Inšpiroval sa prírodným prostredím

Slovensko, 4. 3. 2009 (Verejná správa 4/2009)

Zoltán Palugyay bol majster krajinomaľby. Nevyčerpateľnú inšpiráciu nachádzal v horskom prostredí, na rozkvitnutých lúkách a v zákutiach s vidieckou architektúrou. Osobitne ho priťahovali motívy stromov a kvetov. Svoje najvýznamnejšie diela vytvoril v duchu panteistického videnia života ľudí a prírody. Jeho obrazy pôsobia baladicky a harmonicky prepájajú blízkosť ľudského a prírodného, ako aj civilizačného a vidieckeho. Pomocou svetla a farby dokázal dať svojim obrazom žiarivosť drahokamu i melancholickú poéziu.

Tvoril rôznymi technikmi – olejom, temperou i v kresbou, ale jeho hlavný prínos spočíva v rozvoji techniky pastelu a akvarelu. V takto vytvorených obrazoch preberá farba znakovú, vysvetľujúcu funkciu lineárnej kresbovej osnovy. Nebol to však jeho jediný prínos do slovenského výtvarného umenia. Tým menej známym je jeho vklad do rozvoja intímneho žánra aktu, ktorý obohatil najmä vzácnou monotypiou Sediaca z roku 1929. Vytvoril ju po absolvovaní kurzu kresby aktu v škole Alfonza Muchu v Paríži.

„Palugyay popri kvetoch a stromoch v krajine s obľubou maľoval najmä chalupy, chalúpky, senníky. Od druhej polovice dvadsiatych rokov minulého storočia vytvoril desiatky obrazov s jednoduchými názvami: Drevená chatrč, Chalupy, Osamelý dom, Koliba. Pristupoval k nim s plnou umeleckou vážnosťou, akoby šlo o vznešené paláce. Ľudovej architektúre prostých tvarov a neraz chudob­ného vzhľadu dodal výtvarnými prostriedkami dôstojnosť a ľudský rozmer. Často ich maľoval osamotene, inokedy sa pred nimi rozprestierajú kvety, ako ich maľoval francúzsky maliar Paul Gauguin, občas sa zjaví koník,“ charakterizoval tvorbu maliara jeden z publicistov Dušan Mikolaj.

Pútnik krajinou

Umelcova láska k prírode bola nesmierna, predstavovala jeho vnímanie i vzťah k okolitému svetu. Maľoval a kreslil krajinu všetkých ročných období a v rôznych fázach dňa i noci. Jeho krajinomaľby boli žiarivé a zároveň nostalgické. Pobyt v prírode mu poskytoval priestor na tiché meditácie, kedy dostávali jeho myšlienky vzletný ráz: „Po Slovensku, slnkom zaliatych lúkách, rastú ružové kvety. Na belasom nebi zháňajú sa chmáry. A v tom belasistom jase stojí samotný človek, naplnený láskou – to je slovenský umelec. Zavalia nás vrchy zúfalstva, ale z hlbokých dolín snov vyletí belavý vták a my poľovníci belavých vtákov razom pocítime Boží dar bájky, dar veľkého šťastia a rútime sa slepo za ním.“

Na jeho časté pobyty v prírode mal jeho priateľ Janko Alexy vlastný názor: „O Zolovi som takto uvažoval: Nie je to s ním v poriadku. Celé hodiny leží na tráve pred včelínom a díva sa na chmáry takým čudným pohľadom! Prekáža mu stály pobyt v zastrčených Bodiciach, hrdúsia ho dlhy na rodičovskom dome, spláca ich a poctivo sa stará o celú rodinu.“

Palugyay, Alexy a Bazovský tvorili po roku 1930 významnú trojicu slovenskej maliarskej avantgardy. Putovali spolu po Orave, Liptove a ďalších rázovitých regiónoch Slovenska a hľadali pre svoje diela inšpiráciu v náladách a tvaroch slovenskej krajiny i v bohatom folklóre. Popri tom vystavovali v rôznych slovenských mestách. Palugyay bol tiež publicisticky činný a podieľal sa na organizácii Alexyho maliarskej kolónie v Piešťanoch. Spoločne sa pridali k Benkovmu úsiliu vytvoriť národný program modernej maľby, ale ich prístup bol v mnohom odlišný. Chceli pozdvihovať kultúrne povedomie, budovať tvorivý umelecký život a prispieť k záujmu verejnosti o výtvarné umenie. Ich prvým spoločným podujatím bola v roku 1931 výstava v Pálkovom umeleckom salóne v Žiline, na ktorú prizvali aj Edmunda Gwerka.

O tomto období, umeleckých zámeroch a cieľoch píše Janko Alexy v závere knihy Na voľnej vôľuške: „...my, ktorí túto zem preca len milujeme, my znova začnime po stom sklamaní, a tu, kde sa piesne slovenské rodili, nemožné, že by sme s holými rukami odchádzali...“.

Zo životopisnej palety

Miestom narodenia i životom je Zoltán Palugyay spojený s krajinou Liptova a Tatier. Narodil sa 9. novembra 1898 v Bodiciach na Liptove v rodine chudobného zemana. Do školy začal chodiť až ako jedenásťročný, ale na prahu dospelosti – v roku 1916 – úspešne zmaturoval na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši. Mal za sebou prvé súkromné výtvarné školenia u rodinného priateľa, maliara a reštaurátora Petra Júliusa Kerna, ktorý býval v susedstve. Keď ho ako osemnásťročného povolali na taliansky front do prvej svetovej vojny, začal tam svoju maliarsku kariéru ako vojak rakúsko-uhorskej armády. Dva roky kreslil vojnové hrôzy priamo na bojisku.

Než začal v roku 1919 študovať na výtvarnej akadémii v Budapešti, vystavoval ako hosť na prvej povojnovej výstave budúceho Spolku slovenských umelcov v Liptovskom Mikuláši. Od roku 1921 striedavo študoval v Berlíne, Hamburgu a v Krakove. Po roku 1924 strávil dvadsaťštyri mesiacov v súkromnej škole H. Hoffmanna v Mníchove. Počas štúdií na neho vplývali rôzne podoby dobového stredoeurópskeho symbolizmu. V Krakove to bolo dielo akvarelistu Falsta a počas pobytu v Maďarsku to zas bola tvorba secesných maliarov z umeleckej kolónie v Gödölö. Spoločne s Bazovským absolvovali študijný pobyt Nemecku, Francúzsku a Švajčiarsku. Keď sa roku 1926 Palugyay vracal do rodných Bodíc, vedel dosť o modernom výtvarnom umení. To mu umožnilo, aby si kombináciou secesných, expresionistických a symbolických prvkov vytvoril originálny štýl odvodený z moderného realizmu. K jeho hlavným vyjadrovacím prostriedkom patrila štylizácia tvaru, ohraničenie plôch dynamickými krivkami, jasná farebnosť, alebo naopak – použitie čiernych tónov na zvýraznenie expresivity. Nebyť predčasne tragicky ukončenej životnej púte, mohli sme byť bohatší o ďalšie klenoty moderného slovenského maliarstva.

Profesor Ľudovít Petránsky v monografii o umelcovi píše: „Jeho tvorba je rozsahom i výtvarnou kvalitou pohotovou reakciou na aktuálne problémy vtedajšieho umeleckého i spoločenského diania. Zaradila sa k trvalým hodnotám histórie našej kultúry. Svojím humánnym zameraním a riešením otázok so všeľudskou platnosťou zostáva posolstvom i výzvou pre dnešné generácie, a nepopierateľnou hodnotou výtvarného umenia.“

Posledné kresby

Básnik Vladimír Roy v septembri 1934 v jednom z listov z liečebne v Novom Smokovci manželke Viere napísal: „Včera k večeru telefonoval nám od Štrbského plesa Zolo Palugyay – akademický maliar, ktorého poznáš z Piešťan – že býva v Móryho hoteli a príde nás navštíviť. Je to príjemný šuhaj, na ktorého sa budeš iste pamätať.“

Vtedy nikto nemohol tušiť, že umelcovi sa nasledujúci rok stanú hory osudnými a ďalšiu jeseň sa už s priateľmi nestretne.

Ako obvykle vyrazil z Bodíc za maliarskymi motívmi do hôr. Sedemnásteho septembra sa vybral hore Demänovskou dolinou na hrebeň Nízkych Tatier. Chcel tam maľovať prvý sneh, ktorý v tom roku veľmi zavčasu obielil vrcholky končiarov. Večer sa zastavil v niekdajšej Chate pod Ďumbierom. Prespal tam a skoro ráno sa pobral ďalej smerom k vrchu Králička. Do chaty sa už nevrátil a neprišiel ani domov. Hľadali ho policajti, armáda aj priatelia. Najviac úsilia vyvinul maliarov kamarát spisovateľ Ľudo Ondrejov. Všetko pátranie však bolo bezúspešné. Až začínajúce leto roku 1936 odhalilo záhadu maliarovho zmiznutia. Jeho telo ležalo asi tristopäťdesiat metrov od ďumbierskej chaty pod skalnatým zrázom, kde ho našiel ovčiarsky pes. V nebožtíkovom batohu bolo niekoľko kresieb, ktoré navzdory trištvrťročnému pobytu pod holým nebom ostali pomerne zachované. Po desiatich mesiacoch od odchodu umelca z domu jeho telo 17. júla 1936 pochovali v rodinnej hrobke v Bodiciach.

Maliar a priateľ Miloš Alexander Bazovský predniesol nad hrobom Zolka – ako ho familiárne nazýval – aj tieto vety: „Sme chudobnejší o jedného kamaráta, a to kamaráta, akých býva na svete málo. Palugyay bol človekom srdca, zvláštnej ľudskej vnútornej teploty. Ako umelec sa nepachtil za extrémnymi výrazmi moderného umenia. Jeho tvorba stojí osamotene. Práve preto, že sa nesnažil o nijakú manieru. K podstatným znakom svojej umeleckej metódy prenikal vnútornou silou, ozajstným precítením v spojení s bohatou osobnou kultúrou s európskym rozhľadom.“

S autorovým známym obrazom Dievča v bielom s továrenskými komínmi a kvetmi sa po tieto dni stretávame častejšie. Koncom novembra minulého roku ho Slovenská pošta použila ako predlohu na poštovú známku v edícii Umenie, ktorú graficky i rytecky pripravil prievidzký výtvarník Rudolf Cigánik.

Pri príležitosti 70. výročia tragickej smrti v septembri 2005 odhalili umelcovi v jeho rodisku pamätnú tabuľu.

Janette ŠIMKOVÁ

Späť