Na začiatku Kamienky už stála Eva

Slovensko, 5. 3. 2009 (Verejná správa 5/2009)

Deviaty február priniesol pod Ľubovniansku vrchovinu hotové dopustenie. Pre snehovú fujavicu, čo vyčíňala od polnoci, nebolo chvíľami vidieť na krok. V prudkom stúpaní nad Plavnicou uviazli desiatky kamiónov i autobusové spoje a rozhlas od rána upozorňoval, aby sa vodiči tomuto miestu na ceste do Starej Ľubovne radšej vyhli. Ani tým, čo sa sem brodili od Popradu, ruže popri ceste nekvitli. Šípový pluh, čo mal prehrnúť cestu od Hniezdneho pod Spišskú Maguru, sa na pol ceste ku Kamienke zosunul do priekopy. Zo snehového zajatia ho na prvý raz nevytiahol ani nákladiak s oceľovým lanom – prasklo!

Tí, čo sa vytešovali z miernej zimy a teplotných rekordov, zostali poriadne zaskočení. Veď na neďalekom Zemplíne – v tamojšej Kamienke i v meteorologickej stanici na letisku Kamenici nad Cirochou – namerali bezmála pätnásť stupňov nad nulou a drozdy už začali jarné trilky. A keby len drozdy...

„Volám do humenskej stavebnej firmy“, vítal nás kamiensky starosta inžinier Mikuláš Mýtnik s telefónom pri uchu. „Dnes odtiaľ mala prísť stavbárska partia aj s mechanizmami. Mali sa pustiť do budovania oporného múra pri novostavbe Domu rozlúčok. Čo by však v takomto nečase urobili? Len by rozmarasili celé okolie. Ešteže to pochopili“, dodal uspokojene, keď mu hlas v aparáte potvrdil, že stavbári radšej zostali doma.

Kedysi by si Kamienčania poradili sami. Veď si trúfli na také stavby ako bola základná škola s prístavbou, materská škola, nákupné stredisko, požiarna zbrojnica. Vybudovali objekty poľnohospodárskeho družstva aj s bytovkami pre jeho pracovníkov, faru, amfiteáter Pod Dubným s reštauračným zázemím a športovým areálom, mosty, autobusové zastávky, chodníky, pamätník padlým, vodovod, kanalizáciu a vyratúvať by sme mohli dlho.

Krásny, ale tvrdý kraj

Pracovitosťou sa vyznačovali odjakživa. V krásnom, no tvrdom horskom kraji platili za každý meter zeme, ktorý bolo treba vyrvať lesu, lopotou od svitu do mrku. A úroda zväčša bývala slabá. Málokedy dokázala uživiť početné rodiny. Drevené chyžky po poľanách, ktoré sa ľuďom i dobytku stávali po väčšiu časť roka domovom, by vedeli dokresliť horalskú kroniku neromantickou drinou, potom a mozoľmi. Mnohí odtiaľ odišli. Keď sa už nevládali pasovať s prírodou a tunajšími podmienkami, čo sa zavše menili na nepriateľov, vybrali sa do sveta. Kamienka bola centrom drotárstva na Spiši. Tunajší muži s drotárskymi krošňami vandrovali po celej niekdajšej habsburskej monarchii. Najchudobnejší obyvatelia pred vyše dvesto rokmi húfne odišli do regiónu Skejus v Rumunsku, odkiaľ ich ešte väčšia bieda pred šesťdesiatimi rokmi zas vyhnala do Čiech. Desiatky ďalších doteraz hľadajú šťastie i obživu za morom. Bezmála štyridsať domov je roky prázdnych. Majitelia ich nepredávajú, zostávajú – pre istotu. Ich obyvateľov by sme našli v New Yersey, Chicagu, Pittsburgu a iných centrách slovenského vysťahovalectva, kam sa pobrali za príbuznými, čo odišli prv. Na začiatok mali v ďalekom svete akúsi oporu. Dedina rozlúčok.

Pred pár rokmi by si Kamienčania určite poradili aj so stavbou domu smútku. Boli na to prostriedky a v pridruženej výrobe na „jéerdé“ aj šikovní majstri, ktorí vedeli porobiť, čo bolo treba na družstve, v dedine i v Ostrave – lebo ani cez zimu nesedeli so založenými rukami.

Začiatkom päťdesiatych rokov postavili aj kultúrno-sociálno-zdravotný dom, kde bola dokonca pôrodnica pre matky zo širokého okolia. Dodnes majú mnohí občania spod Magury, čo prišli na svet v rokoch 1956 až 1964, v rodných listoch napísané – Kamienka.

„Ak by boli našimi obyvateľmi, to by sme mali celkom iné demografické problémy a možno aj trojnásobok terajšieho počtu ani nie tisíc štyristo obyvateľov “ povzdychol starosta, lebo Kamienčanov je z roka na rok menej. Viac ich tento svet opúšťa, ako sa naň rodí a v škole ubúda žiakov. Aj s tými, čo sem prichádzajú zo Stráňan, nedosahujú byrokraticky stanovený limit – dvesto – ktorý je dnes čarovnejším zaklínadlom ako Kapsa potras sa. Zo štátnej kasy sa aj preto na opravu kamienskej školy nevykotúľal ani euráčik! Z vlastných prostriedkov na nej obnovili akurát fasádu. Pritom by sa zišla kompletná rekonštrukcia. Z ministerstva výstavby dostali na projekt strohú zamietavú odpoveď – vraj zle vypočítali prínosy pre vzdelanie. Akoby sa kvalita vzdelania merala použitou maltou a počtom škridiel na streche. To starostu – inžiniera ekonómie a dlhoročného praktika – poriadne škrie. A koho by aj nie? Aj preto sme začali naše stretnutie akosi neradostne. Psím počasím, psími časmi, rozlúčkami a domom smútku.

Do kameňov vtesané

Aj keď to znie trochu morbídne, Kamienčania budú mať onedlho pekný Dom rozlúčok. Stavať ho začali vlani a už ho dokončujú. Miesto naň vybrali s citom a vynachádzavo. Umiestnili ho do dolinky medzi dve návršia. Na jednom je starý, už dávno nepoužívaný cintorín s niekoľkými kamennými pomníkmi a kaplnkou uprostred, kde stával niekdajší drevený kostol. Dali ju postaviť vysťahovalci do Ameriky. A hneď vedľa vo svahu je terajšie posledné miesto odpočinku. V pozadí sa ako divadelná kulisa rozprestiera náruč Ľubovnianskych vrchov so siluetou vari najmalebnejšieho kopca široko-ďaleko, za ktorým možno tušiť unikátnu prírodnú skalnú rezerváciu Jarabinský prielom.

Kamenní svedkovia. Predhorie Pieninského národného parku.

Kamienka – obec, ktorú pokrstili kamene. Villa lapidis – Dedina kameň. Azda najviac o nej vie muž, ktorého na to predurčuje už jeho meno – Mýtnik. Stráži ju piate volebné obdobie a jej dejiny – ako priznáva – sú jeho koníčkom.

Veľa bolo základných i iných kameňov, ktoré za posledné desaťročia položil na dedinské stavby a veľa bolo dní i nocí, keď bolo treba ustrážiť všeličo – termíny, dodávateľov, financie – ale aj takých, čo sa rozhodli spoločné dielo kaziť a mariť. Veď len do plynovodných rúr ktosi postupne – ako sa napájali jednotlivé objekty a ulice – na najťažších úsekoch v chotári navŕtal trinásť dier. Rovnakým rukopisom – ako vravia kriminalisti. Rukopisom záškodníka, ktorý si myslel, že uškodí práve starostovi.

„Bolo to počas môjho druhého pôsobenia vo funkcii starostu,“ vracia sa do minulosti Mikuláš Mýtnik. „Krátkozraké a nezmyselné konanie mohlo mať rôzne príčiny. Dokonca som ochotný veriť, že to nebol miestny občan, ale ktosi z dodávateľskej firmy. Možno robotník, čo nebol spokojný s platom, alebo ktosi, čo sa plynárom chcel pomstiť za čosi iné. Veď tí potom museli prácne poškodené úseky opravovať, a to celú plynofikáciu zdržovalo i predražovalo.“

Aj keď bol vtedy „viac na úradoch v Bratislave ako doma“, spomína na toto obdobie ako na jedno zo svojich najprínosnejších a najúspešnejších – lebo „vždy sa cení, ak človeku čosi rastie pod rukami.“ A v Kamienke by sme aj napriek nie najžičlivejšej prítomnosti našli dosť toho, čo zásluhou samosprávy vyrástlo v nedávnych rokoch – čistička odpadových vôd, nové povrchy ciest po kanalizácii a plynofikácii, strecha na materskej škole, fitnes pre mládež, spoločnosť Tisina, gáter...

„Bez svojich najbližších spolupracovníkov a aktívnych poslancov by som sám veľa nedokázal,“ bránil sa starosta pred chválou a vari pol hodiny vyzdvihoval prácu jedných, druhých i spoločenských organizácií. Vyberal ďalšie a ďalšie údaje. Po rekonštrukcii priestorov obecného úradu pokračuje obnova miestností v spoločnom objekte, kde sa nachádza aj kultúrny dom s veľkou spoločenskou sálou. Tu sa odohráva väčšina kultúrnych i športových podujatí a akcií. Známy je volejbalový turnaj k oslobodeniu obce, ktorý má za sebou už tridsať osem ročníkov. Kamienku dostalo do povedomia organizovanie jedného z prvých rusínskych folklórnych festivalov, ktorý v máji zavŕši už štyridsať štyri ročníkov. Týmto podujatím žije celá obec, nielen areál amfiteátra na Dubnom, kam príde sledovať vystúpenia našich i zahraničných súborov a skupín aj vyše tritisíc návštevníkov. Rovnako príťažlivé sú Kamienske dni zvykov a tradícií i zápolenia furmanov, ktoré organizujú už piaty rok. Živú folklórnu tradíciu v obci reprezentuje od roku 1953 súbor Radosť a najmä folklórna skupina Barvinok.

„Od prvého januára 1995 obhospodarujeme vyše tisíc štyristo hektárov lesov,“ obrátil starosta list na praktickejšiu oblasť. Na vyše piatich hektároch rastie chránený tis. V chotári sú solitéry vzácnej vŕby bielej a niekoľko výverov minerálnych vôd. Šťavu – ako prameňom vravia domáci – už dávno objavili záujemcovia o priemyselné využitie. Starosta sa netají, že za istých podmienok, výhodných pre obec, je ochotný o takomto projekte uvažovať. Prezradil, že najviac sa mu pozdáva záujem Poliakov. Rozhodne zastupiteľstvo.

„Sú to naši susedia, s ktorými máme viac ako spoločné dejiny,“ končil starosta svojou obľúbenou témou. Tristošesťdesiat rokov sme boli v poľskom zálohu. Pre celú oblasť priniesol napredovanie. Správca zálohu Mikuláš Maciejowski dal v roku 1567 valašské šoltýstvo Ivanovi v Kamienke. Stali sme sa dedičnými richtármi. Prvá písomná zmienka z roku 1315 hovorí o osade s názvom Eva. Nachádzala sa dva kilometre povyše terajšej obce smerom k Stráňanom, ale po ničivej povodni zanikla. Veľká voda splavila kamene pôvodných obydlí až do miest, kde je dnešné centrum Kamienky. Tu vznikli základy novej Petri Villa, čo dokumentuje chotárny názov Pitrovjany. Z roku 1342 je doložený názov Villa Lapidis – Dedina kameň. S rusínskymi usadlíkmi sa rozšíril názov Kamjonka – Kamjunka, so saskými kolonistami prišlo pomenovanie Stein a za čias maďarizácie Kövesfalva. Na začiatku Kamienky však už stála Eva. To sú v kocke naše dejiny. Len to dedičné richtárstvo berte, prosím, s rezervou.“

Emil SEMANCO

Späť