Nebál sa nevšedne odvážnych riešení

Slovensko, 22. 1. 2009 (Verejná správa 2/2009)

Vladimír Karfík je autor jedného z vrcholných predvojnových diel československej architektúry – správnej budovy firmy Baťa v Zlíne s pojazdnou pracovňou umiestnenou vo výťahu. Na ten čas to bol progresívny architektonický experiment. Projekt sedemnásťposchodového objektu s výškou sedemdesiat sedem a pol metra vznikol v roku 1937 a do histórie sa zapísal ako prvá výšková budova v Európe. Realizoval aj ďalšie jedinečné zákazky. Medzi inými hotel Spoločenský dom z roku 1932 v Zlíne, kde sa po prvý raz v Európe uplatnilo spojenie hotelovej izby s toaletou a kúpeľňou. A vyprojektoval tiež prvý panelový dom vo vtedajšej Československej republike, ktorý postavili v roku 1953 v Novom Meste nad Váhom.

„Nazval by som ho architektom dvadsiateho storočia, ktoré prežil takmer celé. Patrí k najznámejším a najvýraznejším osobnostiam československej architektúry,“ povedal o ňom profesor Štefan Šľachta.

Tvorivé schopnosti Vladimíra Karfíka sa uplatnili pri výstavbe kostolov, spoločenských centier, hotelov, vysokých škôl, malých rodinných domov i veľkých administratívnych budov. Projektoval továrenské areály a firemné obchodné domy na Slovensku i v Čechách, v Amerike, Holandsku, Chorvátsku a inde vo svete.

Ako jeden z mála československých architektov sa úspešne presadil aj na medzinárodnej architektonickej scéne viacerými vynikajúcimi realizáciami vo Veľkej Británii, v Spojených štátoch amerických, vo Francúzsku, na Malte a v ďalších krajinách. Ako prvý z našich architektov získal v roku 1985 čestné členstvo Amerického inštitútu architektov.

Jeho stavby vynikali jasnou dispozíciou, vytríbeným konštrukčným riešením a výtvarnou kultivovanosťou. Vždy sa vyznačovali striedmosťou. Karfík na prvé miesto kládol funkčnosť, hospodárnosť, kvalitu detailu i materiálu. Vo svojej tvorbe dokázal uplatniť najprogresívnejšie poznatky svetového architektonického diania bez toho, aby zľavil z vlastnej osobitosti, pričom veľmi rád experimentoval a nikdy sa nebál nevšedne odvážnych riešení.

Talentovaný, ale aj usilovný

Vladimír Karfík sa narodil 26. októbra 1901 v slovinskom mestečku Idrija v rodine českého lekára, ktorý liečil zamestnancov tamojších ortuťových baní. Manželke Hermíne sa po čase podarilo prehovoriť manžela na návrat do Prahy. Malý Vladimír tak mohol rozvíjať výtvarné nadanie v žižkovskej reálke, kde vyučovali kreslenie poprední maliari. Neskôr tento svoj talent zúročil pri konštruovaní a dotváraní perspektívnych zobrazení stavieb, ktoré sú v architektonickej praxi pre laikov najzrozumiteľnejším predstavením architektových priestorových predstáv.

V školskom roku 1918 – 1919 sa pripravoval na maturitu. Ako neskôr spomínal, v tom čase študentov i učiteľov oveľa viac než škola zaujímali udalosti okolo rozpadu monarchie a vzniku novej Československej republiky. Vyučovanie neraz z rôznych dôvodov odpadlo –napríklad, keď septimánov poslali do banky lepiť kolky na rakúsko-uhorské bankovky, lebo bolo treba vytvoriť novú československú menu.

Čerstvý maturant sa rozhodol študovať architektúru na Českom vysokom učení technickom v Prahe, kde s ním do prvého ročníka nastúpilo veľa starších spolužiakov, ktorým štúdium oddialila vojna. Patril medzi nich aj Emil Belluš, zakladateľ bratislavskej fakulty architektúry, ktorý na ňu potom zlákal za pedagóga aj bývalého spolužiaka.

Po absolvovaní vysokej školy mal Karfík chuť ďalej sa vzdelávať v zahraničí. V tomto predsavzatí ho podporoval otec. Mal šťastie, že nemusel nastúpiť na povinnú vojenskú službu, pretože mal ploché nohy. Paradoxne, na škole patril k najaktívnejším športovcom – hral tenis, plával, lyžoval. Zamieril do Paríža, kde sa usiloval dostať na prax k priekopníkovi železobetónových konštrukcií A. Perretovi, ten ho však odmietol. S odporúčaním od architekta B. Feuersteina sa mu ale podarilo dostať do stavebnej kancelárie Le Corbusiera, kde sa bezprostredne zoznámil so základnými princípmi, ktoré postupne ovládli modernú architektúru a urbanizmus. Silne ho ovplyvnilo aj priateľstvo s Adolfom Loosom, ktorý presadzoval puristickú architektúru bez ozdôb a dekorácií pod heslom Ornament je zločin.

Po skončení praxe u slávneho Corbusiera sa Karfík vrátil do Prahy a stal sa projektantom v stavebnej firme Belada. Dlho tu však nepobudol, lebo uspel vo výberovom konaní na trojročnú platenú stáž v zámorí. Nádejný architekt sa zamestnal vo firme Schmidt, Garden a Ericson v Chicagu, kde sa prvý raz stretol s veľkopriestorovou otvorenou kanceláriou, kde sedeli všetci pracovníci spolu. Dychtivo vnímal aj vymoženosti americkej techniky. Po niekoľkých mesiacoch získal nové miesto, po ktorom veľmi túžil – v chicagskej firme Holabird & Roche, ktorá bola špičkou v projektovaní mrakodrapov. V tom čase na starom kontinente nestál ani jeden. Tieto skúsenosti Karfík neskôr veľmi dobre zúročil. Bol projektantom prvého výškového objektu v Európe.

Na sklonku trojročného pracovného pobytu v Spojených štátoch sa mu podarilo skontaktovať s velikánom americkej architektúry Frankom L. Wrightom, ktorý ho pozval praxovať do svojho ateliéru.

Na dôvody, prečo sa napokon rozhodol z Ameriky odísť a prijať miesto, ktoré mu ponúkol Baťa v zlínskej Stavebnej a projekčnej kancelárii svojej obuvníckej firmy, architekt spomínal takto: „Jedného dňa prišiel do našej kancelárie akýsi funkcionár prisťahovaleckého úradu a pýtal sa, ako je to s mojím pracovným povolením. Mal som ho, ale blížilo sa práve ku koncu. Keď sa dozvedel, že som ženatý s americkou občiankou, pripustil, že sa to bude musieť preskúmať, inak však, vzhľadom na obrovskú nezamestnanosť, posielali ľudí i s rodinami nemilosrdne z USA preč, aj keď tam roky žili a pracovali.“

Hospodárska kríza a najmä osobný incident s istým známym napokon rozhodli o odchode: „Stretol ma na druhý deň na ulici, zabudol na kamarátstvo a zareval: Prekliaty cudzinec, okrádaš Američanov o prácu! Natiahol ruku, akoby ma chcel udrieť. Išiel som ďalej a nevšímal si ho.“

Aj vďaka svojmu renomé spolupracovníka svetových architektonických hviezd sa Karfík v Zlíne rýchlo presadil. Ale nielen preto – bol moderný, racionálne rozmýšľajúci architekt. Baťa bol známy tým, že si vyberal najschopnejších ľudí. Nárokom bez problémov vyhovel, odborne obstál a postupne sa stal vedúcim kancelárie. Z veľkej časti to bol práve on, kto vytvoril charakter takzvanej zlínskej či baťovskej architektúry.

Žijúca legenda

Po skončení druhej svetovej vojny a zoštátnení baťovych firiem musel s trpkým pocitom opustiť projektovú kanceláriu. Využil pozvanie E. Belluša a stal sa riadnym profesorom práve založenej Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Na fakulte architektúry prednášal problematiku verejných a priemyslových stavieb. Spočiatku sa úväzku obával, ale úloha pedagóga mu naozaj sadla – bol výborný rozprávač, mal neuveriteľne bohaté skúsenosti z projektových kancelárií po celom svete a osobne sa poznal s mnohými osobnosťami svetovej architektúry. Popri práci v škole sa naďalej venoval projektovaniu. Držal sa totiž zásady, že vysokoškolský pedagóg nesmie byť odtrhnutý od každodennej architektonickej praxe. Pod jeho vedením vyrástli celé generácie nielen slovenských architektov.

Po odchode do dôchodku v roku 1971 pôsobil ako vedecký pracovník Urbionu. V sedemdesiatom ôsmom roku života prijal ponuku vyučovať na Maltskej univerzite. Počas štvorročného pobytu tu navrhol aj niekoľko stavieb. Po návrate zo Stredomoria sa usadil v Brne, v dome, ktorý si sám navrhol.

Vladimír Karfík nebol len architekt. Bol to interesantný človek, svetobežník, odborník, ktorý mal stále mladistvú myseľ. Bol po­hotový a činorodý, vedel vždy vystihnúť pod­statu veci a v debatách dosiahnuť svoje. Spolupracovníci o ňom hovorili, že mal dar bezprostrednej a úspešnej komunikácie s ľuďmi a obdivuhodne si vedel získať poslucháčov. Aj tú najnezáživnejšiu látku vedel podávať pútavým spôsobom.

Prežil dlhý a intenzívny život. Bol trikrát ženatý a mal štyri deti. Popri plodnom profesionálnom živote si dokázal nájsť čas aj na maľovanie, hru na klavíri, športovanie a štúdium jazykov. Plynulo hovoril najmenej piatimi. Zanechal po sebe nielen stavby v našich a zahraničných mestách, ale aj veľa vedomostí, poznatkov a skúseností, ktoré odovzdal vo svojich knihách, skriptách, v ateliéri, na prednáškach i v rozhovoroch. Ako deväťdesiatročný napísal pamäti, ktoré vyšli knižne. Z jeho spomienok cítiť úžasný optimizmus a otvorenosť voči všetkému novému, pripravenosť brať, čo život prináša až do vysokého veku.

Zomrel 6. júna 1996 v Brne vo veku nedožitých 95 rokov.

Janette ŠIMKOVÁ

Späť