Neúnavne šiel za vytýčeným cieľom

Slovensko, 27. 10. 2008 (Verejná správa 22/2008)

Tomáš Garrigue Masaryk sa narodil 7. marca 1850 v Hodoníne, jeho matka bola Moravanka, otec Slovák, ako dvadsaťosemročný si zobral za manželku Američanku Charlottu Garriguovú. Keď na začiatku prvej svetovej vojny z Rakúsko-Uhorska emigroval a začal zápas za česko-slovenský štát, mal už takpovediac dôchodkový vek. Doma i v zahraničí ho poznali ako filozofa, profesora pražskej Karlovej univerzity, autora mnohých prác nielen filozofických, ale aj politologických. Vo svete sa veľkému ohlasu tešila predovšetkým jeho hlboká analýza ruskej spoločnosti a politického režimu v diele Rusko a Európa.

Vypuknutie svetovej vojny ho zastihlo v Nemecku. Mohol sledovať priebeh nemeckej mobilizácie, demonštratívne prejavy vojnového nadšenia i presvedčenie, že vojna sa skončí rýchlym nemeckým víťazstvom. Nemeckí vojaci rukovali v domnienke, že idú iba na krátky výlet do Paríža. Na Masaryka to, podľa jeho vtedajších vyjadrení, urobilo veľký dojem. Jeho analýza spoločenskej a ekonomickej situácie však vyznela inak: dospel k presvedčeniu, že vojnu vyhrá Dohoda, a okamžite z toho vyvodil i dôsledky pre svoju ďalšiu činnosť.

Odchod do emigrácie

Všetci politici všetkých národov Habsburskej monarchie si uvedomovali, že vojna roku 1914 bude pre monarchiu a jej národy doslova osudovou. Z toho Masaryk vyvodil záver, že Česi a Slováci môžu v priaznivej situácii dosiahnuť vymanenie sa z Rakúsko-Uhorska a vytvoriť samostatný česko-slovenský štát. Preto sa od prvých dní vojny rozhodol pre protirakúsky odboj. Jeden z jeho najbližších spolupracovníkov a dôverníkov, americký Čech Emanuel Voska, ktorý bol najprv spojkou medzi Masarykom a politikmi dohodových krajín a potom organizátorom celej tajnej siete v radoch domácich českých a slovenských politikov, vo svojich pamätiach uvádza, že Masaryk sa mu so svojím rozhodnutím viesť odboj zdôveril už 25. augusta 1914. V septembri a v októbri potom vykonal legálne dve cesty do neutrálnej cudziny. Počas druhej cesty sa stretol v Rotterdame s britským historikom a novinárom Robertom Williamom Setonom Watsonom, ktorému vyložil svoj plán vytvorenia česko-slovenského štátu. Z rozhovoru s ním vzniklo memorandum pre britskú vládu, v ktorom sa po prvýkrát v ucelenej podobe Masarykov plán zverejnil. O niečo neskôr, 18. decembra, sprevádzaný mladšou dcérou Oľgou, opäť vycestoval do vtedy neutrálneho Talianska a Švajčiarska. Hodlal sa ešte do Prahy vrátiť, ale jeho aktivity neostali pred rakúskou vládou utajené a po návrate mu hrozilo zatknutie. Po varovaní od priateľov sa napokon rozhodol pre emigráciu.

Z hľadiska osobného života i z hľadiska jeho rodiny to bolo ťažké rozhodnutie. Manželka s najstaršou dcérou Alicou a synmi Herbertom a Janom ostali v Prahe, synovia museli narukovať do c. a k. armády. Hlboko sa ho dotkla správa o smrti syna Herberta roku 1915 i správa o prepuknutí psychickej choroby u manželky Charlotty. Bol však pevne rozhodnutý v nastúpenej ceste pokračovať.

Počas vrcholiacej ruskej ofenzívy v Karpatoch na jar 1915 skoncipoval pre britskú vládu rozsiahle memorandum Independent Bohemia, ktoré predstavovalo rozšírený a dôslednejšie vyargumentovaný plán vytvorenia česko-slovenského štátu, už aj s načrtnutím jeho hraníc a politického zriadenia. Vzhľadom na to, že toto memorandum vzniklo ako reakcia na postup ruských vojsk, ktoré mohli preniknúť až do českých krajín a na Slovensko, Masaryk – hoci bol presvedčením republikán – pripúšťal aj možnosť vytvorenia monarchie. V danej situácii dokonca pripúšťal aj možnosť, že na trón bude dosadený príslušník romanovskej dynastie. Po ústupe ruských vojsk v máji 1915 sa k tejto „romanovskej“ epizóde už nevrátil. V záverečnej fáze vojny, kedy v dohodovom bloku dominovali republikánske štáty USA a Francúzsko, presadzoval jednoznačne republikánsky politický systém.

Začiatok odboja

Verejne začal Masaryk zahraničný odboj 6. júla 1915 vo Švajčiarsku, keď propagačne využil päťsté výročie upálenia majstra Jana Husa. V tom čase sa k nemu už pripojil poslanec agrárnej strany Josef Dürich, ktorý bol silný rusofil a monarchista a prejavoval sa skôr ako Masarykov oponent. V septembri 1915 prišiel za Masarykom do Švajčiarska Edvard Beneš a 14. novembra sa vytvoril Český komitét zahraničný ako centrálny orgán zahraničného odboja. Keď sa po zranení na fronte vrátil do Paríža Milan Rastislav Štefánik, premenovali tento centrálny orgán vo februári 1916 na Československú národnú radu (vo francúzskom origináli Conseil national des pays tchèques) a preniesli jeho sídlo do Paríža.

Československá národná rada stála pred veľmi náročnou, dá sa povedať, takmer nesplniteľnou úlohou. Zložitosť jej postavenia vyplývala z toho, že svoje ciele mohla splniť iba v súlade s Dohodou, ale dohodoví politici vôbec nemali v úmysle Rakúsko-Uhorsko rozbiť. Na tento problém narazil Masaryk už pri svojich memorandách, ktoré zaslal britskej vláde. Je zaujímavé sledovať komentáre úradníkov britského ministerstva zahraničných vecí, ktoré sú k nim pripojené. Všetci, od najnižšieho úradníka až po ministra Edwarda Greya sa zhodli v tom, že Masaryk je vážený vedec a vážená osobnosť, ale jeho plán je fantastický, neuskutočniteľný a koniec-koncov pre britskú vládu neželateľný. Podobne to bolo aj s ostatnými dohodovými politikmi. Americký prezident Woodrow Wilson sa pre rozbitie Habsburskej monarchie rozhodol až celkom na záver vojny.

Postoj dohodových politikov bol pochopiteľný. Ich hlavným protivníkom vo vojne sa stalo rozpínavé Nemecko, od ktorého sa snažili Rakúsko-Uhorsko odpútať a perspektívne rátali s ním ako so spojencom, respektíve nástrojom dohodovej politiky. Predstava, že štát, ktorý hral v strednej Európe významnú úlohu takmer štyri storočia, jednoducho prestane existovať a na jeho mieste vzniknú malé, navzájom i znepriatelené štáty – to naozaj nebola lákavá predstava. Situácia sa začala meniť až od leta 1918, kedy sa ukázalo, že Rakúsko-Uhorsko odpútať od Nemecka už nie je možné a že je to krajina, ktorá je vnútorne v hlbokom rozklade.

Československý zahraničný odboj teda musel nielen aktívne bojovať proti Nemecku a Rakúsko-Uhorsku, ale aj vytrvalo atakovať konzervatívnosť dohodových politikov a ich neochotu súhlasiť s rozbitím neživotného, mnohonárodnostného kolosu. Okrem širokej propagácie v tlači dohodových a neutrálnych krajín Masaryk a jeho spolupracovníci zamerali svoju činnosť predovšetkým na dva dôležité ciele: prvým bolo budovanie dobrovoľníckej armády – česko-slovenských légií, pretože vo vojne bol vojenský argument najsilnejší. Úspechy česko-slovenských légií predstavovali silný faktor, ktorý napokon zmenil postoj dohodových politikov. Druhým dôležitým cieľom bolo získanie krajanskej komunity v dohodových a neutrálnych krajinách na podporu vytvorenia česko-slovenského štátu. Masaryk kládol dôraz predovšetkým na podporu od amerických krajanských organizácií. Aj s pričinením Emanuela Vosku preto došlo v Clevelande v októbri 1915 medzi českými a slovenskými krajanskými združeniami v Amerike k podpísaniu dohody. Zjednotenie ruských krajanských združení sa podarilo zásluhou diplomatických schopností Milana Rastislava Štefánika.

Rozhodujúce okamihy

Hlavní predstavitelia Československej národnej rady si museli rozdeliť úlohy. V centrále odboja, v Paríži, zostal generálny sekretár Edvard Beneš a Masaryk preniesol svoje sídlo do Londýna. Po vypuknutí revolúcie v Rusku, keď sa dostala k moci demokraticky orientovaná skupina politikov, odcestoval do Ruska. Jeho osobný priateľ Pavel Nikolajevič Miljukov, nový minister zahraničných vecí, mu pomohol pri organizovaní česko-slovenského dobrovoľníckeho vojska v Rusku a vychádzal mu všemožne v ústrety.

Situácia sa zmenila po boľševickom prevrate v novembri 1917. Masaryk dohodol s boľševickou vládou neutralitu česko-slovenského vojska a jeho nezasahovanie do vnútorných ruských záležitostí. V zložitých ruských pomeroch po podpísaní brestlitovského mieru sa však museli česko-slovenskí legionári brániť proti pokusom boľševickej vlády o ich odzbrojenie. Vystúpenie ruských légií na Sibíri sa napokon, aj keď nechtiac, stalo jedným z rozhodujúcich činiteľov, ktoré priviedli dohodových politikov k uznaniu Československej národnej rady ako vlády de facto spriatelenej krajiny. V tom čase bol Masaryk už v Spojených štátoch amerických.

Rozhodnutie odísť do USA bolo logické. Po ich vstupe do vojny po boku Dohody sa ukazovalo, že práve americký prezident Woodrow Wilson bude jednou z rozhodujúcich osobností pri mierových rokovaniach. Wilson bol však súčasne politikom, ktorý stále trval na svojom programe vojnových cieľov vyhlásených v tzv. štrnástich bodoch v januári 1918. Tento program požadoval demokratizáciu Rakúsko-Uhorska a autonómiu pre jeho národy, ale nepočítal s jeho rozbitím. Masaryk prišiel do Spojených štátov, aby sa tento postoj americkej vlády pokúsil zmeniť. Za pomoci svojich početných priateľov organizoval akcie po celej krajine, písal do tamojších novín. Aby získal americkú verejnosť, požiadal amerických Čechov a Slovákov o uzavretie novej dohody, ktorou by demonštrovali svoju podporu myšlienke česko-slovenského štátu. Tak vznikla koncom mája 1918 Pittsburská dohoda.

Vrcholom Masarykovej činnosti v USA bolo vypracovanie a publikovanie Vyhlásenia nezávislosti, známeho ako Washingtonská deklarácia, ktorú americká tlač uverejnila 18. októbra 1918. Deklarácia sa svojím charakterom, štýlom a napokon aj slovníkom veľmi podobala na základnú chartu amerického politického života, na americké Vyhlásenie nezávislosti. Tento šikovný ťah mu poradili jeho americkí priatelia. Americká verejnosť deklaráciu okamžite prijala, čo bol veľmi dôležitý signál aj pre americkú politiku a prezidenta. Washingtonská deklarácia nepochybne prispela k tomu, že prezident Wilson, ktorý už mal na stole rakúsko-uhorskú žiadosť o ukončenie vojnového stavu na princípoch jeho štrnástich bodov, sa odhodlal vo svojej odpovedi vyhlásiť, že o budúcnosti Rakúsko-Uhorska už nerozhoduje on, ale národy Rakúsko-Uhorska. To bol napokon rozsudok smrti nad Habsburskou monarchiou.

Racionálny, kritický a polemický duch

Vážnym problémom zahraničného odboja vedeného Masarykom bolo aj to, že hlavní predstavitelia Československej národnej rady potrebovali dokázať, že nie sú izolovaní jednotlivci, ale že za nimi stojí národ doma. Štefánik a Beneš neboli pred vojnou v domácej politike nijako viditeľní. Sám Masaryk sa síce mohol preukázať tým, že bol poslancom ríšskeho snemu, ale fakticky bol v sneme jediným poslancom malej, tzv. realistickej politickej strany, a jeho pozícia v domácej politike bola veľmi sporná.

Masaryk, ktorý neskôr zožal gloriólu „tatíčka“ národa, sa vyznačoval veľmi racionálnym, kritickým a polemickým duchom. Do prudkého sporu sa dostal na univerzite kvôli svojmu kritickému postoju voči tzv. rukopisom, teda dokumentom vyfabrikovaným v 19. storočí kvôli „povzbudeniu národného sebavedomia českého národa“. Proti Masarykovi sa postavila veľká časť učiteľov i študentov, ktorí stále obhajovali pravosť falošných rukopisov. V českej politike stál vlastne tiež na okraji, pretože zaujal kritický postoj voči jej hlavnej požiadavke, proti tzv. českému štátnemu právu. Masaryk vedel, že česká štátnosť v krajine, kde jednu tretinu obyvateľov tvorili Nemci, a ktorá bola doslova obkľúčená nemeckými oblasťami, je programom veľmi pochybným. Preto bol dlho stúpencom zachovania Habsburskej monarchie a národné radikálčenie českej politiky odmietal. Mal teda v českej spoločnosti veľmi horlivých stúpencov, ale proti sebe aj masu nepriateľov. Pre mnohých bolo prekvapením, že protirakúsky odboj začal práve on. Pre Masaryka to však bol logický dôsledok jeho praktickej skúsenosti politika a poslanca s rakúskou politikou.

Východisko našiel v česko-slovenskom riešení. Sám sa i na verejnosti považoval za Slováka, na Slovensko často cestoval, poznal problémy slovenského národného hnutia a mal tam množstvo stúpencov a nasledovateľov. Program zahraničného odboja od začiatku postavil na princípe česko-slovenskej štátnosti. Možno ho teda považovať za českého, slovenského a česko-slovenského politika, za osobnosť, ktorú uznáva celý svet, a ku ktorej by sa malo aj dnešné moderné a európske Slovensko bez rozpakov hlásiť.

Napokon sa fantastický Masarykov plán stal skutočnosťou. Vrátil sa do Prahy koncom roku 1918 ako prezident Československej republiky a ako nespochybniteľná autorita. Funkciu prezidenta republiky vykonával až do roku 1935, keď musel zo zdravotných dôvodov abdikovať.

Dožil sa vysokého veku osemdesiat sedem rokov.

Zomrel dňa 14. septembra 1937 v Lánoch, kde je aj pochovaný.

Dušan KOVÁČ

Späť