Bard nášho poetického modernizmu

Slovensko, 9. 1. 2009 (Verejná správa 1/2009)

Nebyť rozhodnutia Svetozára Hurbana Vajanského a Jozefa Škultétyho, inžiniera Jána Bottu by sme poznali pod umeleckým menom Janko Cigáň. Svoju prvú básnickú zbierku Nox et solitudo ešte uviedol pod týmto pseudonymom. Vajanský mu dohováral, že „cigáň je synonymom luhára“, aby si vybral iné básnické meno. Aj tak mu ho napokon vybrali oni dvaja podľa dediny Kraskovo v blízkosti obce, kde sa Krasko narodil. Krstné meno mu zmenili na ruské – Ivan. Tak sa z inžiniera Jána Bottu stal Ivan Krasko.

Ján Botto sa narodil 12. júla 1876 v Lukovištiach na Gemeri v roľníckej rodine.

Jeho predkovia boli Taliani a Slováci, ktorí založili Kraskovo a Wysco – neskoršie Lukovištia. Ako malý žiak v ľudovej škole mal dobrého a známeho učiteľa - Augustina Horislava Škultétyho. Počas ďalších štúdií vystriedal a spoznal niekoľko miest. Najprv študoval na maďarskom gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Potoku, potom na nemeckom gymnáziu v Sibiu a na rumunskom gymnáziu v Brašove, kde roku 1896 maturoval. V Rimavskej Sobote býval v rodnom dome maďarského básnika Mihálya Tompu a v neďalekom Vyšnom Skálniku v rodnom dome Jána Bottu. Ako rodinný potomok a menovec štúrovského básnika, poznal a recitoval jeho básne a balady.

Básnikove múzy

V Brašove zažil začínajúci básnik prvú študentskú lásku. Zaľúbil sa do spolužiačky Sofie. Svoje city jej tlmočil v niekoľkých básniach. Keď sa skončili štúdiá, nadišla rozlúčka.

No spomienku na peknú Sofiu si odnášal v srdci a pretavil ju do vrúcnych ľúbostných veršov. Po maturite, tesne pred nástupom na vojenskú službu, sa zamestnal ako dozorca pri stavbe mlyna a voskárne u príbuzného na Teplom Vrchu. Vojenskú službu absolvoval ako dobrovoľník v Tirolsku a vo Viedni.

Ivan Krasko mal vôľu i dobré predpoklady študovať ďalej. Splnilo sa mu to po návrate z vojenskej služby, keď úspešne zložil prijímacie skúšky na päťročné štúdium chemického inžinierstva na Českom vysokom učení technickom v Prahe. Opustil otcovský dom i „starootcovskú roľu“. V Prahe sa priatelil so slovenskými, moravskými a českými študentmi. Bol členom a pokladníkom spolku slovenských študentov Detvan. Aj na vysokej škole mal svoju múzu. Bola ňou študentka filozofie Ľudmila Groeblová, Slovenka z Holíča. Venoval jej báseň List slečne L.G.

V Prahe získal titul inžinier a o dvadsať rokov neskôr obhájil doktorát z techniky. Mladý inžinier dostal najprv pracovné miesto v cukrovare v Kloboukoch pri Slanom a neskôr v chemickej továrni v Slanom. Počas prvej svetovej vojny v Banskej Bystrici v hodnosti nadporučíka velil honvédskemu pluku rakúsko-uhorskej armády. Bojoval na ruskom, talianskom a rumunskom fronte.

Láska na prvý pohľad

Celý život spomínal na krátky, no o to príjemnejší pobyt v Martine. Tam sa na slávnosti Živeny zoznámil s mladou, dvadsaťročnou Elenkou Kňazovičovou. Prišla z Dolného Kubína a známeho básnika čakala s kyticou kvetov. Krasko mal vtedy tridsaťšesť rokov. Ku krásnej a cieľavedomej Elenke zahorel láskou na prvý pohľad.

Svadba bola v novembri 1912 v Dolnom Kubíne. Mladej neveste bol svedkom Pavol Országh Hviezdoslav, osobný priateľ Kňazovičovcov. Pri príležitosti sobáša jej napísal aj báseň Ilonke. Mladí Kraskovci sa nasťahovali do Kloboukov a neskôr do Slaného v Čechách. Narodili sa im tri deti – Jaromír, Eva a Anna. Eva sa vydala za Viktora Okála a neskôr za spisovateľa Ladislava Mňačka. Anna sa vydala za Františka Zvaríka, ale zomrela ešte mladá.

Po skončení prvej svetovej vojny sa Ivan Krasko rozhodol doplniť si humanitné vzdelanie. Navštevoval prednášky histórie, filológie a dejín umenia na Filozofickej fakulte a venoval sa aj štúdiu práva na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracoval na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska a na Krajinskom úrade. Neskôr bol aj poslancom Národného zhromaždenia v Prahe.

Veľkým rozčarovaním bolo pre neho rozbitie Československa v septembri 1938. Svoj protest proti tomu tlmočil aj odchodom do dôchodku. Žil v Bratislave, neskôr sa usadil v Piešťanoch. V kúpeľnom meste trávil roky staroby. Tešil sa úcte a uznaniu. Navštevovali ho tu známi, priatelia, ctitelia. V dome, kde žil, je zriadené Literárne múzeum Ivana Kraska. V dvoch miestnostiach je inventár v pôvodnom stave aj pracovňa s výhľadom na Váh, s písacím stolom a bohatou knižnicou. Na stene fotografia matky a maľovaný obrázok rodného domu, pod ktorými najradšej sedával v kresle. Interiér zhodnocuje aj básnikov portrét od zaťa Františka Zvaríka a bronzová socha krásnej dcéry Evy od Tibora Bartfaya. Medzi predmetmi a artefaktmi je aj vzácny zásnubný prsteň s perlou z Tahiti, ktorú Kraskovej snúbenici Elenke Kňazovičovej poslal Milan Rastislav Štefánik. Krasko dal perlu vsadiť do zlatého prsteňa a zlatníkovi dal vyryť text: „E. Kňazovičovej od M. Štefánika a I. Kraska 1912.“ Svoju manželku vrúcne miloval. Jej dve fotografie nosil stále pri sebe.

Pátranie po básnikovi

Prvé verše Ivana Kraska ovplyvnila štúrovská a hviezdoslavovská tradícia, neskoršie tvorba rumunského básnika Mihaila Eminesca. Do literatúry vstúpil po roku1905, už skoro tridsaťročný. Prvé príspevky poslal do časopisu Dennica. Terézia Vansová uverejnila poetický cyklus Lístok bez toho, aby čo i tušila, kto je jeho pravým autorom. Básne zožali úspech u kritiky aj u čitateľskej verejnosti. Totožnosť ich autora – Janka Cigáňa, sa podarilo odhaliť básnikovi a kritikovi Františkovi Votrubovi. Urobil to tak, že sám uverejnil báseň v Slovenskom týždenníku a podpísal sa Janko Cigáň. Do redakcie prišiel rozhorčený list, v ktorom sa Ivan Krasko ohradil, že niekto zneužil jeho pseudonym. Na obálke bola pečiatka Kloboukov v Čechách. Votruba pokračoval v pátraní. Zistil, že v Kloboukoch má týždenník jediného predplatiteľa – chemického inžiniera Jána Bottu. Keď si overili písmo na obálke, totožnosť bola potvrdená.

Celá Kraskova tvorba vyšla v dvoch zbierkach: Nox et solitudo (Noc a samota) v roku 1909 a Verše v roku1912. Krstným otcom zbierky Nox et solitudo bol Vajanský. Radil Kraskovi, aby zmenil jej latinské pomenovanie. Nakoniec s Kraskovým názvom súhlasil. O spomínanej zbierke napísal: „Patrí a bude patriť medzi najkrajšie, najpoetickejšie kvety v slovenskej literatúre.“ Po jej vyjdení Kraskovi umrel otec. V smútku prežíval jeho smrť.

Odkedy sa oženil, nenapísal žiadnu báseň. Ešte na svadbe niekto z pozvaných literátov prorokoval, že „svadba Kraskova je pohrebom slovenskej poézie.“

Básne, ktoré dovtedy napísal, ho zaradili medzi popredných básnikov slovenského modernizmu. Poslednú báseň Eli, Eli, lama sabachthani nedokončil. Námet čerpal z prvej svetovej vojny. Opísal v nej mladého učiteľa, ktorý leží ranený na poli a pozerá sa na kríž. Uvedomuje si nezmyselnosť vojny a zbytočné straty mladých životov. Báseň-fragment o slovenskom učiteľovi na fronte napísal vo vojenskej nemocnici v Radzivillowe v roku 1916, keď krvácal z pľúc. Akoby mu v skutočnosti krvácalo srdce...

Básne Ivana Krasku Otrok, Otcova roľa, Už je pozde, Zmráka sa, Vesper dominicae vedia naspamäť mnohí Slováci.

„Na jarnom slnku ležala otcova roľa,/ stáletia poddaných potom kropená zem./

Pri hlase škovránka zasial ju otec môj zrnom/ a žehnal ten stáletia poddaných znojom svätený grunt.“

Svojmu rodisku sa básnik vyznal aj takto: „Ja ďakujem vám, ľudia, veci, všetkým,/

jak z detstva rozpomienkou ostali ste v duši!/ I tebe, malá vieska s dobrým rodným domom...“

Niektoré Kraskove básne preložili do rôznych jazykov – angličtiny, francúzštiny, nemčiny, ruštiny a ďalších. Zaujali aj hudobných skladateľov. Niektoré zhudobnil Viliam Figuš-Bystrý, ďalšie Mikuláš Schneider-Tnavský a Eugen Suchoň. Kraskove básne inšpirovali národného umelca Jozefa Šturdíka na vytvorenie tridsiatich piatich uhľokresieb.

Pozoruhodnou je aj vedecká tvorba Ivana Kraska. Do odborných časopisov prispieval článkami z odboru chémie. Hodnotnou je jeho doktorská dizertačná práca Temperatúra olovených komôr a pridávanie kyseliny dusičnej. Skúmal pôvod svojej rodiny. Zachovala sa jeho rukopisná štúdia Stručná kronika sedliackej rodiny Botto v Lukovištiach.

Básnik zomrel v Bratislave 3. marca 1958 v nedožitom osemdesiatom druhom roku života. Pochovaný je v rodinnej hrobke v rodných Lukovištiach. Neskôr tam našiel posledné miesto odpočinku aj jeho zať, spisovateľ Ladislav Mňačko.

Zlata TROLIGOVÁ

Späť