Polstoročie odlúčený od rodnej zeme

Slovensko, 3. 3. 2009 (Verejná správa 3/2009)

Profesor chémie a biológie. Organizátor kultúrneho života. Ochotnícky herec a režisér. Nadšený propagátor Matice slovenskej aj skautingu. Spoluzakladateľ a predseda Strany slovenskej národnej jednoty na okupovanom území Slovenska, šéfredaktor časopisu Slovenská jednota. Podpredseda Demokratickej strany, podpredseda Národného zhromaždenia a povereník zdravotníctva po roku 1945. Zakladateľ viacerých politických zoskupení a kultúrnych spolkov v exile po roku 1948. Politik. Publicista. Vedec. A takmer celé polstoročie emigrant. Veru dosť na jeden život.

Pôsobenie na Zemplíne

RNDr. Emanuel T. Böhmsa narodil sa 1. februára 1909 v obci Priekopa, v rodine železničného úradníka. Emanuel, piaty zo šestnástich detí, vyštudoval stredné školy v Prešove a v Košiciach. „Až tu som sa konečne mohol učiť po slovensky,“ prezradil v spomienkach. Učil sa dobre, a tak sa otec odhodlal financovať synovi vysokoškolské štúdium. Absolvoval Filozoficko-pedagogickú aj Prírodovedeckú fakultu Karlovej univerzity v Prahe. Najradšej si spomínal na profesorov J. Heyrovského – prvého nositeľa Nobelovej ceny z Československa, B. Němca a J. Štěrbu-Böhma. Nadobudnuté vedomosti začal siať v najzaostalejšej oblasti – na Zemplíne. Študenti michalovského gymnázia si ho obľúbili, lebo ich viedol k udržiavaniu tradícií, najmä k folklóru, k spevu, k recitovaniu, a organizovaním skautingu i k láske ku prírode. Začiatkom roka 1938 ho preložili do Košíc, kde učil na gymnáziu v Kováčskej ulici a na vznikajúcej Štefánikovej univerzite mal prednášať agrochémiu.

Böhmove pedagogické a vedecké plány zmarila Viedenská arbitráž. Maďarská okupácia južného Slovenska trpko zasiahla do života ani nie tridsaťročného profesora. Po previerkach, ktoré nariadili Maďari proti „slovenskému elementu“, musel zo školstva odísť. Vtedy si spomenul na slová košického biskupa Jozefa Čárskeho, ktorý mu povedal: „Treba niekoho, kto by bojoval za práva našich otcov, materí, aj ich detí! Národ na východe vás dobre pozná nielen ako pedagóga, ale aj z vysielania rozhlasu, z ochotníckeho divadla, skautingu. Verte, naši ľudia by na vás dali, ak by ste sa ich zastali.“ S ohromnou energiou sa pustil do organizačnej práce. V Nových Zámkoch spoluzakladal Stranu slovenskej národnej jednoty, v ktorej ho zvolili za predsedu. Bol tiež šéfredaktorom jej dvojtýždenníka Slovenská jednota.

Mal odvahu vykričať úradom všetky neprávosti. O jeho nadšení pre národnú vec svedčí i svadobná cesta. S manželkou MUDr. Máriou Dziakovou, ktorej Maďari zakázali prácu v košickej nemocnici, sa v roku 1940 vybral do Vojvodiny, kde zaznamenával zásahy proti Slovákom a neskôr ich pranieroval v tlači. V strane sa mu podarilo zjednotiť vyše šesťstotisíc krajanov – nielen z okupovaného južného Slovenska, ale i z Békešskej Čaby, Pitvaroša, Nadlaku, Báčky, Petrovca. Horthyovci sa ho chceli zbaviť čo najkratšou cestou a tak dostal povolávací rozkaz do maďarskej tzv. Rýchlej divízie. Pred istou smrťou ho zachránil list, ktorý manželka zaniesla ministrovi slovenskej vlády Ferdinandovi Čatlošovi. Böhm v ňom žiadal povolať rovnakým spôsobom na vojnu i Jánosa Esterházyho. Jediný maďarský poslanec Slovenského snemu pochopil situáciu, vyžiadal si dvadsaťštyrihodinový odklad a v Budapešti vybavil zrušenie povolávacieho rozkazu pre Böhma. Dodajme, že ten prenasledovanie Slovákov v Maďarsku zhrnul do Memoranda, ktoré v roku 1942 nebojácne odovzdal maďarskému premiérovi Miklósovi Kállayovi. Text tohto dokumentu neskôr vyšiel v anglickom preklade v Spojených štátoch.

Vo víroch politiky

Po oslobodení sa vrátil do rodičovského domu v Košiciach, aj na gymnázium v Kováčskej ulici. Keď sa dostal na listinu NKVD, znova sa mu podarilo s pomocou priateľov uniknúť najhoršiemu. Odišiel do Bratislavy, kde sa ako sekčný šéf Presídľovacieho úradu staral o návrat krajanov na rodnú zem. Vo víre politiky sa ocitol opäť z vyššieho princípu. Košický vládny program zakázal pôsobenie katolíkov v politike, preto Böhma presvedčili o potrebe obetovať sa za národné a kresťanské princípy v rámci Demokratickej strany. Stal sa jej podpredsedom a o jeho popularite výrečne svedčil fakt, že vo voľbách do Národného zhromaždenia v roku 1946 získal zo všetkých poslancov najviac hlasov a stal sa jeho podpredsedom.

Vo funkcii povereníka zdravotníctva začal budovať prvé Domy zdravia. Začal tam, kde ľudia treli najväčšiu biedu - na východe Slovenska. Slobody si však dlho neužíval. Po vyhrotenej situácii počas februára v roku 1948 znenazdajky manželke oznámil ťažké rozhodnutie: „Ak chcem prežiť, musím odísť. Komunisti chystajú procesy a budú súdiť našich ľudí. Urobím všetko, aby si čoskoro prišla za mnou.“

V emigrácii

Vo Viedni sa dostal do anglickej zóny, prešiel do Londýna a tam sa od začiatku opäť zapojil do národného života. Spolu s K. Sidorom, P. Prídavkom a Š. Blaškom zakladá Slovenskú národnú radu v zahraničí, ďalej Združenie Slovákov v Anglicku a časopis Vatra. V roku 1952 konečne dostal vízum do USA a odchádza tam s nádejou, že „cestou kultúry možno omnoho ľahšie dosiahnuť národné zjednotenie.“ Veľmi ho trápila roztrieštenosť slovenských emigrantských spolkov a organizácií. Naďalej spolupracuje so Sidorom a po jeho smrti preberá funkciu predsedu Slovenského demokratického bloku. Na politickú aj kultúrnu osvetu využíva revue Rozhľady. Vyzýval na spoluprácu všetky demokratické skupiny bez ohľadu na politickú, konfesijnú či sociálnu príslušnosť. Neskôr zakladá Americko-slovenský klub a Slovensko-americké kultúrne stredisko. Nebolo roka, aby za vlastné doláre nenacvičil v New Yorku slovenské divadlo. Založil Múzu Tatier, aby ocenil najväčších umelcov a propagátorov slovenskej kultúry v zahraničí, organizoval zbierky na pomníky Kukučínovi, Polereckému, na odkúpenie posledných zachovalých pozostalostí po generálovi M. R. Štefánikovi (kvôli prežitiu ich predával jeho brat Ivan v Argentíne), na Národný fond Slovenskej ligy, na zachovanie kostola Sv. Jána Nepomuckého v New Yorku pre slovenskú komunitu.

Tešilo ho, že po dlhých rokoch sa podarilo zjednotiť národné záujmy v exile založením Svetového kongresu Slovákov. Napriek tomu, že sa stal podpredsedom kongresu, na predsedu Štefana Romana mali väčší vplyv radikáli s naštrbenou minulosťou. To pokladal za veľký handicap pri prebojovaní autority kongresu na svetovej scéne. Jeho stratégia založiť fond, z ktorého by sa financovali najväčšie slovenské kultúrne talenty a zakladali katedry slovenského jazyka, literatúry a histórie na svetových univerzitách, nenašla pochopenie.

Obdivuhodné je, ako RNDr. Emanuel Böhm zvládal – popri politickej práci – svoje profesijné poslanie. Národnej idey, politike i kultúre by sa nemohol venovať, nebyť jeho úspechov vo vlastnej práci vedca a výskumníka. O výnimočnosti jeho nadania svedčia viaceré medzinárodné uznania. Stal sa členom Kráľovskej chemickej spoločnosti v Londýne, Inštitútu potravinárskych technológov v Chicagu a Spoločnosti technológov nealkoholických nápojov v New Yorku. V Spojených štátoch amerických si urobil renomé patentovaním prístroja s uplatnením v chémii.

Napriek úspechom, ktoré v dosiahol i v zahraničí, si v jednom z posledných rozhovorov pre Hlas Ameriky povzdychol: „Až štyridsaťdeväť rokov som nútene musel žiť ako emigrant.“

Na sklonku života

Ako spomínal v listoch, ani jeden deň z takmer päťdesiatich rokov prežitých v nútenej emigrácii, neprestal myslieť na domov. Srdce mu išlo puknúť od bolesti, keď sa nemohol rozlúčiť s otcom, matkou i najbližšími príbuznými na ich poslednej ceste. Zasiahol ho nevďak bývalých spolupracovníkov, ktorí urobili kariéru v povojnovom režime. Ťažko prežíval roztrieštenosť našich emigrantov. Odmenou za celoživotné úsilie a mnohé obete mu bol návrat do vlasti v roku 1990. Jeho žiaci na košickom gymnázium pozvali svojho obľúbeného profesora na päťdesiate výročie maturity. Prišiel zdravotne podlomený, na vozíčku, ale po stretnutiach so súčasnými politikmi a bývalými spolubojovníkmi pookrial natoľko, že uvažoval nad trvalým návratom.

Osud však bol inej mienky.

Deväťdesiatročný Emanuel Böhm dňa 24. decembra 1990 skonal v New Yorku.

Urnu s jeho pozostatkami preniesli na Národný cintorín v Martine. Vykonávateľka závetu Bernharda Jenčíková – Fabrici naplnila po smrti MUDr. Márie Dziakovej-Böhmovej poslednú vôľu manželov a od 9. októbra 1999 sú pochovaní v spoločnej hrobke v susedstve popredných dejateľov slovenského národa.

Michal KRIŠKO

Späť