I na jednej nohe sa dá ešte spievať

Slovensko, 5. 3. 2009 (Verejná správa 5/2009)

Janko Blaho prežil celý svoj plodný život s piesňou. Nielen ako operný sólista a koncertný spevák, ale aj ako neopakovateľný interpret ľudových piesní, nadovšetko tých, čo pochádzali z jeho rodného Záhoria. Bol nielen ich interpretom, ale aj náruživým zberateľom. Jeho šesť knižných dielov zbierky nazvanej Záhorácke pjesničky (1948 – 1986) obsahuje vyše tisícdvesto piesňových zápisov z viac ako deväťdesiatich lokalít. Zbierka vychádzala v časovom rozmedzí takmer štyridsiať rokov a bola organickou súčasťou života a tvorby tohto jedinečného umelca počas celého jeho produktívneho života. Ani po odchode na dôchodok jeho umelecká, pedagogická a zberateľská aktivita neustala. V zberateľskej práci, pri mapovaní hudobného bohatstva Záhoria vytvoril vo svojom súhrne dielo, ktoré aj pre budúcich bádateľov predstavuje materiál základného významu. Po Karolovi Plickovi objavil Janko Blaho pre širokú verejnosť tradičnú záhorácku pieseň v pozoruhodnom rozpätí piesňových žánrov a štýlových vrstiev. Vytvoriť takéto priam kolosálne dielo znamenalo sústavnú a ťažkú prácu v teréne, vyhľadávanie pamätníkov, zbieranie údajov, neustály kontakt s ľuďmi, cestovanie. O tejto práci sa pri príležitosti svojej šesťdesiatky v časopise Slovenská hudba vyjadril takto: „Mám rád prácu v teréne, lebo mám blízky vzťah k ľudovému človeku, snažím sa vniknúť do jeho psychológie, a to mi pomáha vniknúť aj do charakteru piesní a verne ich tlmočiť. Interpretácia ľudových piesní si tento kontakt vyžaduje – tým je dané aj to, že koncertní a operní speváci, ktorí vyrastali prevažne v umeleckom prostredí miest, sa ľudovej piesni väčšinou nevenujú.“

Skalické korene

Vyrastal v Skalici, kde sa narodil 15. septembra 1901. Pochádzal zo starého a slávneho skalického rodu Blahovcov. Jedným z najznámejších bol národovec, redaktor, publicista, kňaz a v závere života bratislavský kanonik Pavol Blaho (1844 – 1938). Aj otec Janka Blaha, skalický lekár, sa volal Pavol Blaho. Napriek tomu, že dobre poznal synovu záľubu v hudbe a speve – i jeho túžbu presadiť sa ako koncertný či operný spevák – trval na tom, že najprv musí získať seriózne vzdelanie a istú profesiu, a až potom môže prípadne pomýšľať na naplnenie záľub či koníčkov. Budúci spevák teda vyštudoval na pražskej Karlovej univerzite právo, v roku 1924 získal titul doktora práv a začínal ako právnický koncipient. Popri tom však študoval spev u K. Morfovej a rok v Miláne u S. Stevu. Od roku 1926 bol sólistom v opere národného divadla. Bol teda prvým odborne kvalifikovaným slovenským operným spevákom.

Blahovský dom v Skalici bol plný hudby, literatúry, rozhovorov o maliarstve i architektúre – a tým, že Skalica leží blízko Moravy – bol aj domom moravsko-slovenského priateľstva a vzájomnosti. Doktor Pavol Blaho bol nielen ľudomil, lekár chudobných, ale aj národovec a čelný predstaviteľ hlasistického hnutia, ktoré oponovalo niektorým konzervatívnym názorom národniarov z Martina. V jeho dome sa sedávalo i spievalo pri červenom vínečku a stretávali sa tu zaujímavé osobnosti. Prichádzali sem bratia Úprkovci, jeden maliar, druhý sochár, spisovatelia bratia Mrštíkovci, maliari Antoš Frolka či Gustáv Mallý, dramatik Ferko Urbánek, skladatelia Vítězslav Novák, Leoš Janáček či Mikuláš Schneider Trnavský. A prichádzal sem aj architekt Dušan Jurkovič, ktorý pre Skalicu vyprojektoval Katolícky dom, protiváhu Národného domu v Martine. Tu v Skalici privoňal Janko Blaho aj k divadlu, pretože na skalickom javisku hrávali rok čo rok Urbánkove ľudové hry so spevmi a tancom. Tu prvý raz zaznel aj jeho spev z javiska. Keď chcel prvý raz pred vážnou konkurznou porotou ukázať, čo v ňom je, vybral si rolu sedliackeho mládenca Vojtěcha z Blodkovej opery V studni, ale v celej ďalšej kariére najčastejšie si obliekal kostým Jeníka zo Smetanovej Predanej nevesty.

Kariéra operného speváka

Od roku 1926 sa začala jeho impozantná, štyri desaťročia trvajúca kariéra operného sólistu v Slovenskom národnom divadle. Vtedy bolo toto divadlo slovenské len podľa názvu. Hrávalo i spievalo sa väčšinou po česky, až po roku 1932 vznikla slovenská činohra a aj niektoré operné tituly sa spievali po slovensky. Janko Blaho sa ako tenorista uplatnil v celom rozpätí operného repertoáru. Titulné úlohy spieval vo veľkých talianskych operách Verdiho, Pucciniho či Donizettiho, v operách francúzskych a ruských skladateľov – napríklad Masseneta, Halévyho, Adama, Gounoda, Bizeta, Offenbacha, Čajkovského, Borodina, Šostakoviča, ale aj v dielach moderných autorov 20. storočia, napríklad v operách Paula Dessaua, Bohuslava Martinů či Wernera Egka. Svoj talent prepožičal aj skromnej slovenskej pôvodnej opernej tvorbe, keď spieval Martina v opere Detvan od Figuša-Bystrého, Grama v Kováčovi Wielandovi od Jána Levoslava Bellu či Britwalda, nemeckého vojvodcu v scénickej kantáte Alexandra Moyzesa Svätopluk. V menších postavách vystúpil aj v Suchoňovej Krútňave a vo Svätoplukovi, v Cikkerovej opere Jánošík, Beg Bajazid a Mister Scrooge. Moderná slovenská opera sa mu veľkou úlohou nestihla zavďačiť. A tak je najviac pamätný najmä ako Jeník z Predanej nevesty. Túto postavu spieval vyše tridsať rokov vo viacerých naštudovaniach.

Povestnou špecialitou Janka Blaha boli krkolomné záskoky. Keď pôvodný predstaviteľ postavy ochorel, neprišiel alebo absentoval z iných dôvodov. Boli to často alternácie na poslednú chvíľu a raz či dva razy dokonca v priebehu predstavenia. Umožňovala ich nielen jeho predchádzajúca operná prax alebo jeho známa muzikalita a pohotovosť, ale najmä jeho pamäť. Pred predstavením nepotreboval orchestrálnu skúšku, a to dokonca ani vtedy, keď sa vracal k niektorej úlohe, ktorú už roky nespieval a teraz ju spieval s iným dirigentom. Jeho muzikálnosť sa prejavovala už od samotného začiatku. Napríklad niektoré z úloh, ktoré s klavírom naštudoval v Taliansku, potom na javisku prvej slovenskej scény stvárnil bez predchádzajúcej orchestrálnej skúšky.

Spieval už ako štvorročný

Umelecký i osobný profil Janka Blaha môže byť úplný a objektívny len vtedy, keď uvedieme do rovnováhy jeho účinkovanie na opernom a koncertnom javisku s jeho rovnako veľkým, pôsobivým a podmanivým umením pri objavovaní a interpretovaní ľudových piesní. Keď sa ho raz v rozhlase opýtali, kde a kedy začal spievať ľudové piesne, odpovedal: „Ľudové piesne som začal spievať ako štvorročný chlapec. Najmladší brat Vladimír mal dojku z Kútov, Teréziu Maderičovú. A tá mu veľmi pekne vyspevovala. Ja som si tie piesne zapamätal, kopíroval ju a vyspevoval ďalej. Napríklad túto: Ej, volari, volari. Ako šesťročný som hral v slovenskej vianočnej hre baču. Spieval som v nej: Ja som bača veľmi starý. Vybral som si fľaštičku s malinovkou a popíjal. Ľudia na to: Ten bude vedieť dobre piť. Aj sa tak stalo.“

Keď ako osemnásťročný odišiel študovať do Prahy, stal sa členom speváckeho zboru Hlahol. Vtedy bola jeho najobľúbenejšia pieseň Teče voda spod Záhorá mútna. S týmto telesom bol na zájazde v Holandsku, Nemecku, Juhoslávii a inde, čo ho nesmierne obohatilo. V rozhlase spieval ľudové piesne od počiatkov vysielania – od roku 1926 s klavírnym sprievodom dr. Zdenka Hoblíka. V roku 1929 ho pozvala medzinárodná spoločnosť gramofónových platní His Masters Voice na nahrávku ľudových piesní do Viedne, kde nahral šesť ľudových piesní. O rok neskôr tá istá spoločnosť s ním nakrútila ďalšie ľudové piesne už v Bratislave, v hoteli Royal, ale už so sprievodom ľudovej hudby Samka Dudíka. Keď v roku 1946 vzniklo v bratislavskom rozhlase oddelenie ľudovej hudby a jeho vedúci Janko Matuška založil inštrumentálny súbor Tatran, najčastejším hosťom pri nahrávkach i verejných koncertoch bol Janko Blaho. Aj v ďalších rokoch bol v rozhlase pri interpretácii a propagácii ľudových piesní – a nielen zo Záhoria – jednou z trvalých opôr. Keď ho vedúca osobnosť ľudového umenia v rozhlase Ondrej Demo navštívil na konci života v nemocnici, kde Blahovi amputovali časť nohy, s optimizmom jemu vlastným mu povedal: „Ondrej, ešte i na jednej nohe sa dá spievať!“

Spevu a piesni zasvätil svoj život. Nikdy sa nespreneveril tomu vzácnemu dedičstvu a daru. Jeho spev, operný i ľudový, zaznamenaný najmä rozhlasom, zostáva vzácnym darom pre celú slovenskú hudobnú kultúru.

Milan POLÁK

Späť