Vytrvalá komponistka slávností maľby

Slovensko, 13. 10. 2008 (Verejná správa 21/2008)

Patrí medzi popredných predstaviteľov slovenského výtvarného umenia. Začiatky jej umeleckej dráhy sa spájajú s Vysokou školou výtvarných umení v Bratislave, kde v rokoch 1950 – 1955 študovala u profesora Jána Mudrocha. Do jej umeleckého formovania podnetne zasiahol aj pobyt v maliarskej škole svetoznámeho Oskara Kokoschku v Salzburgu (1956) a viaceré študijné cesty do krajín Európy i do zámoria.

Jej tvorbu sprevádzal blízky vzťah k hudbe, prírode a človeku. Ako jedna z kľúčových postáv imaginatívneho umenia na Slovensku rozvíjala vo svojich obrazoch tradíciu slovenského poetizmu a nadrealizmu. Nemožno však pritom obísť jej neúnavné tvorivé hľadačstvo.

Na jej obrazoch defilujú anonymné dievčenské postavy a ženské torzá pripomínajúce pozostatky opustených antických sôch, krajiny s nízkym i vysokým horizontom, postavy s tmavými predĺženými tieňmi, zvláštne útvary prírodnín, ale aj jarné a jesenné stromy, nočné intímne pohľady na mestské parky s mramorovými plastikami, zátišia či fantastické kompozície s mýtickými bytosťami a hudobnými nástrojmi. Jej obrazy – vďaka svojej meditatívnej nálade – vyvolávajú v nás pocity tajomnosti, nostalgie, ale aj večnosti, ktorú maliarka objavovala, takpovediac, so súhlasom času. Hmota, priestor a čas, to sú veličiny, z ktorých vyrástla jej zvláštna poetická imaginácia.

Životopis z farieb a snov

Viera Žilinčanová sa narodila 10. júla 1932 v Nových Zámkoch ako najmladšia z troch detí Imricha Žilinčana a matky Ilmy, rodenej Ágoston. Jej otec, povolaním vodohospodársky inžinier, tu pracoval ako odborník-špecialista na úpravu nížinných vodných tokov a riaditeľ Družstva proti zátopám. Keď mala Viera päť rokov, jej rodičia sa presťahovali do Bratislavy. V Horskom parku si dal jej otec postaviť rodinný dom podľa projektu známeho architekta funkcionalistickej školy v Brne Bohuslava Fuchsa. V ňom prežila neskoršia umelkyňa celý život. Uzavrel sa ticho, podvečer 19. marca 2008.

Jej maliarske začiatky boli sprevádzané intenzívnym hľadaním a prehodnocovaním domácich a zahraničných vzorov. Niektorí znalci z oblasti výtvarného umenia ju zaraďovali medzi surrealistov. Nie je to celkom tak, no ani ona sama nepovažovala dedičstvo surrealizmu za niečo cudzie a vzdialené. Prikláňala sa k jemnej, básnickej línii umeleckej imaginácie, ktorá vyviera z typu takzvanej magicko-realistickej, či lyricko-poetickej maľby minulého storočia. Je v nej prítomný nádych surrealistickej maľby, ktorý našiel uplatnenie v diele viacerých slovenských umelcov tej doby, či už to bol Ladislav Guderna, Vincent Hložník, Albín Brunovský, Karol Barón, Agneša Sigetová, Milan Paštéka, Jozef Jankovič, no najmä Michal Jakabčic, rovnako osobitý zjav slovenského výtvarného umenia dvadsiateho storočia – Žilinčanovej manžel, za ktorého sa vydala po ukončení vysokej školy.

Protirečivý pocit, ktorý niekedy pramení z autorkiných diel, vnáša do nich zároveň možnosť rozmanitej interpretácie. Ich význam nikdy nebol a nie je jednoznačný. Zvádza k rozličným výkladom toho, čo je na nich namaľované. Vo svojej výpovedi sú však ohraničené dvojicami významových pólov: pokoj i neistota, harmónia a disharmónia, všedné i zvláštne, racionálne a iracionálne, smútok i radosť, láska a bolesť. Ako keby sa z nich ozývali povestné slová jedného z najväčších revolucionárov moderného umenia, Picassovho priateľa a spoluzakladateľa kubizmu, Francúza Georgesa Braqua: „Umenie má znepokojovať...“

Viera Žilinčanová sa pod ne podpísala s plnou silou svojho talentu a umeleckého presvedčenia. Sama raz povedala: „Realita a fantázia, napätie a smútok, ba aj podvedomá reflexia skutočnosti plnej absurdít - to všetko ma priťahovalo zvláštnou silou. Nedokázala som sa jej ubrániť. A pravdupovediac, ani som sa o to nepokúšala.“

Nové ponímanie sveta

Po prvej autorkinej samostatnej výstave v roku 1969 nasledovali ďalšie. A všetky spolu potvrdili jeden rozhodujúci fakt, že Viera Žilinčanová v nadväznosti na nadrealizmus, poetizmus, či fantazijné umenie, priniesla vo svojich obrazoch nové autentické ponímanie sveta so zvláštnym poetickým nábojom, zakódovaným vo vnútri zobrazovaných motívov. Medzi nimi zohrávala stále dôležitejšiu úlohu hudba. Hudba ako motív, námet a predobraz vlastného sveta obrazu. A tiež príroda. Stromy a parky ponorené v zeleni i v ohnivých farbách jesene...

Mestské parky zbožňovala. Mala rada Luxemburskú záhradu v Paríži, park Retiro v Madride, Kensingtonskú záhradu v Londýne, Anglickú v Mníchove, no parkami parkov boli pre ňu iba dva: Shinjuku park v Tokiu a Horský park v Bratislave. Ten bol pre ňu stelesnením genia loci – miesta, s ktorým sa identifikovala.

Napriek tomu pripomínala: „Nikdy som nemala postavený stojan v plenéri. Maľujem ako keď si niekto píše denník. To čo vidím, cítim, viem. Voľakedy, keď som začínala, veľmi ma zaujímala hmota v priestore. Potom ma priťahovali figúry, ženské torzá, osamotené predmety a zátišia. Napokon sa v mojich obrazoch, akoby zrazu, objavila hudba, a potom - krajina. Celé roky som chodila okolo nej, najmä tej, kde bývam – v bratislavskom Horskom parku – a naraz ma uchvátila. Nemôžem sa vymaniť z jej objatia. Vidím ju všade, okolo seba, v záhrade, z okna ateliéru, z terasy. A to so všetkým, čo k nej patrí. So smutnými konármi ovísajúcich stromov, zahalenú v sviežej jarnej zeleni, v letnom daždi, s pospevujúcimi drozdmi i bez nich. No vidím ju aj v iných súvislostiach, s tým, čo môže v sebe skrývať – povedzme zvláštne bytosti, nočné koncerty za mesačného svitu, neznáme ženy a tajomné šepoty...“

Básne na plátne

Zo zmyslových dát, záznamov a spomienok skladala veci nanovo, doposiaľ nevídaným spôsobom. Bola bytostnou maliarkou, ktorá maľovala to, čo cítil a videl básnik. Svojimi obrazmi nás vyzývala k dialógu a zároveň vzbudzovala pocity úžasu, s akými stojíme pred ikonami, či gotickými tabuľovými maľbami. A za všetkým, za celým týmto snažením sa skrývala usmievavá, inokedy vážna tvár maliarky, ktorej veľkou túžbou bolo znova započuť v ľudskom odľudštení a nepokoji jasnozrivý hlas úprimnosti, čistoty a harmónie.

Cieľom jej maliarskej výpovede sa stal človek, svet jeho vnútorných zjavení, skutočnosti presiaknutej fantáziou, ktorá nie je a nebola iba púhym záznamom psychických stavov podvedomia, ale stala sa symbolom a akousi súvzťažnosťou medzi vonkajším svetom nášho bytia a jej vlastným zážitkami a skúsenosťami.

Jej obrazy stelesňujú miesto, kde sa skutočné prelína s nadreálnym, predstava so skutočnosťou, poznané s neznámym, ríša tvarov so zakódovaným systémom myšlienok, ktoré treba odtajniť. Sú to tiež obrazy plné snového mysticizmu. Čohosi nedopovedaného, zároveň však krásneho a pútavého. Stojíme pred nimi a vnímame ich ako výzvu k dialógu. Akoby nám kývala a vyprevádzala nás na cestu do neznáma. Sú slávnosťou maľby, ktorú maliarka ponúka očiam.

A také boli i jej samostatné výstavy v galériách Kenji Kurosawu a Shinby v Tokiu a Sappore, Il Saggiatore v Ríme a Peruggii, ďalej vo Viedni, Antverpách, Kodani, Paríži, Sao Paolo, ako aj tá posledná – v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave.

Naše výtvarné umenie reprezentovala na početných prehliadkach a festivaloch maľby v Bratislave, Košiciach, Trenčíne, Prahe, Brne, Havane, Krakove, Düsseldorfe, Stockholme, Bruseli, Berlíne, Paríži, Nice, Cagnes sur Mer, Berlíne, Zürichu, Montreali, New Yorku a inde. Všade sa jej dielo sa stretlo s veľkou odozvou. Patrí jej vďaka za to, že dokázala uviesť naše umenie do sveta. Dostala Národnú cenu a Cenu poroty na Festivale medzinárodnej maľby v Cannes sur Mer, Cenu Cypriána Majerníka, Hlavnú cenu na Medzinárodnom bienále maľby v Košiciach.

Viera Žilinčanová vedela, že všetci túžime po zblížení, po troche nehy a lásky. Svoj svet odkrývala na plátnach obrazov viac než päť desaťročí. Maľovala tak, ako vedela a chcela maľovať. Nikdy si nekládla za cieľ reprodukovať vo svojich obrazoch vonkajší svet. Objektívna skutočnosť ju zaujímala iba potiaľ, pokiaľ bola súčasťou jej snových vízií. Inak povedané, túžila maľovať obrazy ako metafory prinášajúce podobenstvá o svete, v ktorom žijeme. Zároveň jej išlo o to, aby nám tieto obrazy kládli pred oči možnú odpoveď alebo odpovede na všadeprítomné otázky o zmysle ľudskej existencie. Podarilo sa jej to. Jej maliarska tvorba je a ostala originálna a osobitá. Stala sa synonymom autentického prejavu moderného slovenského výtvarného umenia.

Ľubomír PODUŠEL

Späť