Štokholm

Slovensko, 6. 1. 2009 (Verejná správa 25-26/2008)

Náš výber hlavného mesta Švédska bol ovplyvnený hlavne ponukou leteckých liniek, pretože do Štokholmu sa dá pohodlne letieť z Bratislavy. Tí, čo videli aspoň kúsok Škandinávie, vraj nedajú na ňu dopustiť. Po vlastnej skúsenosti sa k ním radi pridávame, hoci pred cestou sme až takí nadšení neboli. Najskôr sme totiž kontaktovali rodeného Štokholmčana, aby nám bol nápomocný pri orientácii v pamätihodnostiach mesta. Hneď nás takmer odradil od cesty výrokom, že v októbri sa Štokholm pomaly ale isto premieňa na severského mrzutého pána. Odporúčal nám ho navštíviť radšej v teplých mesiacoch. Trošku znechutení jeho slovami sme surfovali po internete v snahe vytvoriť si dopredu program tak, aby sme tých niekoľko dní pobytu využili na maximum. Vybavení internetovými poznatkami sme sa potom s priateľom predsa len na cestu vydali. Trvala dve hodinky, obloha pod nami smerom na sever hustla a hustla, až sme mali pocit, že sa pod nami rozprestiera čučoriedkový puding. Boli sme si istí, že pocity, ktoré nás budú nielen pri vystúpení z lietadla, ale aj počas celého pobytu sprevádzať, budú sychravé a chladné. Ale mýlili sme sa...

Príroda a mesto v objatí

Ak sa vám v spojení so Škandináviou vybavuje príroda, je to pravdivá predstava. Jeseň je najvyzývavejším ročným obdobím a my sme sa možno aj preto nemohli vyhnúť pocitu, že nie mesto pestuje a chráni prírodu, ale príroda si chráni a pestuje mesto. Akoby košaté stromy tvorili polovicu jeho obyvateľstva. Akoby si zlatými dukátmi svojich listov, rozviatych všade naokolo, platili nájomné. Našli sme mesto v jeho nádhernej, slnečnej súhre jesenných farieb s modrou, ktorá omýva štokholmské brehy zo všetkých strán.

Nie nadarmo ho nazývajú Benátkami severu. Široké centrum sa rozprestiera na štrnástich ostrovoch, elegantne premostených, takže má človek pocit jeho celistvosti. Jednoduchá doprava metrom nám pohodlne a rýchlo umožňovala dostať sa do ktorejkoľvek časti Štokholmu. Boli sme ubytovaní v sídliskovej časti, v ktorej prebiehala rušná výstavba nákupného centra. To však vôbec neprekážalo srnkám, ktoré pobehovali po skalnatom kopčeku len pár metrov od spomínanej výstavby na jednej strane a bytoviek na druhej strane. V tomto úzkom páse divočiny plnej krov a šípok ich raj nikto nenarúšal.

Vzhľadom na časové obmedzenie nášho pobytu sme sa rozhodli navštíviť len najväčšie atrakcie, ktoré Štokholm sám vtláča do pozornosti. V Starom meste (Gamla Stan) sa rozprestiera kráľovský palác, ktorý je otvorený pre verejnosť napriek faktu, že v ňom dennodenne pracuje množstvo úradníkov, a že je tam bežne prítomná aj kráľovská rodina. Nejde teda o žiadne múzeum. Sprievodkyňa s perfektnou angličtinou uviedla, že sa kráľovský palác začal stavať koncom 17. storočia, dokončený bol v polovici 18. storočia. Hlavným architektom bol mladý nadaný Švéd, žiak talianskeho architekta Berniniho. Keďže však stavanie palácov na juhu Európy sa nedá porovnať s obtiažnosťou stavania palácov na severe Európy, komplikácie si vyriešili Severania po svojom. Skutočný mramor je v paláci len do výšky asi jedného metra. Zvyšok, ktorý vyzerá ako mramor, je iba rafinovanou maliarskou technikou, ktorá ho napodobňuje. Vzhľadom na možnosti dopravy v 18. storočí a nepriazeň počasia sa tento malý podvod dá švédskemu kráľovskému palácu prepáčiť.

Švédski králi, inšpirovaní Ľudovítom XIV. a jeho symbolom Slnka, si vybrali za svoj symbol Severku a unesení pompéznosťou Versailles v mnohom napodobňovali prepych kráľov francúzskych. Známa zrkadlová sieň vo Versailles má preto svoju kópiu aj tu v podstatne menšej, ale tiež zrkadlovej sieni. Údajne sa francúzsky kráľ pri návšteve Švédska nad touto skutočnosťou pousmial a dodal : „Ach, taká malá?!“

Okrem množstva zaujímavých informácií sme sa od sprievodkyne dozvedeli, že si najviac vychutnáva chvíle, keď je palác pre verejnosť uzavretý a pripravuje sa na nejakú oficiálnu akciu. Vtedy je vraj prevoňaný množstvom kytíc nádherných kvetov, dovážaných z Holandska. A kvety majú vo Švédsku svoju cenu, veď sever je na kvety skúpy.

Mestské múzeá

Kúpa štokholmskej karty – doprava plus vstupy do múzeí a pamiatok zdarma v rozsahu sedemdesiatdva hodín – nás poháňala vidieť z mesta čo najviac. Vodné múzeum Aquaria nás potešilo už riešením vstupu. Voda sa valila z jeho strechy a omývala čelnú stenu budovy. Hneď v úvode nás pobavili malé raje svojou plavbou dolu hlavou a úplne nás nadchla imitácia pralesa, jeho zvukov, dokonca aj reálny dážď a striedanie dňa a noci. Po tomto vernom precítení života v pralese si človek uvedomil o koľko pohodlnejšie je takéto dobrodružstvo prežívať s hrdinami v televízii, ako v samotnej realite. Priznám sa, že ma na návštevu tohto múzea prilákali hlavne pirane, ktoré za sklom vyzerali veľmi pokojne. Po obdivovaní ladných pohybov žralokov, o čosi nemotornejších morských koníkov či farebných hviezdic sme si sadli do kaviarne múzea s konštatovaním, že je veľká škoda, že na Slovensku takto kombinovať služby nevieme. Predsa len, kávička a zákusok umocnia každý zážitok.

Jednou z najväčších atrakcií v meste je Skanzen. Je to akoby miniatúra Švédska. Z celej krajiny sem priniesli domy a farmy posledných storočí, ktoré sú zakomponované do záhrad a zelene typickej pre konkrétne miesto a čas dovezenej stavby. Skanzen navštevujú často a radi aj domáci, pretože v čase pekného počasia je to bezpečné a krásne prostredie, hlavne pre rodiny s deťmi. V teplých mesiacoch je možné vstupovať do vnútra domov a obdivovať spôsob života predkov z pohľadu interiéru. Skanzen je zábavnejší o fakt, že v ňom neživé predmety a stavby dopĺňajú dobovým odevom a správaním aj ľudia, takže máte pocit, že ste sa v čase presunuli späť. Je tu i zoologická záhrada s výlučne švédskymi druhmi zvierat. Pre našinca je najzaujímavejší los. Nachádzajú sa tu tiež vydry, medvede, zubry, vlky, rysy, rosomáky, sovy a iné zvieratá. My sme sa nevedeli odtrhnúť najmä od hravých tuleňov. No hoci nás ich mandľové oči priam uhranuli, museli sme sa ponáhľať ďalej. Čakalo nás jedinečné múzeum svojho druhu, múzeum VASA.

Už len obrovská budova, z ktorej trčali sťažne sľubovala, že o priamy dotyk s históriou nebude núdza. Vasa je meno lode, ktorá majestátne vplávala do štokholmského prístavu 10. augusta 1628. Išlo o pýchu švédskeho kráľa Gustava Adolfa, ktorý honosnosťou tejto lode deklaroval aj svoju vlastnú honosnosť. V Európe zúrila tridsaťročná vojna, dobrých bojových lodí nebolo nikdy dosť, a tak sa Vasa mala pripojiť k švédskemu námorníctvu. Pred zrakmi divákov a očami samotného kráľa sa však nádherne zdobená loď naklonila a potopila. Padla na dno a spolu s ňou aj okolo päťdesiat námorníkov, ktorí sa nestihli zachrániť. Po 333 rokoch sa podarilo vrak lode vytiahnuť, skompletizovať diely – 95 percent z nich sú originálne – a tým zložiť najväčšie puzzle na svete. Záchrana tejto lode bola prvou svojho druhu a prakticky všetky konzervačné postupy vytvorili precedens.

V tomto jedinečnom type múzea sme našli detailné spracovanie materiálu spätého so stavbou lode, množstvo predmetov každodennej potreby námorníkov, vykreslenie historických súvislostí, aj pútavý krátky film o spôsobe vyťahovania lode z hĺbky mora. Najpôsobivejšia je samozrejme samotná loď, obrovská a nádherná, zdobená ornamentami a drevenými sochami, ticho kotviaca v spustenej podlahe múzea. Je to mlčiaci svedok sedemnásteho storočia, ktorý si vychutnáva opateru storočia dvadsiateho prvého.

Ľutovali sme, že sme si na toto múzeum nevyhradili viac času. Jeho precízna prehliadka by si zaslúžila aspoň tri až štyri hodinky.

Radnica

Štokholmská radnica je stavba úctyhodných rozmerov. Tu zasadá mestský parlament. Zaujímavé je, že Štokholm nemá starostu. Jeho kompetencie sú preto rozdelené medzi osem správcov podľa jednotlivých oblastí. V prípade oficiálnej návštevy mesta však najčastejšie pozíciu hlavného predstaviteľa mesta preberá správca financií.

Keďže sme prepásli prvú možnosť vstupu so sprievodkyňou, mali sme dostatok času poobzerať si exteriér radnice. Majestátne sa týči na brehu jedného z kanálov a ponúka nádherný pohľad do protiľahlej kombinácie lesa a budov. Radnicou nás sprevádzala opäť blonďavá sprievodkyňa s výbornou angličtinou. Dozvedeli sme sa, že architekt radnice veľmi často menil názory na vlastnú stavbu. Preto aj modrá sála ostala modrou len v názve. V skutočnosti je červená. Pohľad na súhru slnečných lúčov s tehlovou stenou vraj opantal architekta natoľko, že upustil od plánovaného náteru miestnosti. Modrá sála má však svetový zvuk. Práve tu sa koná slávnostná večera čerstvých držiteľov Nobelových cien. Keďže sa v miestnosti nachádza viac ako tisíc hostí, každý ma vyhradených svojich 60 centimetrov priestoru, len kráľovská rodina má k dispozícií o desať centimetrov viac. Schody, ktorými sa schádza do sály, majú tiež svoje tajomstvá. Architekt si bol vedomý ťažkostí pri chodení po nich v slávnostných rúchach a vo vysokých podpätkoch pred množstvom upretých pohľadov. Preto jeho manželka údajne chodila oblečená v róbach celý týždeň po siedmich typoch schodov, aby sa nakoniec vyjadrila, ktoré sú najvhodnejšie. Schody nie sú naozaj strmé ako obvykle, stúpajú pozvoľne a sú dostatočne široké, aby riziko pádu vážených hodnostárov vedy pred očami stoviek prítomných bolo znížené na minimum. Noblesa mimoriadneho večera je teda zabezpečená v každom ohľade.

Viac o vzniku Nobelovej ceny vám prezradí samotné Nobelovo múzeum. Na tento moment nášho pobytu v Štokholme sme sa tešili najviac.

Stretnutie s Nobelom

Nobelovo múzeum sa nachádza na námestí, ktoré koncepciou vzdialene pripomína Františkánske námestie v Bratislave. Aj v tomto múzeu sa prejavila schopnosť domácich majstrov spracovať materiál o problematike rôznorodo a pútavo. U nás sa múzeá vymedzia iba na suchopárne podanie informácií, ktoré oslovia nanajvýš tak fanatikov v danej oblasti, ale pre širokú verejnosť sú často nudné. Tu viseli na automatizovanom lanovkovom páse informačné texty s fotografiami všetkých nominovaných a doterajších držiteľov Nobelových cien. Posúvali sa po dráhe v dostatočných odstupoch, čím pre serióznych záujemcov vznikla možnosť dozvedieť sa dôvod nominácie alebo udelenia ceny každej osobnosti. V strede vstupnej sály stojí zo desať panelov s informáciami pre jednotlivé dekády udeľovania cien s dobovými výstrižkami z novín. Na podlahe pri každom paneli sa premietal na malej obrazovke historický kontext tej – ktorej doby. V dvoch sálach bežali dokumenty súvisiace s udeľovaním cien.

Zaujal nás dokument o vedcoch a študentoch z Cambridge, o ich spôsobe života a vzťahoch, o ich chápaní vývoja. Keďže Nobelovu cenu získalo okolo sedem desiatok osobností z Cambridge, niet divu, že bol záujem vytvoriť dokument o mieste, v ktorom je vedecká elita spoločnosti tak mimoriadne koncentrovaná. Pozoruhodne bol podaný život samotného Nobela a vznik jeho myšlienky udeľovania cien.

Alfréd Nobel bol kozmopolita ovládajúci päť jazykov. Vďaka vynálezu dynamitu, o ktorý sa intenzívne zaujímali mnohé vlády a firmy, bol rozprávkovo bohatý a vlastnil firmy po celom svete. V každom väčšom meste mal dom a laboratórium a keďže si nenajímal lokálnych manažérov, trávil veľa času na cestách. Ku skutočnosti, že zanechal testament, aby sa jeho majetok použil na udeľovanie cien za prínos v oblasti medicíny, chémie, fyziky, literatúry a mieru, určite prispelo aj to, že nebol nikdy ženatý a nemal vlastných potomkov. Zdôraznil, že si praje, aby ceny boli udeľované bez ohľadu na národnosť. Mnohým švédskym súčasníkom sa síce takéto nadnárodné vnímanie nepáčilo, ale posledná vôľa musela byť akceptovaná.

Nobel žiadal, aby pri výbere adeptov na získanie cien išlo o myšlienky, výskumy a vynálezy, ktoré budú mať vplyv a prínos pre celé ľudstvo. Trval na tom, aby o udeľovaní rozhodovala v prípade chémie a fyziky Švédska akadémia vied, v oblasti medicíny Inštitút Karolinska v Štokholme, v oblasti literatúry Akadémia v Štokholme a v oblasti mieru presunul rozhodovanie do Nórska.

Vzniklo viacero teórií, čo ho viedlo k tomu, že udeľovanie ceny za mier daroval Nórom. Jedna z hypotéz hovorí, že to súviselo s faktom, že Nórsko bolo vtedy pod švédskou nadvládou. Iní tvrdia, že v porovnaní so Švédmi považoval nórsku spoločnosť za menej hierarchickú a viac demokratickú. Ďalší sa opierajú o poznatok, že na neho zapôsobil nórsky autor Bjornstjerne Bjornson, veľký bojovník za práva utláčaných národov, ktorý získal Nobelovu cenu za literatúru v roku 1903. Každopádne nórska komisia na udeľovanie ceny za mier má mimoriadnu úlohu. Pretože jej rozhodnutia značne ovplyvňujú celosvetovú politiku, rieši túto úlohu čo najcitlivejšie.

Od roku 1968 pribudla k cenám za päť oblastí aj cena za ekonómiu, ktorá nie je Nobelovou cenou v technickom zmysle, pretože nie je vyplácaná z jeho fondu. Založila ju Švédska národná banka, cena sa však udeľuje spolu s ostatnými „pravými“ cenami. Z úcty k Alfrédovi Nobelovi sa totiž rozhodlo, že zoznam pôvodných oblastí udeľovania jeho cien sa nebude rozširovať.

Zbavení predsudkov

Naše podvedomé očakávanie, že severská nátura bude mať nábeh na istý druh chladu a neprívetivosti, realita dokonale vyvrátila a ukázalo sa, že išlo o predsudok. Švédi sú milí a vždy ochotní poradiť. Takmer všetci hovoria buď dobre alebo excelentne anglicky. Je to zásluha nielen skorej výučby angličtiny na školách, ale aj príbuznosti oboch jazykov, ktoré patria do germánskej jazykovej vetvy. Hoci švédsky jazyk v ústnom podaní našinec vníma ako zhluky neidentifikovateľných zvukov, švédčina v písomnej podobe naozaj vzdialene pripomína nemčinu alebo angličtinu.

Do Švédska sme pricestovali ešte s jedným predsudkom a domov sme sa vrátili už bez neho. Očakávali sme, že strava nás nijako neosloví, a že sa hneď po návrate vrhneme na naše potraviny. No čokoľvek, čo sme tam jedli, naše chuťové poháriky potešilo, strava bola pestrá a chutná. Väčšinou išlo o esteticky naservírované jedlá. Veľmi sme si pochvaľovali mäso z losa, ale aj sladký jedálníček. Nemali sme jedinú výhradu voči švédskemu pivu ani voči originálnym mäsovým guličkám, ktoré poznáme z Ikey. A výhrady sme nemali ani voči nápadu obzrieť si mesto neplánovane spôsobom „kam nás to až dovezie.“ Výsledok bol i vtedy nad všetky očakávania. Asi po dvadsiatich minútach jazdy električkou sme sa dostali do úplného ticha jesennej prírody. Nehybná vodná hladina objatá farebným lesom len umocnila všade panujúci pokoj.

Nechcelo sa nám opúšťať túto chvíľu rovnako, ako sa nám o pár hodín nechcelo opúšťať Švédsko.

Náš deň odchodu bol mimoriadne slnečný. Cesta vlakom zo Štokholmu na sto kilometrov vzdialené letisko Skavsta bola rozkošnou prehliadkou neobývanej krajiny. Rýchlik uháňal, ale príroda opäť dýchala pokojom a bola neporušená. Severania sú k nej zrejme oveľa dobrotivejší ako obyvatelia iných krajín.

Možno preto, lebo poznajú jej skutočnú silu.

Ivana RODÁKOVÁ

Späť