Expresívnosť neznamená nespisovnosť

Slovensko, 22. 12. 2008 (Verejná správa 24/2008)

Čitatelia našej rubriky iste vedia, že pri tvorbe konkrétneho jazykového prejavu významnú úlohu zohráva lexika. Za pomoci slov a slovných spojení sa buduje vecnovýznamový pôdorys textu, tieto výrazové prostriedky v podstatnej miere podmieňujú aj štýlové a žánrové zaradenie jazykového prejavu. A tak je prirodzené, že adresát, poslucháč alebo čitateľ, pri vnímaní vysielanej informácie, ktorú nesie text, posudzuje predovšetkým jeho lexikálne ustrojenie. Vedome alebo aj intuitívne hodnotí, aké slová a slovné spojenia vo svojom jazykovom prejave autor využíva, okrajovo možno sleduje aj to, ako slová spája do vyšších celkov, ktorými sú jednoduché i zložitejšie syntaktické konštrukcie (vety a súvetia). Prípadne, ale zriedkavejšie, ho zaujíma aj kompozícia, stavba väčších textových jednotiek (napríklad odsekov), ich zviazanosť a následnosť a iba ojedinele si všíma stavbu jazykového prejavu ako celku.

Pravdaže, aj hodnotenie použitých výrazových prostriedkov, slov a slovných spojení, je subjektívne. Popri oprávnenej kritike sa vyskytuje aj nesprávne hodnotenie niektorých jazykových javov. Iste to súvisí s tým, že popri futbale sa Slováci cítia byť odborníkmi najmä na jazykovú problematiku. Aj tu sa im však občas podarí streliť vedľa. Potvrdzuje to aj prípad, o ktorom, chcem hovoriť v tomto príspevku. V podstate mám na mysli napätie medzi spisovnosťou a expresívnosťou.

Kategóriu spisovnosti netreba osobitne vysvetľovať. Pokiaľ ide o lexiku, za spisovné považujeme všetky slová, ktoré sú súčasťou normy spisovného jazyka. Toto ich zaradenie si môžeme overiť v slovníkoch – nenachádza sa pri nich štylistický kvalifikátor. Nespisovné sú hlavne nárečové slová, slangizmy a argotické slová. Využívanie týchto slov je funkčne obmedzené. Môžu sa uplatniť v bežnom súkromnom styku a v umeleckej literatúre.

Pre expresívne slová je príznačné, že síce tiež nesú vecný význam, no na ten sa navrstvuje expresívny príznak. Tento príznak umožňuje podávateľovi (hovoriacemu alebo pisateľovi) uplatniť v jazykovom prejave subjektívne hľadisko. Inak povedané, prostredníctvom expresívnych výrazových prostriedkov vstupuje do jazykového prejavu autor so svojím postojom a hodnotením. Vyjadruje pritom jednak svoj vzťah ku komunikovanému obsahu alebo aj k adresátovi jazykového prejavu. Toto subjektívne hodnotenie môže byť kladné alebo záporné.

Expresívna zložka slova môže byť trvale zviazaná s jeho nocionálnou (bezpríznakovou) zložkou. Príklad: Je to držgroš. Radšej si dá vŕtať koleno, ako by mal naliať zo svojho. Už prvá veta tohto kontextu naznačuje, že je reč o nadmieru skúpom človeku, ktorý je zbytočne alebo nerozumne sporivý. Druhá veta toto negatívne hodnotenie potvrdzuje. Expresívnosť môže byť obsiahnutá iba v niektorom význame viacvýznamového slova. Ozrejmime si to na príklade. Porovnajme vety: Medveď je lesný dravec. – Vstávaj, ty medveď! Ak slovom medveď označíme lesné zviera, ide o nocionálne pomenovanie, ak ním pomenujeme človeka, je to expresívny lexikálny prostriedok. Je jasné, že autor v tomto druhom prípade vyjadruje svoj negatívny vzťah k pomenovanej osobe, alebo že je na ňu nahnevaný.

Vráťme sa teraz k otázke vzťahu medzi spisovnosťou a expresívnosťou. Závažné je, že aj spisovné slová sa delia na nocionálne (bezpríznakové, neutrálne) a expresívne (príznakové, štylisticky zafarbené). Za spisovné sa teda nepovažujú iba bezpríznakové slová, ktoré tvoria hlavnú časť spisovnej slovnej zásoby a v slovníkoch sa osobitne nevyznačujú. Spisovné sú aj príznakové slová, pri ktorých sa ich príznakovosť označuje tzv. štylistickými kvalifikátormi. Patria k nim napríklad hovorové slová (baganča, bagateľ), odborné slová (diatomit, diastola), knižné slová (bázeň, efemérne), publicizmy (sféra záujmu), kancelarizmy (dostaviť sa, odsúhlasiť), poetizmy a biblizmy (luna, samaritán) atď.

Z hľadiska nášho problému je dôležité, že aj expresívne slová sa navzájom pólovo odlišujú. Na jednom póle sú slová, ktoré vyjadrujú pozitívny citový vzťah k pomenovanej skutočnosti alebo k adresátovi, napríklad: Na prázdniny pôjdem k mojej babičke. Negatívny pól expresivity tiež umožňuje vyjadriť rôzne odtienky citov. Hovoriaci nimi dáva najavo svoju nespokojnosť, zlosť, nenávisť, pobúrenie rôznej intenzity. Tieto expresívne (citové) odtienky vyjadrujú augmentatíva, ktoré majú zveličujúci charakter (nosisko, lotrisko), nadávky a vulgarizmy (frfloš, slopať, žranica). Na tomto póle sa nachádzajú aj obscénne slová. Sú to najhrubšie vulgárne výrazy, ktorými hovoriaci spontánne reaguje na neočakávaný vývin situácie. Patria k nim aj tabuové slová, ktoré sa v slušnej spoločnosti nepatrí používať ani v súkromí. V písanom texte sa spravidla vyznačia troma bodkami. Napríklad: Choď do r... – Ty si taký k... – Ty vieš h...

A tu sme pri podstate nášho problému. V súvislosti s výskytom takýchto slov mnohí používatelia jazyka hovoria o používaní nespisovných slov. Nie je to pravda. Sú to spisovné, no výrazne expresívne slová, ktoré nepatria do úst slušného človeka. Žiaľ, sú aj hovoriaci, ktorí ich majú vo svojom idiolekte a bez začervenania ich používajú aj vo verejnom oficiálnom prostredí. A čo je najpoľutovaniahodnejšie, veľkej časti verejnosti to neprekáža, takéto vyjadrovanie tolerujú, považujú ho za výrazovú „svojráznosť“...

Ján FINDRA

Späť