Svet zaplavilo finančné cunami

Slovensko, 3. 3. 2009 (Verejná správa 3/2009)

Súčasná finančná a hospodárska kríza v USA vznikla vo forme hypotekárnej krízy, ktorá má množstvo špecifík. Na rozdiel od predchádzajúcich kríz prekročila národný rámec a stala sa celosvetovou. Má nepriaznivý dosah nielen na finančný sektor, ale aj na vývoj svetovej ekonomiky. Z týchto téz vychádza časť ekonómov pri posudzovaní súčasnej krízy a o tieto tézy sa opiera autor nasledujúceho textu.

Na pochopenie skutočných príčin súčasnej krízy si treba pripomenúť niekoľko faktov z nedávnej minulosti. Na bretonwoodskej konferencii v roku 1944, kde vznikol Medzinárodný menový fond a Svetová banka, sa zúčastnené krajiny dohodli, že vytvoria nový globálny finančný systém. Každá účastnícka krajina sa zaviazala, že na požiadanie vymení svoju menu za americké doláre v stanovenom kurze. Americká vláda zároveň prijala záväzok, že na požiadanie vymení doláre za zlato v kurze 35 USD za uncu. Týmto činom prakticky všetky svetové meny prešli na zlatý štandard, ktorý bol krytý zlatom, uchovávaným vo Fort Knoxe.

Číra abstrakcia

Nový finančný systém celkom dobre fungoval vyše dvadsať rokov, až kým sa stalo široko známou skutočnosťou, že USA vynakladali oveľa viac dolárov na financovanie svojej masívnej vojenskej a obchodnej expanzie v celom svete, než boli schopné garantovať svojím zlatom. Ak by sa všetky krajiny, ktoré vlastnili doláre, rozhodli vymeniť ich za zlato, jeho zásoby by sa rýchlo vyčerpali a tým, ktorí vložili svoju vieru do integrity dolára, by v rukách zostali iba bezcenné kúsky papiera.

Aby sa tomu predišlo, 15. augusta 1971 americký prezident Richard Nixon presadil zrušenie zlatého štandardu a oznámil, že Spojené štáty už nebudú vymieňať doláre za zlato. Istotu žltého kovu mala zaručiť americká ekonomika. Svetové meny odvtedy neboli viazané na nič, čo má fixnú hodnotu, okrem spoločného očakávania, že ostatní budú tento fakt akceptovať výmenou za reálne tovary a služby.

Široké využívanie počítačov umožnilo finančníkom urobiť ďalší rázny krok: odstrániť papier a jednoducho uchovávať peniaze vo forme čísel v počítačoch. Hoci sú mince a bankovky naďalej v obehu, čoraz viac peňažných transakcií sa uskutočňuje formou priamych elektronických transferov medzi počítačmi. Peniaze sa stali čistou abstrakciou a ich genéza sa odtrhla od tvorby skutočnej hodnoty.

Odlišnosti kapitálových trhov

„Ani prijatím zázračného ekonomického plánu za 850 miliárd dolárov sa nepodarilo zastaviť prepady na kapitálových trhoch vo svete. Akcie padajú aj naďalej a človek už má problém zapamätať si názvy všetkých krachujúcich finančných inštitúcií,“ hovorí Juraj Sipko, poradca guvernéra Národnej banky Slovenska.

Americký finančný trh sa od európskeho značne líši. Američania sú na rozdiel od Európanov oveľa zadlženejší, pričom svoje aktíva vlastnia najmä vo forme cenných papierov. Americké firmy a spoločnosti si nepožičiavajú peniaze z bánk európskeho typu prostredníctvom úverov, ale predovšetkým formou obligácií a akcií. „Po nasýtení trhu na konci minulého storočia a v prvej polovici roku 2000, dochádzalo k prehriatiu americkej ekonomiky. Nepriaznivý vývoj na kapitálovom trhu skomplikovali aj teroristické akcie v septembri 2001,“ konštatuje J. Sipko.

Prečo však nastala kríza hypoték? Nedôvera v kapitálový trh USA nútila investorov hľadať možnosti na investovanie voľných peňažných prostriedkov. Napokon Federálny rezervný systém (Fed) v snahe vytvoriť priaznivé podmienky na hospodársky rast, znížil 17-krát základnú úrokovú sadzbu z 5,25 percenta až na jedno percento. Tento jav vytvoril pevný základ nielen na rozvoj hypoték, ale aj na priaznivý vývoj v oblasti stavebníctva.

Vývoj tohto druhu bol veľmi pozoruhodný. „Finančné inštitúcie požičiavali jednotlivcom hypotéky s fixnými úrokovými sadzbami, neporovnateľne nižšími ako boli pohyblivé úrokové sadzby, ktoré po dvoch rokoch vstúpili do platnosti. Všetci, ktorí požičiavali za fixné úroky, po dvoch rokoch fixný trend opustili a museli prijať pohyblivé úrokové sadzby,“ podotýka J. Sipko. Ustavičné prehrievanie ekonomiky spôsobilo v určitom období opätovnú zmenu základnej úrokovej sadzby z jedného percenta na pôvodných 5,25 percent.

Negatívne pôsobenie derivátov

Tento jav viedol k tomu, že tí, ktorí nakúpili svoje domy za hypotéky bez akejkoľvek garancie, ich po určitom čase neboli v stave splácať. Druhú časť vážneho problému spôsobil predaj derivátov obrovského objemu hypoték do oblasti investičného bankovníctva nielen na domácom, ale aj na medzinárodných trhoch. Hodnota týchto derivátov nabrala astronomické čísla.

V zmluvách o derivátoch ide najmä o stávky na pohyby akcií, ceny valút, úrokov a dokonca aj celých burzových indexov. Až do konca sedemdesiatych rokoch neexistovali žiadne termínované zmluvy týkajúce sa úrokových mier. V súčasnosti je objem otvorených zmlúv na úrokové miery vyšší ako polovica hrubého domáceho produktu Spojených štátov. Postupom času sa tento trend stal neudržateľný. Nastala vážna kríza.

Deriváty vytvárajú reťaz nebezpečných rizík spájajúcich finančné inštitúcie a obchodné spoločnosti na celom svete. Akékoľvek oslabenie alebo pretrhnutie tejto reťaze, napríklad vo forme zlyhania veľkej inštitúcie, ktorá výrazne investovala do derivátov, môže spôsobiť problém s vážnymi vplyvmi na medzinárodný finančný systém. Práve to sa v súčasnosti deje.

V zdravej ekonomike je väčšina investícií produktívna. Súčasná globálna ekonomika a jej finančný systém však majú k zdraviu poriadne ďaleko. Uznávaný ekonóm David C. Korten hovorí, že v mnohých prípadoch odmeňuje investorov, ktorí nevytvárajú bohatstvo, ale existujúce bohatstvo jednoducho ťažia a zhromažďujú. Zisk takýchto „vyvlastňujúcich“ investorov sa dosahuje na úkor ostatných jednotlivcov alebo spoločnosti ako celku.

Jednou z foriem vyvlastňovacej investície je špekulácia. Špekulanti bohatnú na nepredvídateľnej živelnosti. Špekulatívne transakcie využívajú na dočasné cenové rozdiely tých istých alebo podobných komodít na dvoch trhoch. Špekulant vykoná nákup na trhu, kde je cena nižšia, a potom ho takmer súčasne predá na trhu, kde je cena vyššia. Podstatné je konať skôr, než si tú istú príležitosť všimne niekto iný. Rýchlosť je taká dôležitá, že firmy sa predbiehajú v úsilí kúpiť drahé superpočítače za obrovské sumy len preto, aby vďaka nim získali dvojsekundový náskok pri špekulatívnych transakciách termínovaných obchodov na svetových burzách.

Vyčíňanie špekulantov

Finanční špekulanti sa zameriavajú aj na zmeny ceny komodít, výmenných kurzov valút, úrokových mier a finančných nástrojov, ako sú akcie, obligácie a rozličné odvodené produkty. Ich stávky na krátkodobé cenové výkyvy sa spájajú so značným rizikom, najmä v prípade, keď sú financované vypožičanými peniazmi alebo sa pri nich využívajú maržové kontá.

Schopnosť okamžite presúvať ohromné sumy peňazí elektronickou formou medzi jednotlivými trhmi dala špekulantom do rúk zbraň, ktorou môžu držať vládnu politiku ako rukojemníka svojich záujmov. Finančné zdroje, ktorými súkromné finančné inštitúcie disponujú na svetových finančných trhoch, svojím objemom zatieňujú aj najmocnejšie vlády. Takáto moc sa vysmieva úsiliu vlád a centrálnych bánk riadiť úrokové miery a výmenné kurzy s cieľom udržať ekonomickú stabilitu a rast.

Alan Metzler, jeden z popredných expertov na monetárnu politiku odhaduje, že ak by sa centrálne banky sveta medzi sebou dohodli ako koordinovať svoje úsilie pri ochrane meny pred špekulatívnymi útokmi, v najlepšom prípade by boli schopné na tento cieľ zhromaždiť len jednu päťdesiatsedminu peňazí v porovnaní so sumou, s ktorou valutoví špekulanti obchodujú deň čo deň. Keďže väčšina týchto finančných operácií sa uskutočňuje v rámci globalizovanej počítačovej siete, akýkoľvek dozor zo strany vlády je mimoriadne sťažený.

Triezvo uvažujúci svetoví ekonómovia sa zhodujú v názore, že obchodné spoločnosti sa odtrhli od ľudských záujmov a finančné inštitúcie zasa od služby ľudským a spoločenským záujmom. Finančné inštitúcie, ktoré sa kedysi venovali mobilizovaniu zdrojov na produktívne investície, sa zamerali na vytváranie dravého, špekulatívneho finančného systému zameraného na neproduktívne vyvlastňovanie bohatstva daňových poplatníkov na úkor produktívnej ekonomiky. Takýto systém je vo svojej podstate nestabilný a stále viac sa vymyká spod kontroly, šíri ekonomickú, sociálnu a ekologickú devastáciu a ohrozuje blahobyt každého občana planéty. Tieto negatívne tendencie považujú mnohí analytici za príčiny súčasnej finančnej a hospodárskej krízy.

Hľadanie riešenia

Kríza amerických hypoték sa začala prejavovať už v roku 2004. V dôsledku finančných špekulácií, sa problém vyhrotil neschopnosťou platieb v roku 2006. Najviac postihnuté boli finančné inštitúcie Fanny Mae, Freddie Mac a ostatné spoločnosti investičného charakteru, ktoré v rámci svojho portfólia investovali do obligácií na medzinárodných trhoch s derivátovým charakterom. Objem takto investovaných prostriedkov sa v súčasnosti odhaduje na 12 biliónov USD. Takmer 5 biliónov z nich poškodili a znehodnotili zlé úvery.

Vznikla otázka, či dodatočné pumpovanie likvidity do ekonomiky je podstatným a systémovým riešením, alebo či budú potrebné iné riešenia. Americký prognostik Gerad Celente hovorí, že krízové situácie sa opakujú z jedného a toho istého dôvodu. „Keď akciový trh stroskotá, vláda nenechá investorov, aby pocítili bolesť z finančných strát, ale vždy zníži základnú úrokovú mieru a do obehu vyšle množstvo nových lacných peňazí, ktoré sa časom stávajú bezcennými. V tom je celý problém,“ prízvukuje G. Celente. Cesta z krízy vedie podľa neho cez inovácie, nové technologické postupy, nové produkty, služby a výrobné kapacity. „Je to jediný možný postup a nie rôzne finančné operácie, ktoré stoja na neexistujúcich hodnotách. Súkať peniaze do obrovských finančných korporácií a výrobných podnikov je mrhanie peniazmi. Na ich mieste môže totiž vyrásť niečo nové a zdravšie.“

Predpovede, kedy súčasná kríza vyvrcholí a ako dlho potrvá, sa rôznia. Ekonomický analytik a vedúci výskumného tímu Globalizácia svetovej ekonomiky Ekonomického ústavu SAV Peter Staněk si myslí, že kríza potrvá minimálne tri až päť rokov. „Dôkladná analýza problému a nájdenie východiska zaberie určitý reakčný čas.“ Hlavný ekonóm Medzinárodného menového fondu Olivier Blanchard predpovedá, že kríza sa skončí v polovici roka 2010. Podľa G. Celenteho je to nezmysel. Je presvedčený, že súčasná kríza potrvá najmenej desať rokov.

Alexander SOTNÍK

Späť