Čína sa modernizuje

Slovensko, 22. 1. 2009 (Verejná správa 2/2009)

Vedeli ste, že v čínštine slovo jing znamená hlavné mesto? A že bei vyjadruje sever a nan zasa juh? Vyzbrojený jazykovou lekciou nášho diplomata, pôsobiaceho štyri roky v Číne, tešil som sa na Nanjing.

Priamy let do čínskeho južného hlavného mesta sprostredkúva jediné európske letisko. Vari aj preto v Boeingu 747 vo Frankfurte nad Mohanom nezostalo žiadne voľné miestečko. Ako neskôr vysvitlo, takmer všetci cestujúci, rovnako ako my, mierili na Štvrté svetové fórum o urbanizme. Po vyše desaťhodinovom lete, ktorým sme prekonali vzdialenosť deväť tisíc kilometrov, nás Nanjing koncom októbra vítal príjemným počasím s dvadsiatimi stupňami Celzia. Pri pasovej kontrole sme zažili prvú príhodu, ktorá nám priblížila čínsku povahu. Náš minister stavebníctva a regionálneho rozvoja (Marian Janušek) nemal v pase vízum. Mladému úradníkovi, ktorý pas prezrel vari desaťkrát, nešlo do hlavy, že všetci majú víza a tento pán nie. Ďalšiemu zdržovaniu predišiel jeho šéf, ktorý sledoval priebeh kontroly s odstupom troch metrov. Pristúpil bližšie, overil si, že pas je diplomatický a s úsmevom ho podal ministrovi. Takýto spontánny a prívetivý úsmev nás vítal aj po celý neskorší pobyt doslova všade, kam sme sa pohli. V hoteli, na konferencii, v reštaurácii, na ulici, v obchode, v múzeu. Aj preto sme únavu z cesty a aklimatizačné ťažkosti po sedemhodinovom časovom posune znášali ľahšie.

Hneď po prílete zapôsobila na nás aj architektúra. Stará i nová. Ibaže za starým treba chodiť, kým nové sa vám ponúka na každom kroku. Letisko je moderné, tretie najväčšie v Číne, prepojené s takmer sedemdesiatimi čínskymi mestami. Okrem Európy ešte aj s Osakou, Nagojou, Soulom a Kuala Lumpurom, premelie sa ním ročne osem miliónov pasažierov. S centrom mesta ho spája takisto moderná, štvor až päťprúdová autostráda. A keď sa po polhodine objavila nanjingská panoráma, mysleli sme si, že pred nami je niektoré americké veľkomesto. Číňania už druhú desiatku rokov ťahajú budovy do výšky, ich typickú prízemnú mandarínsku architektúru zatienili mrakodrapy. Nespokojní domáci experti nazývajú súčasnú tendenciu „westernizáciou“, ale popravde povedané, zhruba päťtisíc rokov trvajúca izolácia sa raz musela skončiť. Nikoho neprekvapuje, že sa skončila v ére globalizácie. Hoci tradičné hodnoty tu naďalej zápasia s modernou, v urbanizme miest prehrali. A to je pre preľudnené lokality víťazstvo, lebo výškové budovy sú doslova záchranou demografického vývoja, migračných tendencií a urbanizmu. A práve o tom rokovalo vyše päťtisíc expertov zo 172 krajín celého sveta v Nanjingu.

Sto ministrov v jednej sále

Význam 4. svetového fóra o urbanizme dokumentovala prítomnosť dvoch premiérov, jedného viceprezidenta a takmer sto ministrov zodpovedných za výstavbu, bývanie, architektúru, regionálny rozvoj či územné plánovanie. Podnet k medzinárodnej diskusii a výmene poznatkov dala Organizácia spojených národov zorganizovaním medzinárodnej konferencie o ľudských sídlach v roku 1976 vo Vancouveri. Nikto vtedajšie analýzy a predpovede vedcov a praktikov nebral vážne. Profesor Kolumbijskej univerzity vo Vancouveri Peter Oberlander napriek tomu vypracoval základné tézy a pričinil sa o vznik agentúry UN Habitat v roku 1978.

Uplynulo štvrťstoročie, keď sa rovnakí experti a už dve generácie ich žiakov a nasledovníkov stretli pod tlakom aktuálnych potrieb na 1. svetovom fóre urbanizmu v roku 2002 v Nairobi. Druhé stretnutie nasledovalo o dva roky v Barcelone, tretie v roku 2006 vo Vancouveri a teraz štvrté. Prečo zrazu tak rýchlo za sebou?

Z desiatok odpovedí uviedla generálna tajomníčka UN Habitat Anna Tibaijuková tie podstatné v otváracom prejave. Svet sa vyvíja nerovnomerne, bohatstvo sa zhromažďuje a delí nespravodlivo, vo veľkomestách čoraz viac chýbajú základné podmienky pre dôstojný život. Z 2,2 miliárd ľudí v nich až 810 miliónov (36,5%) žije v slumoch – bez pitnej vody, elektriky, kanalizácie, základných bezpečnostných, zdravotných či vzdelávacích podmienok. Najhoršia situácia je v Subsaharskej Afrike, kde v slumoch veľkých miest žije 175 miliónov ľudí – 62,2 % z celkového počtu obyvateľov. V južnej Ázii je tento pomer chudákov 43 %, vo východnej Ázii 36 %, v juhovýchodnej Ázii 27 %, rovnako v Latinskej Amerike a Karibiku, kde bez základných podmienok žije 118 miliónov ľudí.

„Vieme, že vlády a reprezentácie miest tento problém sami nevyriešia. Viac financií a expertnej pomoci musí poskytnúť súkromný sektor, aby sa dosiahol synergický efekt. Je povinnosťou nás všetkých, aby ľudia mohli žiť v čistých, demokratických, tolerantných, bezpečných a relatívne komfortných podmienkach. V opačnom prípade hrozí, že v roku 2030 bude v slumoch žiť dvaapolkrát viacej bedárov ako dnes,“ apelovala na predstaviteľov všetkých úrovní riadenia spoločnosti a expertov. Politici a experti vedia, že ak by v roku 2030 žili v slumoch dve miliardy ľudí – čo v prípade pasivity vlád reálne hrozí – neobišlo by sa to bez tragédií. Hladný a bezprizorný človek je potenciálnou mínou. A hladné, bezprizorné stámilióny sú rovno vodíkovou bombou. Potvrdil to aj kenský premiér slovami: „V roku 1960 žilo v Nairobi 240 000 ľudí, v súčasnosti je ich o štyri milióny viac, polovica v slumoch. Nemáme dosť síl ani financií na to, aby sme zabránili čoraz častejším revoltám. Kriminalita hrozivo narastá.“

Na diskusných fórach v rôznych sekciách odznelo viacero pozoruhodných príkladov dobrého riešenia. Bahrajnský premiér dostal ocenenie za sponzoring nezvyčajnej iniciatívy Za čisté mesto, ktorá sa ujala v Burkina Faso. Tisícky žien denno-denne zametali a čistili ulice. Ich konanie znamenalo posun nielen v estetizácii prostredia a vo výchove, ale hlavne v ekonomicko-sociálnych kategóriách. Tisíce ľudí dostali zamestnanie, začali zarábať, kupovať tovar, rozbehla sa výroba, ktorá zamestnala ďalšie tisíce ľudí. Prišli peniaze, ktoré umožnili pravidelnú stravu, možnosť zlepšiť si bývanie a poskytnúť deťom vzdelanie. A rozbehli sa programy na dobudovanie infraštruktúry.

Zaujal aj kenský príklad boja za čistotu. UN Habitat podporila dve firmy na výrobu traktorov a pick-upov na likvidáciu odpadu. Región okolo Viktóriinho jazera si vydýchol. Namiesto živelných skládok a veľkej špiny začal pravidelný odvoz odpadov na sústredené skládky a tam ich triedenie aj likvidácia. K iniciatíve sa pripojili vlády Kene, Tanzánie aj Ugandy, aby znovu oživili turistický ruch a príjmy z neho presunuli do budovania základnej infraštruktúry v regióne.

Ako priťahujú príklady, uviedli kolumbijskí experti. Bogota nevedela dlho riešiť chaos v mestskej doprave. Poučila sa z Limy. Vyčlenila Stovkám rýchlych autobusov vyčlenila špeciálny jazdný pruh a odvtedy klesla nehodovosť o 90 %, čas prepravy sa skrátil o tretinu a výfukové plyny sa obmedzili až o 40 %. Dobré skúsenosť prevzali okamžite v treťom najväčšom kolumbijskom meste Cali, kde majú svoj jazdný pruh autobusové linky od októbra 2008 a na 180 kilometrových trasách prepravia denne 150 000 obyvateľov. Od budúceho roka pridajú 90 kilometrov trás a prepravia pol milióna pasažierov denne, čím sa zredukuje počet osobných áut v centre mesta a zlepší kvalita ovzdušia.

Významným vkladom do rokovania bolo aj vystúpenie nášho ministra výstavby a regionálneho rozvoja. Hovoril o slovenskej praxi pri výstavbe cenovo dostupných bytov. Myšlienka okamžite zaujala zástupcov z africkej krajiny Lesotho. Prišli za našou delegáciou, vyžiadali si detaily, vymenili kontakty a dohodli sa na ďalšej korešpondencii, prípadne aj na vyslaní našich expertov k nim.

Dať ak už nie rovnosť príležitostí, tak aspoň podmienky na dôstojný život s pitnou vodou, kanalizáciou, elektrikou, odstraňovať negramotnosť, zabezpečiť základnú hygienu, zdravotnú starostlivosť, bezpečnosť, motivovať ľudí k práci, k rešpektu pred zákonom – také výzvy budú roznášať vyše tisícky delegátov vlaňajšieho svetového fóra urbanizmu po celom svete. Aby padli na úrodnú pôdu, treba splniť viacero podmienok. Jednu z najdôležitejších, ak nie rozhodujúcu, zdôraznila Anna Tibaijuková: „Bývanie a rozvoj urbanizmu nemôžu byť ponechané iba na trh, bez podpory vlád a inštitúcií, bez pomocnej regulácie a regulátorov.“

Mimochodom, na zlepšenie života sto miliónov afrických bedárov v slumoch a na zabránenie ich nekontrolovanému rozšíreniu treba 4,2 miliárd dolárov ročne. Otázka znie: kto ich investuje?

Premeny Nanjingu

Organizátori veľkolepého stretnutia svetových politikov a expertov zodpovedných za urbanizmus nie náhodou vybrali za dejisko bývalé viacnásobné južné hlavné mesto v Číne. Jeho starosta Jiang Hongkun vítal hostí krátkou pohľadnicou, ktorú uzavrel slovami: „Som presvedčený, že za pár dní si každý z vás k nášmu milovanému mestu nájde pekný vzťah.“

V Nanjing je naozaj zastúpené všetko, čo súčasná Čína ponúka. Jeho história siaha neuveriteľných šesť tisícročí dozadu, keď neďaleko delty Veľkej rieky – neskôr známej ako Jang C´tiang –vznikali prvé osídlia. Miestna legenda tvrdí, že mesto založil Fu Chai, panovník štátu Wu, v roku 495 pred n. l. a dal mu názov Yecheng. Jeho význam prudko rástol a v roku 229 n. l. bol počas obdobia Troch kráľovstiev už hlavným mestom. Bol ním dohromady sedemkrát, naposledy po založení republiky a rozhodnutí Sun Yat Sena v období rokov 1912 – 1927.

Má pamiatky, ktoré vyrážajú dych. Jedna je zapísaná v zozname svetového dedičstva, tri desiatky sú chránené čínskymi zákonmi a nebyť krutej vojny, ktorá prostredníctvom Japoncov mesto potrestala ako hádam žiadne iné na svete, Nanjing by bol nenapodobiteľným mestom – otvoreným múzeom. Nateraz históriu Číny a mesta približuje vyše 70 múzeí! O pamiatky, stavby, sochy, umelecké výtvory, kaligramy sa pričinili viaceré dynastie cisárov, ktoré utekali z Beijingu pred nájazdmi zo severu, ale najžičlivejšie boli obdobia takzvaných Šiestich dynastií a Mingova v stredoveku. Mesto sa pýši najdlhším a najzachovalejším opevnením na svete aj s povestnou bránou Zhonghua. Vyše dvestotisíc robotníkov ho budovalo od roku 1368 vyše dvadsať rokov.

Všeobecne sa tvrdí, že Nanjing bol s takmer pol milióna obyvateľmi v roku 1400 najväčším mestom na svete. V tom čase sa história konzervovala nielen v budovaní palácov, pagod, hrobiek, ale i jazier, kanálov, parkov, ďalej v zakladaní škôl, manufaktúr, knižníc. Cisárska akadémia bola najväčšou inštitúciou svojho druhu, budhistické chrámy poskytovali vzdelanie tisíckam mníchov, miestne manufaktúry mali povesť najlepších široko-ďaleko, doky vyrábali čoraz väčšie lode, ktoré brázdili desiatky morí, aby rozvíjali obchod.

Kto chce detailne spoznať históriu Číny a mesta, odporúčam mu návštevu troch múzeí: v Nanjingskom, ktoré pokladajú za najhodnotnejšie v celej Číne, nájde 420 000 predmetov, z ktorých polovica má punc mimoriadneho čínskeho aj svetového významu. V Mestskom múzeu uvidí vyše stotisíc vzácnych kultúrnych relikvií a v Paleontologickom múzeu raz toľko pamiatok a fosílií.

Vojnová masakra

Našu zvedavosť pútal Nanjing Massacre Memorial Hall. Patrí medzi najmladšie múzeá. Otvorili ho v roku 1985 na počesť 40. výročia víťazstva nad japonskými fašistami. Jeho obsah je otrasný. Znie to absurdne, ale citlivým ľuďom sa vstup sem neodporúča. Na čelnej stene je veľké číslo: 300 000. Znamená počet obetí.

Kto videl dokument alebo neskôr hraný film s prostým anglickým názvom Nanking, vie, o čom je reč. Japonci na jar roku 1937 začali bombardovať a útočiť na Šanghaj. Číňania zabudli na vnútorné rozpory, zjednotili sa a oveľa lepšie vyzbrojenému nepriateľovi odolávali vyše pol roka. Votrelci s takým odporom ani toľkými stratami nepočítali. Historici práve tejto skutočnosti pripisujú vinu za nasledujúce zverstvá a sadizmus, ktorý vojaci prejavili po dobytí mesta, kde žilo okolo milióna ľudí. Vyše stotisíc čínskych vojakov, ktorí bezmocne ležali na uliciach zranení, postrieľali za dva až tri dni. Domácim ich prikázali nahádzať do vody. Podľa očitých svedkov mŕtvoly na viacerých miestach zatarasili tok jednej z najväčších čínskych riek... Ostatní skončili v masových hroboch, ktoré mali dĺžku niekoľko sto metrov a hĺbku tri metre. Cisár Hirohito krátko pred týmto zločinom, presne 5. augusta 1937, podpísal pre armádu rozkaz nerešpektovať medzinárodné konvencie. Na dôvažok, tieto krutosti zdokumentovali samotní vrahovia, ktorí sa nechali fotografovať pri zmasakrovaných vojakoch, držali ich odťaté hlavy v rukách, a ešte sa pri tom usmievali.

Vzápätí sa pustili do masakrovania civilného obyvateľstva, najmä žien. Japonské bandy prehľadávali dom za domom, ulicu za ulicou, znásilňovali a vraždili všetky dievčatká, matky, tehotné ženy aj starenky.Za šesť týždňov odpravili na druhý svet stotisíc žien, zomierajúcich v nesmiernych bolestiach. Obetí by bolo viac, ak by obchodník Siemensu John Rabe so zopár cudzincami nevytvoril narýchlo tzv. bezpečnostnú zónu, ktorá pomohla prežiť okolo 300 000 čínskym civilistom. O tom, aké zverstvá sa tu museli odohrať, svedčí príbeh Američanky Minnie Vautrinovej, ktorá patrila medzi záchrancov: pod dojmami z toho, čo uvidela, sa nervovo zrútila a po návrate do Spojených štátopv spáchala samovraždu.

Nanjingský masaker je doteraz lakmusovým papierikom čínsko – japonských vzťahov. Napriek rozhodnutiam vojnového tribunálu v Tokiu, napriek priamym svedkom a zachovaným dokumentom, sa Japonci k zodpovednosti za tento zločin neprihlásili.

Tanec, jedlo a smiech

Nechajme však históriu múzeám a pamätníkom, vráťme sa do súčasnosti. V Nanjingu dnes pulzuje život ako v hociktorom inom meste na svete. Akurát, že v jeho centre je pritesno. Ak značná časť zo sedem a pol milióna obyvateľov si naraz vyberie nejakú ulicu alebo obchodné centrum, už len prejsť na druhú stranu ulice je často problém. Darmo máte zelenú, tá svieti aj desiatkam cyklistov. Dlhé hodiny som obdivoval, ako tento pouličný chaos zvládajú. Priznám sa, neprišiel som na to. Ale Číňania to zvládajú perfektne, za štyri dni som nevidel čo len jednu kolíziu. Pritom zopárkrát mi zovrelo srdce. Najmä večer, keď popred naše idúce auto sa mihol neosvetlený cyklista, jazdiaci medzi autami ako slalomár na lyžiarskom svahu. A tie bicykle. Našinec by povedal, že dosť veľa z nich by si pamätali časy aj Františka Jozefa, tunajší zrejme by sa odvolali na veľkého Maa. Mimochodom, v Číne nikto neotvára debatu na túto tému, avšak mauzóleá, múzeá aj pomníky jeho éru bez rozpakov pripomínajú.

Všetkým nám bolo jasné, že sú hrdí na svoju súčasnosť. V Nanjingu preklenuli ako prví Dlhú rieku obrovským dvojúrovňovým mostom, v meste majú 230 kilometrov autostrád, už tri roky užívajú prvú linku metra, ktoré do roku 2050 bude mať 433 kilometrov trás, majú najväčší vnútrozemský prístav v Číne, ktorý je dlhý takmer sto kilometrov a každoročne v ňom naložia vyše milión kontajnerov.

Mladí ľudia sa radi stretávajú v parkoch, randia v čajovniach i na loďkách viacerých jazier mesta, vozia sa v autách, aké bežne vidíme na našich uliciach. Radi sa obliekajú podľa svetovej módy, hoci sem-tam možno zachytiť konzervatívnejšie čínske oblečenie. Radi tancujú na diskotékach, ktoré svojimi decibelmi v ničom nezaostávajú za našimi, akurát je tam viac smiechu a veselosti. V jeden večer sme sa prechádzali zábavnou uličkou Nanjing 1912. Architektúra zodpovedala zrodu republiky, možno aj jedálne lístky, ale vo všetkých reštauráciách a na diskotékach sa za sprievodu hlučnej hudby domácej i cudzej proveniencie jedli a zabávali plné sály ľudí.

„To je pre nich typické. Oni nepijú, ale radi jedia a pri jedle sa zhovárajú aj zabávajú,“ komentoval tento jav slovenský konzul v Šanghaji Miloš Drienko.

Náš dojem umocnilo dejisko svetového fóra. Moderná štvorposchodová stavba, v ktorej sa tisícky delegátov po otváracom ceremoniálu bezproblémovo rozdelili na sekcie, aby rokovali na jednotlivých poschodiach v desiatkach miestností vybavených najmodernejšou technikou. A oproti bolo ďalšie veľkolepé medzinárodné podujatie – veľtrh historických a kultúrnych miest. Výstavisko v mnohom pripomínalo brnianske, ale je o polstoročie modernejšie.

Čína sa modernizuje každý deň. A svet neskrýva nad jej pokrokom údiv i obdiv. Pekingská olympiáda demonštrovala jej vyspelosť a nik nepochybuje, že aj Expo 2010 v Šanghaji dostane prívlastok “najkrajšie v histórii“.

Michal KRIŠKO

Späť