Žil naplno do posledného vydýchnutia

Slovensko, 6. 1. 2009 (Verejná správa 25-26/2008)

Na pozadí nezvyčajne veľkého počtu vynikajúcich hereckých postáv, ktoré Michal Dočolomanský vytvoril v divadle, vo filme, v rozhlase a v televízii, celkom zreteľne a výrazne vystupuje do popredia jeho Jánošík v muzikáli Na skle maľované poľských autorov Katarzyny Gärtnerovej a Ernesta Brylla. Nielen preto, že zelenú šikminu v pozadí javiska od roku 1974 do roku 2004 prekonal dvojitým saltom šesťsto štyridsať sedemkrát – lebo muzikál mal toľko repríz a hlavný predstaviteľ nemal alternanta – ale najmä preto, že z jeho výkonu vyžarovala prirodzená, nenútená, sviežim humorom podfarbená bezprostrednosť, podporená jeho jedinečným spevom s podmanivým refrénom: „Zbohom buď, lipová lyžka, žitia môjho verná družka..., zbohom, hrudka soli...“

Len pre úplnosť: to dvojité salto Dočolomanský skočil a odzemok v predstavení zatancoval s atletickou suverénnosťou ešte dva roky po svojej šesťdesiatke. Na televíznych obrazovkách sme túto inscenáciu videli v deň, keď herec vydýchol naposledy. Pri sledovaní tejto spevácko-tanečnej rozlúčky s veľkým a národom právom milovaným hercom sme nedýchali. Bola to najkrajšia bodka za všetkým, čím nás tento umelec vo svojom plodnom živote obdaril.

Legendou už za života

Narodil sa 25. marca 1942 na poľskom území, ale v slovenskej dedine Niedzica. V detských rokoch počas pobytu vo Svätom Jure privoňal najprv ochotníckemu divadlu. Ako trinásťročný prvýkrát hral v Andersenovej rozprávke Snehová kráľovná. Okrem iných vystúpení na ochotníckom javisku predstavil sa aj v Hollého Geľovi Sebechlebskom. Zaiste aj táto etapa priviedla ho k rozhodnutiu, že sa prihlásil na štúdium herectva na bratislavskej Vysokej škole múzických umení, ktorú v roku 1964 absolvoval. V tom istom roku nastúpil do trvalého angažmán v činohre našej prvej divadelnej scény. Tu pôsobil neprerušene a ešte v minulej sezóne hral postavu Toniho v Goldoniho Čerticiach. V roku 2006 si zahral na Novej scéne vo svetoznámom muzikáli Halló, Dolly a v závere toho istého roku spieval s Ivanom Táslerom a jeho kapelou IMT Smile na koncerte vo svojom domovskom Slovenskom národnom divadle.

Napriek vážnej chorobe a dvojnásobnej ťažkej operácii sa nevzdával a bol prakticky až do svojho definitívneho odchodu z pozemského života 26. augusta 2008 neustále prítomný v našom kultúrnom dianí, chodil na besedy, vystupoval v televízii, počuli sme ho v rozhlase, udržiaval kontakt s divadlom...

Už za života sa stal legendou. Bol všestranným umelcom – hral, spieval, tancoval. Rozdával radosť, úsmev, dobro, porozumenie, mal charizmu mimoriadne sugestívneho a ľudsky podmaňujúceho človeka.

Ako herec bol hravý i dravý. Vytvoril veľké množstvo charakterových postáv, ale s neodolateľným pôvabom dokázal stvárňovať aj komické typy. Nečudo, že bol jedným z najobsadzovanejších hercov, ktorého mali režiséri radi najmä preto, že do stvárňovanej postavy vniesol vždy nejaký nový, dovtedy nepoznaný a neošúchaný prvok. Bol v pravom zmysle slova tvorivým interpretom. Neuspokojoval sa len so svojím nesporným talentom, fyzickou všestrannosťou a povestnou zručnosťou, ale pracoval na sebe, obohacoval svoj prejav o nové dimenzie výrazu či charakteru.

Impozantná bibliografia

Keby sme chceli spomenúť všetky roly ktoré vytvoril v divadle, vo filme, v rozhlase a televízii, prípadne názvy pesničiek, z ktorých sa mnohé stali aj populárnymi hitmi, mala by táto črta o ňom niekoľkonásobne väčší rozsah. Len archív Slovenskej televízie eviduje vyše sedemsto relácií, v ktorých je jeho meno, z toho je takmer dve stovky dramatických programov.

Zo slovenských hercov má za sebou zrejme aj najväčší počet filmov. Bolo ich takmer štyridsať. Prvým bol Výlet po Dunaji ešte v roku 1962, kedy bol vysokoškolákom. Potom prišli ďalšie, medzi ktorými boli aj populárne snímky Medená veža (1970), Červené víno (1976), Noční jazdci (1981), Tisícročná včela (1983), Perníková věž (2002), Bestiář (2007).

Pamätáme si ho aj z množstva dramatických relácií v televízii, a to tak v pôvodných televíznych inscenáciách, ako aj vo viacerých seriáloch. Hral napríklad V Troch gaštanových koňoch, v Medenom gombíku, Jedenástom prikázaní, vo Svákovi Raganovi či v Povstaleckej histórii. Popri tom si našiel čas aj na svoje záľuby, medzi ktoré patrilo chalupárčenie, motorizmus a bezmotorové lietanie.

Zdalo by sa, že mal takmer bezproblémový, šťastný a vydarený život, v ktorom sa plynule prelínali jeho záujmy a profesia. Lenže päť rokov pred smrťou zo zásady prestal poskytovať médiám rozhovory. Zdôvodnil to svojou nevôľou nad praktikami najmä bulvárnych novinárov. Niekoľko mesiacov pred smrťou však urobil pre istý časopis výnimku a okrem iného v ňom na margo svojho života povedal: „Ja som bol šťastný, aj keď som mal problémy a bolesti. Herec, ktorý sa snaží bolesť zahodiť, odsunúť, robí veľkú chybu. Život totiž zanecháva v umelcovi zárezy. Čím sú hlbšie, tým viac bolia. Ale z toho sa dá veľa vyťažiť. Treba to brať ako plus, ako čosi navyše, čo je pre umelca užitočné.“

Doménou mu bola scéna

Pristavme sa aspoň stručne pri jeho herectve. Bolo doménou jeho života, sférou, v ktorej sa prejavil nielen ako naslovovzatý profesionál, ale aj ako tvorca jedinečných kreácií. Práve cez túto prizmu obdaril svojich divákov neraz o nezabudnuteľné zážitky, na ktoré sa spravidla nezabúda.

Michal Dočolomanský bol výrazným, dynamickým hercom so schopnosťou spontánne a presne načrtnúť buď dramatické alebo komediálne portréty stvárňovaných postáv. Prejavilo sa to už v prvých rokoch jeho profesionálnej dráhy, keď vytvoril napríklad postavu Gusta v Rusnákovej hre Líšky, dobrú noc! (1964) alebo v postave Johanna v brilantnej Zacharovej inscenácii Nestroyovho Strachu z pekla (1968). V roku 1974 malo premiéru už spomínané Na skle maľované, v ktorom bol jeho Jánošík tým najlákavejším magnetom. Medzi jeho veľké dramatické postavy v počiatočnom období hereckej kariéry patrila hlavná postava Ibsenovej básnickej hry Peer Gynt (1979), pri stvárňovaní ktorej musel prekonať veľký vývinový vekový oblúk, od mladíka až po starca. Túto postavu spravidla hrajú traja herci. Dočolomanský ju uniesol sám. Hercovu schopnosť hlbokých prienikov do vnútra stvárňovaných postáv či charakterov, jeho flexibilitu a spontánnosť prejavu sme zažili aj pri stvárnení patologického Smerďakova v Dostojevského Bratoch Karamazovcoch (1981), či pri formovaní hrdého a sebavedomého Francka v Maryši bratov Mrštíkovcov (1983). Nezabudnuteľný bol v pamätnej inscenácii nemeckej hry Bockerer (1986), s ktorou bolo naše národné divadlo aj na zájazde v USA a malo mimoriadne dobrý ohlas. Dočolomanský tu vytvoril päť dokonale odlíšených karikovaných figúrok. Medzi nimi v presnom zobrazení aj postavu Hitlera. Neobmedzil sa pritom len na imitáciu či povrchnú karikatúru, ale do detailov vymodeloval typ šialeného, mocou posadnutého diktátora. Pri rekonštrukcii jeho bravúrnych schopností mohli by sme pokračovať ďalej, až by sme skončili pri perfektnom hlasovom vymodelovaní postavy ducha Hamletovho otca v Shakespearovom Hamletovi, ktorý mal v Slovenskom národnom divadle premiéru len minulý rok.

To podstatné pri hodnotení jeho herectva je neraz overená skúsenosť, že bol schopný zverené postavy vytvárať s príznačnou invenciou až ľahkosťou a výrazovou úspornosťou. Aj tieto vlastnosti a charakteristiky stáli v pozadí mimoriadne početného, obsiahleho a charaktermi postáv bohatého registra divadelných úloh. Ťažko by sme v celej histórii slovenského divadla našli iného herca s takou bohatou a početnou škálou postáv.

Dôkladný a pedantný však nebol len v oblasti tvorby. Jeho kolega a priateľ Oldo Hlaváček pri spomínaní na neho okrem iného povedal: „Čo zobral do ruky, to dal dokopy. Vedel narábať s kladivom, frézou aj hrabľami.“

Veľký a všestranný slovenský herec odišiel predčasne. Zanechal však po sebe dielo, ktoré aj vďaka tomu, že časť z neho máme na záznamoch, bude ešte dlho spoluvytvárať náš duchovný priestor a bude dôkazom nielen talentovanosti herca, ale aj  jeho obdivuhodnej ľudskej a charakterovej dimenzie.

Pri takýchto príležitostiach sa zvykne vravieť, že nám bude veľmi chýbať, že je v istom zmysle nenahraditeľný. V prípade tejto osobnosti to však nie je len obligátna fráza. Preto mu okrem mnohých ocenení jeho tvorby z minulosti, právom patria aj dve vysoké vyznamenania, ktoré mu v poslednom čase, pri príležitosti 65. výročia narodenia udelili – Cenu Slovenského literárneho fondu za celoživotné dielo a Rad Ľudovíta Štúra I. triedy.

Milan POLÁK

Späť