prekvapený. Nevidím v peoplemetroch pre STV taký efekt, aký majú pre súkromné televízie, ktoré sú podnikateľskými subjektami, a najmä pre reklamné, PR a marketingové agentúry. Ak však budeme mať v STV reklamu, musíme vedieť preukázať sledovanosť, aby sme boli pre zadávateľov reklamy zaujímaví.

Peoplemetrová metóda má pre STV zmysel aj v tom, že môže mapovať spokojnosť divákov s vysielaným programom. Budeme sa však snažiť, aby sa objemy financií, ktoré sa budú investovať do peoplemetrov, zásadne znížili. Radšej ich investujeme do programu.

Pri predstavovaní projektu, na základe ktorého vás zvolili za riaditeľa, ste vyhlásili, že reklamu chcete postupne z vysielania STV odstrániť. Zmenilo sa na tom niečo?

Poviem vám, čo sa zmenilo. V súvislosti s prijatím audiovizuálneho zákona sú snahy znížiť STV reklamný priestor o jedno percento už na budúci rok. V našich podmienkach to znamená, že sa nám rozpočet zníži o 320 miliónov korún. Na konkurze som hovoril o svojej predstave, že otázka fungovania verejnoprávnej televízie bez reklamy môže byť aktuálna až po finančnej a ekonomickej stabilizácii STV. Dokonca som bol v prvom - druhom roku za zvýšenie podielu reklamy na päť percent a postupne, povedzme od roku 2010, za znižovanie o pol percenta až na konečnú polpercentnú hranicu.

Budeme musieť uvažovať nad kompenzačnými opatreniami. Slovenská televízia nebude a nemôže byť plnohodnotnou televíziou verejnej služby, ak nebude disponovať ročným rozpočtom na úrovni 3,5 až 4 miliardy korún.

S príchodom každého nového riaditeľa sa menil vizuál, a najmä logo verejnoprávnej televízie. Materák zlikvidoval logo s národnými farbami, Rybníček napokon aj identifikáciu STV a do vývesného štítu televízie dal len čísla kanálov - jednotku a dvojku. Aký je váš názor na tento identifikačný zmätok?

Mnohí moji predchodcovia považovali za svoju prvoradú úlohu meniť vrátnicu, vizuál a logo a investovali do toho nemalé prostriedky. Ja túto vec nepovažujem za prioritu. Identifikácia stanice je však nutnosťou, preto sa od 8. augusta, keď začneme vysielať na treťom okruhu, pri číslach 1, 2 a 3 objaví aj skratka STV.

Nie som proti zmene celého vizuálu Slovenskej televízie, teda farebnosti štúdií, predelov, upútavok a loga, kde má iste svoj význam aj farebnosť národnej trikolóry. Všetko však závisí od našich finančných možností. Týmto otázkam sa budeme venovať najskôr až v budúcom roku.

Materák odstránil z STV profesionalitu, Rybníček ju zdevastoval personálne, zlikvidoval vlastnú tvorbu a urobil z STV takzvanú vysielaciu televíziu...

Toto sa určite zmení - chystáme návrat vlastnej tvorby. Krátko po mojom nástupe, šiesteho júna, sme začali v priestoroch Mlynskej doliny nakrúcať pôvodný, osemdesiatdielny televízny seriál Obchod so šťastím. Je dobre pripravený, má silnejší a hlbší príbeh ako denné seriály, ktorých dej je viac-menej stavaný na jednoduchých epizódach alebo situačnej komike. Do polovice júla tohto roka sme naplánovali výrobu 25 častí, ktoré zaradíme do jesennej vysielacej štruktúry.

V roku 2009 chceme garantovať naozaj slušný objem vlastnej tvorby - od animovaných rozprávok, večerníčkov, cez programy pre deti a mládež, pre starších, dokumenty, až po seriály a televízne inscenácie. Tiež sme si dali za cieľ podporiť päť slovenských koprodukčných filmov.

Na početné projekty však treba peniaze, veľa peňazí. Kde ich chcete vziať?

Pozitívne očakávania máme od výberu koncesionárskych poplatkov v zmysle nového zákona. Veľa si sľubujeme od zmluvy so štátom, čo je v našich končinách novinka. Pripravujeme ju spolu s ministerstvom kultúry. Tá by nám mala umožniť získať financie na podporu vlastnej dramatickej tvorby, na detské programy, na najzaujímavejšie koprodukčné filmové projekty, na podporu národnej kultúry.

Aj vytvorenie samostatného športového kanála bude zrejme dosť drahé. Máme na to?

Takto už verejnú mienku ovplyvňovali niektoré médiá, ktoré po mojom nástupe do funkcie spochybňovali dotáciu z ministerstva kultúry na rozbeh športového okruhu STV 3. Niekto akoby zabudol, že je rozbehnutý vlak digitalizácie. Podľa legislatívy bude musieť STV v roku 2012 po vypnutí analógových frekvencií a prechode na pozemné digitálne vysielanie poskytovať vo verejnoprávnom multiplexe štyri programové služby. Ak si niekto myslí, že pripravovať a napĺňať štyri okruhy stačí až v roku 2011 alebo začiatkom roka 2012, mýli sa. Augustový štart letných olympijských hier v Pekingu využijeme na spustenie trojky. Do konca roka máme čas pripravovať rozvoj STV 3 na rok 2009 buď ako monotematického, alebo kombinovaného spravodajsko-športového okruhu. No a v rokoch 2009 a 2010 budeme musieť pripravovať štart štvrtej programovej služby. Možností je viac, využijeme najvýhodnejšiu pre divákov Slovenskej televízie, s ktorými sa o jej obsahu určite poradíme.

Pokiaľ ide o financovanie trojky - ak by niekto spochybňoval spoločenský význam športu alebo podporu toho nášho slovenského, prípadne ak by chcel tvrdiť, že športový okruh by nemal byť financovaný z koncesionárskych poplatkov, môžeme to zjednodušiť odkazom, že na športový kanál budú financie z príjmu za reklamu.

Chrbtovou kosťou televízie je spravodajstvo. Slovenská televízia v tomto smere má čo doháňať, najmä po profesionálnej stránke. Ste spokojný s personálnym stavom v Hlavnej redakcii spravodajstva? Čo si sľubujete od nového organizačného modelu spravodajstva na čele s riaditeľom?

Personálne otázky nemôžeme riešiť cez médiá. Pokiaľ ide o druhú časť otázky, profesionál vo funkcii riaditeľa podľa mňa dokáže vytvoriť profesionálne novinárske prostredie, tú každodennú operatívu, ktorú koordinujú a za ktorú zodpovedajú šéfredaktori spravodajstva, športu a publicistiky. K tomu treba priradiť funkčný systém profesionálneho výberu a rastu redakčných elévov, redaktorov, reportérov aj moderátorov.

Kvalitných televíznych žurnalistov na Slovensku nie je veľa, preto personálne výmeny nie sú otázkou rýchlych zmien. V spravodajstve budem vyžadovať objektívnosť. Bulvarizáciu nepripúšťam. Považovať za denné spravodajstvo čiernu kroniku, škandály, klebety a kauzy je neseriózne.

Ani Slovenskej televízii sa nevyhol kult mladosti, ktorý u nás v posledných rokoch absolútne ovládol profesiu televíznych novinárov a moderátorov spravodajstva. Týmto neskúseným mladým ľuďom chýba serióznosť, odbornosť a dôveryhodnosť žurnalistov stredného a staršieho veku, ktorých bežne vídavame v zahraničných televíziách. Čo s tým?

Máme zámer, aby sa do STV vrátili alebo prišli aj kvalitní a skúsení novinári. Od jesene sa vrátia na obrazovku diskusné relácie, ku ktorým pribudne jedna nová s pracovným názvom Klub dvojky. Postupne plánujeme spustiť viacero diskusných formátov nielen o politike, ale aj o spoločenských, občianskych a historických témach. Rátame s väčším počtom moderátorov, pričom by to mali byť všetko ľudia stredného veku a odborníci na rôzne oblasti. Budú musieť byť skutočným partnerom hostí. Nesmú mať ambíciu predvádzať seba a svoje názory, je žiaduce, aby vedeli hosťa počúvať a neprerušovať diskusiu v momente, keď začne byť zaujímavá.

Mnohým divákom chýbajú na obrazovke STV hlásateľky. Skrátka, chýba im niekto, kto by ich sprevádzal programom. Neuvažujete o obnovení tejto Rybníčkom zrušenej profesie?

Určite, najmä starším divákom, ktorí to zažili, v televízii chýba sprevádzanie programu živým človekom. Uvažujeme dostať na obrazovku živé uvádzanie programu pri niektorých významných udalostiach, štátnych sviatkoch a podobne. Nemala by to byť v pravom zmysle slova profesia hlásateľky. Išlo by skôr o programovú moderátorku, alebo ak chcete príjemnú hostiteľku počas mimoriadneho vysielania toho dňa - od rána do večera. Súčasťou moderátorských vstupov by mohli byť informácie zo zákulisia uvádzaného programu či relácie, hostia, ktorí by doň vniesli ďalšie zaujímavé súvislosti. Zavedením tohto spôsobu moderovania podľa mňa nemôžeme urobiť veľkú chybu. Naopak, dosť od toho očakávam.

Na programe verejnoprávnej televízie sa dnes podieľa veľký počet súkromných spoločností s minimálnou rozhodovacou účasťou dramaturgie STV. Napríklad istá súkromná firma ešte pred vaším nástupom začala pre STV nakrúcať profily slovenských osobností podľa vzoru českých dokumentov GEN Fera Feniča. Problém je v tom, že do zoznamu sú zaradení aj takí ľudia, ktorí tu ani nežijú a nemajú takmer nijakú spojitosť so slovenskou kultúrou, lebo tvorili v cudzom jazyku. Napríklad maďarský spisovateľ Lajoš Grendel, ktorého tvorba je súčasťou maďarskej literatúry. Napriek tomu sa o ňom pripravuje dokument, ktorý má patriť do cyklu najvýznamnejších slovenských osobností...

Pre mňa je to jeden z dôkazov presiaknutia politiky do programového prostredia ako dedičstvo nedávnej minulosti. Spomeňte si na zloženie bývalej vládnej koalície a je to jasné. Podobných príkladov je aj v iných programoch viac.

Ako sa vám sedí na horúcej stoličke ostro sledovaného generálneho riaditeľa verejnoprávnej televízie? Líši sa vaša predstava pred príchodom do STV od súčasnej reality?

Nezvyknem sa v živote riadiť predstavami, som realista. Neprišiel som do STV obchodovať ani kšeftovať. Chcem urobiť všetko pre to, aby diváci videli posun vo vysielaní Slovenskej televízie, aj v jej vnútornom fungovaní. Je pravda, že zo skríň tu vypadáva veľa kostlivcov v podobe rozličných káuz, nedoriešených súdnych sporov, protiprávne prepustených zamestnancov a tak ďalej. Nepatrím však medzi tých, čo strkajú hlavu do piesku, dúfajúc, že sa veci nejako vyriešia. Ak budem mať možnosť túto televíziu riadiť celé funkčné obdobie, chcem, aby môj nástupca prevzal televíziu v oveľa lepšej kondícii a v živšom stave ako ja.

Zvolili vás na päť rokov, prečo hovoríte o čase vyrátanom pre riaditeľa STV podmieňovacím spôsobom?

Dobre viete, že nezávisí len odo mňa, koľko času naozaj budem mať. Ak ide o moju nervovú stabilitu a fyzickú schránku, tak niečo vydržím. V živote som utŕžil a vydržal rozličné kopance od politikov aj tzv. novinárov–ostreľovačov, ktorí písali a hodnotili veci, ktorým vôbec nerozumeli. Z tých si ťažkú hlavu nerobím, mediálne šumy ma nezaujímajú, odmietam na ne reagovať. Len ma trochu zaujíma, ako sa rýchlosťou blesku dostávajú rozličné informácie z môjho okolia do denníka Sme a na internetový portál Mediálne sk. Pravdupovediac, ani ma tak nezaujíma konkrétny informátor, ktorý vynáša, ale skôr by som chcel vedieť, či to ten človek robí zadarmo, alebo za honorár.

Čudujem sa žurnalistom, ktorí na jednej strane odsudzujú praktiky ŠtB a donášačstvo, a na druhej strane z takýchto pochybných praktík žijú.

Zhovárali sa Ľudovít ŠTEVKO a Pavel KAPUSTA

Späť