Americký sen ukazuje svoje limity

Slovensko, 13. 10. 2008 (Verejná správa 21/2008)

Napumpovanie sedemsto miliárd dolárov zo štátnej pokladnice do krachujúcich finančných inštitúcií má zastaviť voľný pád hospodárstva Spojených štátov amerických. Takýto socialistický zásah do štruktúry ešte stále najväčšej ekonomiky kapitalizmu je dokladom jasného faktu: povestná neviditeľná ruka trhu totálne zlyhala a na jej miesto nastúpila viditeľná ruka štátu.

Od svetovej ekonomickej depresie, ktorá vypukla v roku 1929, nezažili Spojené štáty americké taký masívny finančno-hospodársky pokles. Ak by štát nehodil sedemstomiliardový záchraný pás peňažnému sektoru, Amerika by sa podľa všetkého utopila v takzvanej hypotekárnej kríze.

Je iróniou osudu, že George Bush – prototyp tvrdého kapitalistu a individualistu – zachraňuje podstatu amerického modelu metódou, ktorá je v priamom rozpore s republikánsko-konzervatívnou filozofiou vypäto individualizovanej spoločnosti.

Pred našimi očami sa tak v praxi prenesene uplatňuje niekdajšia politologická koncepcia s názvom konvergencia systémov, keď sa teoreticky dokazovalo, že kapitalizmus a socializmus môžu spolunažívať za predpokladu, že si budú od seba vzájomne prepožičiavať niektoré prvky vlastných modelov.

Socializmus sa rozdrobil ako celok po páde bývalého sovietskeho impéria, ale ohlasované historické víťazstvo globálneho kapitalizmu na celej čiare sa tiež nekoná. Najmä kapitalizmus amerického typu so všetkými svojimi otvorenými a najmä latentnými prejavmi ukazuje celému svetu odvrátenú tvár. Logicky spozorneli aj v Číne a v Indii, v krajinách, ktoré prebrali viaceré prvky amerického modelu nevidiac, že americké laboratórium explodovalo. Aj tu zrejme budú musieť hľadať záchranné páky na odvrátenie podobnej eventuality, ale v pozmenenom koncepte.

Americký systém veľmi jasne ukazuje svoje limity. V surovom stave dokumentuje fakt, že nekontrovateľné žitie na úver musí raz dospieť na hranicu pádu. Tu už nejde o uplatnenie známych propagandistických poučiek o akýchsi vývojových cykloch, kde po vysokom raste nastupuje priam zákonite útlm a hospodársky pokles. Kapitalizmus amerického typu vyčerpal vlastnú podstatu a musí hľadať cestu von zo slepej uličky metódami, ktoré mu nie sú vlastné.

Ak terajší republikánsky kandidát na nového amerického prezidenta John McCain kritizuje svojho ideologického súputníka, terajšeho šéfa Bieleho domu Georga Busha za fakt, že nedokázal predvídavo zabrániť blížiacej sa tragédii, ide iba o chabé a reklamné priznanie neschopnosti jestvujúceho modelu divoko sa vrhajúceho len na hromadenie čo najväčšieho zisku, bez ohľadu na život väčšiny obyvateľov. Separovanie sa jedného republikána od druhého nie je, pravdaže, nijakým receptom na vyriešenie ťažkej štrukturálnej krízy Spojených štátov amerických. Je iba priznaním, že jestvujúci koncept skrachoval. A John McCain so svojou predstavou iba kozmetického náteru naň má rovnako malú šancu uspieť ako George Bush.

Akoby nebolo iných viníkov. Najčastejšie sa za tých najväčších a bezprostredných označujú bezohľadní fiananční žraloci z Wall Streetu – teda z hlavnej centrály amerického finančného kapitalizmu. Od čias Ronalda Reagana prežívali najhojnejšie roky svojho pôsobenia. Reagan znížil dane práve boháčom a Bush senior Reagana v metóde slepo nasledoval. Bush junior prebral tento prístup v naivnej viere, že ak budú najväčší boháči platiť čo najmenšie dane, americká ekonomika porastie, vzniknú ďalšie nové pracovné príležitosti a všetci, aj tí najposlednejší, budú môcť aspoň dúfať v povestný americký sen.

Najväčší propagandistický slogan Ameriky sa však splnil len úzkej skupinke obyvateľov. Vlastniť dom a najmenej dve autá – teda predstava – ktorá tvorí podstatu amerického sna, sa splnila možno inde, ale nie v Amerike. Lebo domy bežných amerických rodín patria bankám a nie ich obyvateľom, či vlastne len dočasným správcom. Systém poskytovania nekrytých úverov (greedy financial capital), čo je podvodný finančný kapitál, položil napokon finančný trh na kolená, a to pre jednoduchú neschopnosť úvery splácať. Státisíce a státisíce domov patria teraz bankám a banky kľačia pred „zlým“ štátom a prosia o pomoc. A ten – ak nechce zostať v hanbe – vyťahuje miliardy dolárov zo štátnych rezerv.

Ak by tento model záchrany uskutočňoval prezident z Demokraticej strany, bol by oheň na streche. Obviňovali by ho zrady ideálov kapitalizmu, z rúcania amerického sna a onálepkovali by ho etiketou marxistu tak, ako týmto označením teraz titulujú demokratického prezidentského kandidáta Baracka Obamu.

O to väčšou iróniou je, že socialistickú metódu záchrany uskutočňuje prezident, ktorý oddane slúži práve Wall Streetu a americkému vojensko-priemyselnému komplexu.

Najmä tieto dve posvätne modly Spojených štátov amerických priviedli veľkú a bohatú krajinu na okraj priepasti. Vyhováranie sa na fakt, že ide o celosvetovú a globálnu finančnú krízu a že Amerika nemôže byť výnimkou, je len snahou o zakrytie vlastnej potupy.

Späť