Pre život je dôležitý aj cintorín

Slovensko, 26. 9. 2008 (Verejná správa 20/2008)

„Sninským festivalom som bol v tomto roku nadšený. Dopadol vynikajúco,“ zhodnotil populárne podujatie, ktoré sa už pár rokov koná v rekreačnom stredisku Sninské rybníky, primátor Štefan Milovčík. „Usilovali sme sa zabezpečiť všetko do bodky. Organizátorom sme vyšli maximálne v ústrety. Priznám sa, že sme sa trochu obávali alkoholových či iných úletov, provokácií, bitkárskych a siláckych výčinov, ale okolo polnoci som prešiel dejiskom festivalu a bol som nadmieru spokojný. Videl som mladých ľudí, ako si v pohode sedeli, bavili sa, počúvali hudbu – pripadalo mi to ako polnočné pikniky – až mi z tej atmosféry, nepreháňam, naskakovala husia koža. Všetkým, čo tvrdia, že terajšia mládež je zlá, by som prial zažiť také krásne akcie. Spomínam si na našu generáciu v ich rokoch na podobných stretnutiach a musím povedať, že to vyzeralo oveľa horšie. Nie, terajší mladí nie sú zlí, máme na čom stavať“, chválil zväčša tínedžerskú chasu prvý muž sninskej radnice, ktorý sa nedá len tak ľahko strhnúť k superlatívom. Veď na čele mesta zažil od roku 1989 už kadečo.

„V minulom volebnom období som si dal akoby odstup – ako keď maliar maľuje obraz, aby lepšie videl kompozíciu, celok. Sústredil som sa na prípravu nového tvorivého programu, najmä projektov“, ozrejmil štvorročnú pauzu v primátorskom kresle. Polhodinové meškanie na dohovorené stretnutie vysvetlil jednoducho: „Vedúci odborov, šéfovia mestských zariadení, riaditeľ verejnoprospešných služieb a mnohí iní mi možno až zazlievajú, že sa objavím vždy tam kde je nejaký problém. V meste dokončujeme najnevyhnutnejšie úpravy ciest a komunikácií. Práce zhruba za desať miliónov korún. Zastavil som sa na jednom rozpracovanom úseku pri robotníkoch a zistil som, že sa postup zadrháva na dvíhaní kanálových vpustí. Predtým som im volal dvakrát: Je všetko v poriadku? Áno, áno! A zhodou okolností som prišiel k jednej takej – a to je ten naschvál – čo v poriadku nebola. Tak som sa ich bol spýtať, ako to mysleli s tým tvrdením, že je všetko bez problémov“, lapidárne vysvetlil dôvod zdržania.

Na mimoriadnom nič mimoriadne

„Mnohé akcie sa usilujeme zvládnuť vlastnými prostriedkami, ale tie náročnejšie mienime zabezpečiť z možností a financií Európskej únie. Na dnešné popoludnie sme zvolali mestské zastupiteľstvo. V pozvánke je uvedené ako mimoriadne, ale nič mimoriadne sa nedeje“, približoval pozadie zrýchleného chodu úradu i konverzácie inžinier Štefan Milovčík. „Odzneli dve výzvy, kde je termín odovzdania projektov už budúci týždeň. Prvá je na separovaný zber, na ktorý sme pripravili projekt za približne šestnásť miliónov korún. Zahŕňa zberné nádoby i mechanizmy na odvoz najmä biologického odpadu, keďže podľa zákona sa samosprávy mali s nim už dávnejšie vysporiadať. Chceme to riešiť fermentáciou – premenou na kompost, ale i spracovaním rozložiteľného odpadu na energetické využitie. Musíme ho však predtým separovať. Po štyridsiatich šiestich hodinách na výkonnej technológii vyprodukujeme kvalitný substrát a po deväťdesiatich šiestich hodinách máme čím kúriť v našej teplárni, na ktorú je napojené takmer celé mesto. Ako jedna z mála na Slovensku je prestavaná na spaľovanie biomasy“, nezaprel v sebe niekdajšiu profesiu lesného inžiniera i pracovníka na špecializovanom výskumnom pracovisku.

„Na realizáciu projektu potrebujeme schváliť päťpercentné spolufinancovanie, čo musí urobiť mestské zastupiteľstvo svojim uznesením,“ rozpriadal nitky pracovného dňa primátor. „A potom je na programe ešte jeden – v úvodzovkách – maličký projekt: na vzdelávanie pracovníkov mestského úradu a firiem, ktoré riadime. Je zameraný na osvojenie si nových počítačových technológií a výučbu cudzích jazykov, pretože najmä našich mladých pracovníkov by sme chceli viesť tak, aby boli počítačovo gramotní a jazykovo zdatní. Na to sme aktuálne vyčlenili okolo tristotisíc korún. Aj tie treba odklepnúť. Tak, toto je operatíva na dnešný deň,“ uzatváral primátorský diár.

Každodennosti nie sú maličkosť

A čo zamestnáva primátora aj po večeroch? V prvom rade veci, ktoré sú potrebné pre každodenný život. Ak sú zabezpečené a všetko funguje, nikto si ich zvlášť nevšíma. Ale keď niečo hapruje, hneď je z toho problém. Trebárs zabezpečenie primeranej zdravotnej starostlivosti. V predchádzajúcich rokoch stála sninská nemocnica na pokraji existencie. Teraz je stopercentnou mestskou eseročkou a funguje tak, že primátor má dosť príležitostí vysloviť vďaku manažmentu i lekárom. Predtým zaostávajúce medicínske zariadenie pozdvihli nielen ekonomicky, ale získavajú si aj odborný kredit a postavenie, ktoré im v regióne nevyhnutne patrí. V spádovej oblasti s päťdesiatimi tisíckami obyvateľov si život bez nemocnice ťažko predstaviť. Veď z najvzdialenejšej Novej Sedlice je do Humenného nie menej ako deväťdesiat kilometrov. Pri súčasnom fungovaní hromadnej dopravy by to bola pre pacienta cesta aj na dva dni...

„Pred rokom sme získali počítačový tomograf. Mesto ako zakladateľ nemocnice, kúpilo tomograf zhruba za 15 miliónov korún. V zastupiteľstve sme sa dohodli, že všetky prostriedky, ktoré získame z prenájmu, reinvestujeme do jej ďalšieho vybavenia a povznesenia. V nemocničnom areáli práve dokončujeme parkoviská, komunikácie a úpravy plôch, keďže už boli v dezolátnom stave.“

Ak máte kde bezpečne zaparkovať, je to v pohode, ale keď nie, už je zle. Nie každý môže prísť na príslušné medicínske pracovisko po svojich. Treba ho tam dopraviť. Tieto práce robia s výhľadom do budúcnosti, lebo poslúžia aj návštevníkom dlho zanedbávaného kaštieľa, ktorý je v susedstve a jeho rekonštrukcia je tiež už projektovo pripravená. Od obnovy a oživenia tejto najvýznamnejšej stavebnej pamiatky v Snine si veľa sľubujú najmä pri rozvoji kultúrnych aktivít a rozvoji cestovného ruchu.

Milióny pre nebožtíkov

Paradoxne, životne dôležitý môže byť aj cintorín. Ten sninský už dlhšie nepostačuje. V čase budovania starinskej vodnej nádrže väčšinu výstavbou zasiahnutých obyvateľov siedmich obcí presídlili do Sniny, aby tu začali nový život. Postavili im byty, obchody, akú-takú infraštruktúru, ale na smrť sa akosi nemyslelo. Po takmer tridsiatich rokoch sú mnohí na mieste, kde sme si všetci rovní. Ibaže na večnom odpočinku s domácimi nebožtíkmi je im už kopček nad železničnou traťou do Stakčína tesný.

Na mestskom úrade museli veľmi rýchlo hľadať miesto na nové pohrebisko v inej lokalite. V minulom roku začali s projekčnou, územnou i stavebnou prípravou. Čakala ich náročná investícia za bezmála tridsaťtri miliónov korún i stavba nového domu smútku. Prvého novembra – na Pamiatku zosnulých – prestrihnú pásku na novom cintoríne.

Primátor Štefan Milovčík: „To sú akcie, čo sa na rozvoji mesta výrazne neprejavia. Sú však nevyhnutné. Ako napríklad protipovodňové opatrenia. Dažde a rozvodnená Cirocha aj nás poriadne vyskúšali. Dobre, že ako ochranný dáždnik máme nad sebou spomínanú vodárenskú nádrž. To je nie v úvodzovkách, ale bez nich – zázračné dielo – ktoré by sa dnes možno už ani nepostavilo. Ak by nebolo tohto starinského jazera, nemali by čo piť Košičania a vari polovica kraja. Ak je vody hrozivo veľa, čo sú terajšie prípady, Starina ju bezpečne zastaví.

Nesľuboval vzdušné zámky

Nijaké hory-doly. Normálne, bežné veci, bez ktorých sa mesto nepohne. To boli volebné predsavzatia, keď sa rozhodol znova kandidovať. A mal aj jedno svoje želanie – nové námestie – také, aké chcú mnohí spoluobčania, čo sa na neho obracajú. Terajšie nie je staré. Dokončili ho začiatkom deväťdesiatych rokov, keď ešte humenské ani michalovské neboli také výstavné, ako sú dnes. Vtedy bolo sninské najkrajšie, ale – ako vraví – urobili ho technológiami a z materiálov, aké boli vtedy naporúdzi, takže susedia na okolí ich predbehli.

„Chceli by sme ho skrášliť. A zdá sa, že by sme mohli aj uspieť v operačnom programe Obnova sídel. Máme pripravený projekt i stavebné povolenie na pekné námestie aj s pešou zónou, ktorý budeme presadzovať od februára budúceho roka. Keďže sa občania dožadujú, aby sa centrum riešilo a definovalo urbanisticky po novom, som presvedčený, že veria perspektíve mesta a chcú byť naň patrične hrdí.“

Snina bola mestom strojárov. Po krachu podniku Vihorlat už zrejme nebude ich baštou. K akým prívlastkom ju smeruje terajšia samospráva?

„Opakujem často, že Snina v dnešnom nazeraní je vlastne mesto spred polstoročia, ktoré stálo na základoch spomínaného podniku. Keďže sa priemyselný gigant so šesťtisíc zamestnancami totálne rozpadol, zakývalo to s celým mestom a deštrukcia je badateľná v mnohých smeroch. Bol by som najradšej, keby sa do bývalého fabrického areálu znovu vrátil život a rýchlo ho zmenil na aktívnu, produkujúcu priemyselnú zónu.“

V Snine chcú najprv dať správny tep a rytmus srdcu mesta – jeho centru. Potom rozšíriť a zatraktívniť ponuku vzdialenejšej, ale stále ešte mestskej turistickej zóny – Sninské rybníky, ktoré oddávna mali širší, nadregionálny význam. Spoločne so Zemplínskymi Hámrami mienia ich zapojiť do plánovaného rekreačného komplexu Biele kamene ako naplnenie sloganu: Z lyží do vody. Takto by pod Sninským kameňom vznikol atraktívny športovo-rekreačný komplex s celoročnou prevádzkou. Ďalšie možnosti ponúka výhodná poloha mesta v blízkosti národného parku Poloniny a Bukovských vrchov zapísaných do svetového prírodného dedičstva UNESCO.

Emil SEMANCO

Späť