Krehký pierot s puškou aj bez pušky

Slovensko, 26. 9. 2008 (Verejná správa 20/2008)

Celkom nedávno nás zastihla správa o jeho smrti. Dožil sa osemdesiatich siedmich rokov. Vyše šesťdesiat rokov pôsobil v Slovenskom národnom divadle ako operný sólista a činoherec. Množstvo významných postáv stvárnil vo filme, rozhlase i v televízii. Okrem toho, že celý život spieval a hral, ovládal aj hru na husle a klavír, maľoval, zanechal nám výborné portréty najmä svojich kolegov a dve spomienkové knihy - Pierot s puškou a Pierot bez pušky.

Bol to muž impozantného zjavu, vysoký, pôsobil priam majestátne, správal sa gavaliersky a ústretovo k svojmu okoliu, nech sa už nachádzal kdekoľvek. Aj väčšina jeho postáv, ktoré nám zostali v pamäti, boli postavy krehkých, veľkých chlapov či chlapcov v mužných rokoch. Hoci hrával v komédiách, drámach i tragédiách, najväčšie úspechy mal v tragifraškách. V podstate vo všetkých postavách, ktoré vytvoril, cítili sme kdesi v podtexte, v hĺbke ich vyznenia, krehkú, zraniteľnú dušu a miestami až clivú povahu. Aj pri tých tragikomédiách a tragifraškách prerážala na povrch jeho vnútorná citlivosť a mäkkosť.

František Zvarík sa narodil vo Vrútkach 17. júla 1921. V roku 1942 absolvoval štúdium herectva na Štátnom konzervatóriu v Bratislave, ale navyše chodil aj na hodiny spevu k profesorke Anne Korínskej, čo ho neskôr predurčilo pre operné úlohy. Už ako študent sa stal členom činoherného súboru SND, kde pod vedením režisérov Janka Borodáča, Ferdinanda Hoffmanna a Jána Jamnického do roku 1945 vytvoril svoje prvé herecké kreácie.

Zo svadby do povstania

V roku 1944 v okolí Brezna a Banskej Bystrice nakrúcali prvý slovenský celovečerný film Hanka sa vydáva pod režijným vedením Martina Hollého st. Krátko po začatí nakrúcania exteriérov vypuklo Slovenské národné povstanie a filmári, ktorí sa nachádzali v blízkosti jeho hlavného štábu, sa pridali k povstalcom. František Zvarík mal vo filme vytvoriť jednu z hlavných postáv. Prihlásil sa však v breznianských kasárňach... Na túto chvíľu spomína: „Keďže som základnú vojenskú službu neabsolvoval, nemal som skúsenosti so žiadnou zbraňou. Vojenská uniforma bola pre mňa dovtedy skôr kostýmom, revolver či granáty pripomínali rekvizity. Prišiel mi na um pierot Polichinelle, ktorého som hral v Molièrovom Zdravom nemocnom. Metla, na ktorej som v predstavení vyhrával zaľúbené pesničky sa naraz zmenila na pušku! Pierot s puškou! Koľko je v tom zvláštnej symboliky a paradoxu.“

Urasteného Zvaríka s takmer dvojmetrovým Paľom Bielikom v Brezne vystrojili, vycvičili i vyzbrojili. Bielik sa neskôr angažoval ako režisér pri nakrúcaní povstaleckých bojov. S kameramanom Karolom Krškom, zvukovým majstrom Jaroslavom Plavcom či asistentom kameramana Václavom Richterom a ďalšími boli povstaleckému veleniu k dispozícii a vytvorili základ Filmu československej armády. Zvarík zas bol členom povstaleckého Frontového divadla, ktoré viedol Andrej Bagar. Jeho členovia chodili za povstaleckými vojakmi priamo do pozícií a formou akejsi estrády, kde malo miesto hovorené slovo, recitácia, spev, kúzla i tanec, prinášali im zozptýlenie, zabudnutie na útrapy a možno aj trochu odhodlania. František Zvarík v tomto súbore najmä spieval. Popri operných či ľudových piesňach boli to aj ruské a partizánske piesne. Nie je bez zaujímavosti, že niektoré z nich spieval o vyše polstoročie neskôr v populárnej inscenácii Tančiareň. Je to predstavenie, ktoré prostredníctvom piesní a tanca rekonštruuje uplynulé obdobie našich dejín (asi od tridsiatych rokov minulého storočia). Tančiareň bola aj posledným predstavením, v ktorom sme ho na scéne SND videli a počuli, už ako hosťa, naposledy pred dvoma rokmi.

Spevoherné kvality

Po skončení vojny od roku 1945 až do roku 1956 bol sólistom opery Slovenského národného divadla. Vytvoril niekoľko menších, ale aj veľkých operných úloh. Takými bola napríklad postava Gremina v Čajkovského opere Eugen Onegin (1952) či Boris Godunov v rovnomennej Musorgského opere (1954).

Vo Zvaríkových operných rolách kritika vysoko hodnotila jeho presvedčivý realistický prejav, herecky citlivé dotvorenie postáv a spevácke kvality: mäkkosť a sonórnosť jeho basu, slovanskú farebnosť hlasu. Slovanský repertoár napokon vytváral ťažisko jeho herecko-speváckeho prejavu. V jednom rozhovore povedal, že „svoj vzor som vždy videl v tvorbe Fiodora Šaľapina a myslím si, že práve šaľapinovský repertoár v priebehu môjho jedenásťročného pôsobenia v opere mi najviac pasoval. Vzorom mi bol aj môj učiteľ, kolega a spevák so silným hereckým zázemím, basista Arnold Flögl. S ním som viacero postáv alternoval a po jeho odchode z opery SND snažil som sa niesť ďalej túto štafetu plnokrvného operného herectva“.

Napriek tomu, že Zvarík spieval a hral aj v operách svetového repertoáru – trebárs v dielach Verdiho, Gounoda, Rossiniho či Domizettiho – vrcholom jeho účinkovania boli roly v pôvodnej slovenskej opernej tvorbe. Napríklad Jánošíkov otec v Cikkerovej opere Juro Jánošík a najmä Štelina v Suchoňovej Krútňave. Bol nielen prvým predstaviteľom týchto postáv, ale dlhé desaťročia si udržal aj prvenstvo v ich strhujúcom dramatickom stvárnení. Zvarík vedel predovšetkým jedinečne vystihnúť vyváženosť parlandového a ariózneho spevu. Speváckymi a zároveň hereckými prostriedkami vytvoril zložitých, psychologicky presvedčivých, dramaticky rozorvaných hrdinov svetovej, najmä ruskej i našej hudobnej drámy.

Po návrate do Činohry SND dokázal stvárňované postavy obdariť bohatou charakterizačnou škálou. Jeho činoherné postavy boli spravidla založené na kontraste fyzickej robustnosti a krehkej, zraniteľnej duše. V jeho hereckom registri boli i postavy, ktoré charakterizoval hlboký prienik do ľudskej psychiky. A to napriek tomu, že na rozdiel od svojho pôsobenia v opere, v činohernom súbore už nevytváral veľké titulné úlohy. Jeho silný basový fond navodzoval aj pri činoherných inscenáciách taký pocit, akoby herec chcel svoje činoherné úlohy niekedy odspievať. V činohre už nehrával postavy „z ľudu“, ale jeho repertoár bol takrečeno aristokratický: stvárňoval veľkých pánov, rytierov, grófov, dôstojníkov. Napríklad brnenie rytiera Gejzu vo Zvonovom Tanci nad plačom si obliekol až v troch inscenáciách tejto hry. Neobyčajne mu tiež sadol kostým grófa Almavivu z Nezvalovho Nového Figara, či rola baróna Hectora v Anouilhovej Léocadii. Najdlhšie však nosil uniformu žandára Rozvážneho v Bryllovej hre Na skle maľované, ktorá bola na repertoári našej prvej scény od premiéry v roku 1974 až do roku 2003!

Zrelá umelecká všestrannosť

Zvaríkovo smerovanie ku grotesknosti s vyostrenou expresívnosťou sa vo výraznej podobe prejavilo napríklad pri stvárnení postavy Malvolia v Shakespearovej komédii Čo len chcete, ako aj postavy Stomila v Tangu Stanislava Mrožka. Zvarík sa však uplatnil aj vo vážnom svetovom klasickom repertoári – od antiky až po Molièra, ale aj v súčasnom svetovom a pôvodnom slovenskom repertoári, trebárs v hrách Bertolda Brechta či Tenessee Williamsa, ale aj Osvalda Zahradníka či Mikuláša Kočana.

Umelecká všestrannosť bola v jeho živote neustále prítomná. Prejavil sa ako spoľahlivý filmový a televízny herec. Už v roku 1946 hral vo filme Martina Friča Varúj..., hral v prvých slovenských filmoch – v Čertovej stene, vo filme Rodná zem, ale aj v oscarovom filme Obchod na korze. Ako spevák sporadicky vystupoval na koncertných pódiách, bol legendárnym interpretom slovenských ľudových piesní, ktoré nahral aj na dve dlhotrvajúce platne. Popri Karolovi L. Zacharovi bol ďalším hercom s výtvarným nadaním. Na samostatnej výstave nazvanej Na scenári maľované prezentoval sa v roku 1985 ako karikaturista a tvorca vtipných, charakterizačne výstižných momentiek z divadelného zákulisia. Známe sú aj jeho portrétne olejomaľby významných kolegov, režisérov a hercov.

František Zvarík stelesňoval jednu významnú a výraznú epochu tvorivého rozmachu slovenského dramatického umenia. Bol jedným z posledných, ktorí ešte hrávali so zakladateľmi slovenského profesionálneho divadla (Bagar, Arbet, Bachled, Borodáčová, Meličková...), bol posledným žijúcim hercom povstaleckého Frontového divadla, bol jedným z prvých povojnových filmových hercov a jedným z prvých aktérov, ktorí účinkovali v televízii bezprostrednej po jej vzniku. Bol to človek, takrečeno, renesančný – všeumelec – tvor spoločenský, priateľský, ústretový a tolerantný. Bol jedným z pilierov našej národnej dramatickej kultúry. Vniesol do nej impozantný ľudský rozmer, rozhľad a perspektívu.

Milan POLÁK

Späť