Rozpad hodnôt v čase neoliberalizmu

Slovensko, 27. 3. 2009 (Verejná správa 6/2009)

Článok, ktorý uverejňujeme dnes v slovenskom preklade a s redakčnými titulkami, bol publikovaný v českom týždenníku pre literatúru a kultúru Obrys-Kmenčíslo 4/2009pod titulkom Klíčí strach... i naděje! Jeho autorka osvetľuje vecné, filozofické a historické súvislosti vzniku terajšej celosvetovej finančnej a ekonomickej krízy.

Všeobecná deklarácia ľudských práv, ktorú prijalo a vyhlásilo Valné zhromaždenie Organizácie spojených národov v roku 1948, priznáva každému človekovi právo na život, slobodu a bezpečnosť, na prirodzenú dôstojnosť, spravodlivosť a mier, na život bez strachu a strádania. Deklarácia ponúka výpočet ideových hodnôt, ktoré stoja za to, aby sa o ne človek usiloval, a ktoré by mali tvoriť základ spoločného presvedčenia a postoja ľudstva. Hodnota – to, čo potrebujeme, chceme, vážime si, čo ctíme, čo milujeme – má zásadný význam z hľadiska systémového formovania ľudského života od najstarších čias evolúcie.

Ako európska hodnotová paradigma sa uvádza grécky ideál – žiť slobodne podľa rozumu v jednote s prírodou. Prometeovský princíp rozvoja osobnosti, kritického myslenia, slobodnej ľudskej vôle a jej vzbury proti prekážkam a obmedzujúcej moci.

Proces poznávania a pretvárania sveta a súčasné zdokonaľovanie človeka ako subjektu tohto procesu je ľudskou emancipáciou, cestou človeka, to znamená i ľudského rodu za slobodou. Každý jedinec má právo i povinnosť rozvíjať svoj potenciál a byť jedinečný, ale každý je i zodpovedný ľudskému rodu. Ešte v časti 20. storočia dominuje myšlienka zodpovednosti nielen voči sebe, ale aj voči nadosobnému celku. Myšlienka slobodného rozvoja všetkých sa spája s túžbou po dokonalom usporiadaní spoločnosti.

Egocentrické správanie

Lenže v poslednej tretine 20. storočia dochádza k znepokojujúcemu zlomu. Orientáciu na spoločnosť, nadindividuálny systém, vystriedala orientácia len na seba samého, sociocentrické správanie vystriedalo správanie sa egocentrické. Šíria sa idey, ktoré protirečia dovtedajším etickým tradíciám akceptovaným od antiky cez kresťanstvo až po sekulárny humanizmus. Kultúrne dedičstvo sa spochybňuje, učitelia a rodičia sú zneisťovaní znevažovaním práva viesť mládež k rozlišovaniu dobra a zla.

Nie je nijakým tajomstvom, že odklon od sociocentrizmu k egocentrizmu má na svedomí vlna neoliberalizmu, ktorá sa šíri od sedemdesiatych rokov minulého storočia. Ukazuje sa, že práva jednotlivca a skupín porušuje nielen despotická moc diktatúry a nekontrolovaná štátna moc. Kritici poukazujú na to, že absolutizovaná sloboda bez zodpovednosti smeruje k dezintegrácii, k rozpadu spoločnosti na mocensko-politické klany, ktorých záujmom sú ostatní vydaní napospas. Jasne o tom svedčia diskriminované menšiny, obete zločinu, doposiaľ nevídaná tolerancia voči kriminalite i kult násilia, podporovaný médiami.

Ak základom dovtedajšieho civilizačného vývoja bola mnohostranne sa rozvíjajúca práca, na prelome 19. a 20. storočia sa osou všetkých spoločenských zmien stávajú stále viac peniaze, finančný kapitál. Táto zmena oslabila význam výroby, obchodu, riadenia a samosprávy, kultúry, dovtedajších smerodajných inštitúcií, pravidiel a noriem. Ohrozila demokraciu.

Uveďme svedectvo amerického prezidenta Woodrowa Wilsona. V roku 1916 vyjadril nespokojnosť s podriadenosťou volených politikov nevolenej ústrednej banke, ktorá vládla prostredníctvom úverov. Vtedy povedal: „Náš systém úverov sa koncentruje v rukách niekoľkých jednotlivcov, ktorí obmedzujú a kontrolujú všetku činnosť a rast národa. Nie sme vládou z presvedčenia demokratickej väčšiny, sme vládou mienky a nátlaku skupiny jedincov.“

Karel Čapek ten istý jav v jednom zo svojich novinových stĺpčekov opísal nie z hľadiska vlády, ale jednoduchých občanov: „Prepáčte, mám možno primitívne názory, ale vždy som si myslel, že peniaze sú iba článkom medzi prácou a životnou potrebou. Zdá sa však, že peniaze sú tu preto, aby robili nové peniaze, že si založili svoj vlastný podnik, že sa osamostatnili, vrhli sa na produkciu peňazí a slúžia zárobku. Sporiteľ ustúpil špekulantovi. Tá báječná chuť viezť sa na skvelých alebo pochybných ziskoch, ktoré prinášajú peniaze! Mnoho ľudí síce pritom o peniaze príde, ale niekoľko pánov riaditeľov nájde tantiémy v inej zlatonosnej banke. Ľuďom snáď skutočne niet pomoci.“

Dogma o samospasiteľnosti trhu

Až do krízy v tridsiatych rokoch 20. storočia americkí podnikatelia vyhlasovali ako neotrasiteľnú dogmu, že voľný trh má samoopravnú schopnosť a akékoľvek regulatívne zásahy prinášajú iba škody. (Aj my máme zásadu, že „neviditeľná ruka trhu vyrieši všetko“!) Až „čierny piatok“ na newyorskej burze, pokles dopytu, hromadiaca sa nadvýroba, krachy bánk, bankroty podnikov, masová nezamestnanosť trvajúca dlhšie než desať rokov, touto vierou otriasli. Nová hospodárska politika F. D. Roosevelta uložila štátu prekonať nedostatky živelného súkromného podnikania, obmedzila rozsah finančných špekulácií a stimulovala ekonomiku. Následnú konjunktúru využila opozícia na zvrátenie predošlých zmien. Vynútila si zrušenie regulácie bankovníctva aj protiúžerníckych zákonov. Presadila sa monetaristická doktrína Miltona Friedmana, podľa ktorej rast peňažných zásob znamená zvýšenie hrubého národného produktu. K nej pristúpila doktrína Andrewa Mellona s požiadavkou stimulovať investície zvýhodňovaním a podporou najbohatších občanov. A nakoniec zásada, že rozpočet musí byť vyrovnaný, dlh sa nesmie zvyšovať.

Za vlády Ronalda Regana vznikol z týchto troch doktrín neoliberálny program, ktorý spája zásadu o nezasahovaní vlády do ekonómie, presvedčenie o všemocnosti a autoregulácii trhu, zavrhnutie progresívnej dane a deficitných výdavkov. Obchodu s peniazmi už nič neprekážalo. Zo dňa na deň výrazne vzrástla prevaha špekulatívneho kapitálu nad kapitálom reálnym. Veriteľ získal právo zarábať na peniazoch, ktoré požičiava, najvyššie dosiahnuteľné maximum. Úžernícky obchod sa dokonca dočkal istej glorifikácie. Hoci bol v minulosti prísne odsúdený náboženstvom, morálkou i zákonmi, dnes sa oceňuje ako zásluha, pretože kapitalizmus predsa závisí od ziskov jednotlivcov. Úžernícky špekulant má v skutočnosti zásluhu na všeobecnom dobre!

Keynesove myšlienky o štátnom regulovanom hospodárstve v záujme eliminovania kríz a využití všetkých výrobných kapacít, ktoré dominovali po druhej svetovej vojne, sa streli s opovrhnutím. Skupina siedmich najbohatších krajín ich v osemdesiatych rokoch zavrhla.

Napriek všetkým samochválam neoliberalizmu, v globalizovanom svete sa množia krízové javy. Vyvoláva ich trojjediný komplex problémov ekologických, ekonomických a etických. Svet sa nachádza v dvojakej hrozivej nerovnováhe.

Nerovnováha medzi ľuďmi

Povážlivo narastá rozdiel medzi príjmami bohatých a chudobných krajín a ich obyvateľmi. Priepasť medzi dvadsiatimi percentami najbohatších a dvadsiatimi percentami najchudobnejších bola v roku 1960 – 30:1, 1980 – 45:1, 1989 – 59:1, 2000 – 74:1.

Dnes je rozdiel medzi príjmami bohatých a chudobných vyše osemdesiat –deväťdesiatnásobný, nepotrvá dlho a bude stonásobný. Koncom minulého storočia bola na planéte viac než miliarda utečencov, ľudí bez domova. A stále ich pribúda. Životná úroveň neprivilegovaných sa prudko znižuje, šíri sa podvýživa, telesné strádanie, choroby, duševný úpadok. Neobmedzená sloboda na získavanie maximálneho zisku spôsobuje v horných poschodiach spoločnosti stratu zodpovednosti a ohľadov, vedie k sebectvu, nenásytnej chamtivosti a zlodejstvu, ku korupcii všetkého druhu, k predstieraniu ušľachtilých pohnútok a cieľov. V suteréne spoločnosti bujnie kriminalita, narkománia, prostitúcia, organizovaný zločin, terorizmus.

V celej populácii upadá motivácia ku pravde, odvahe, čestnosti, k vernosti presvedčeniu, k altruizmu. Neprekonané reziduá minulosti oživujú nehumánne preteky národov o prvenstvo v získavaní materiálneho bohatstva a moci.

Nerovnováha medzi prírodou a civilizáciou

Globálne zmeny životného prostredia nebude možné napraviť. Nejde už o poruchy lokálnych ekosystémov ako v minulosti, ale o poškodenie celej biosféry, ktoré je nezvrátiteľné. Snahám o reguláciu ťažby, výroby a spotreby stojí v ceste – ako aj v prípade medziľudských vzťahov – bezhraničná túžba po zisku. Trh problémy nevyrieši. Treba zmeniť životný štýl súčasnej civilizácie s príklonom k rešpektovaniu morálneho imperatívu a všeľudských hodnôt: vedomia príslušnosti k prírode, pocitu spolupatričnosti, vzájomnosti a solidarity.

Tomuto však neoliberalizmus úplne protirečí. Hľa, čo hlása predstaviteľ neoliberálnej filozofie a etiky F. A. Hayek (1899 – 1992): „Heslo sociálnej spravodlivosti nemá nič spoločné so spoločnosťou slobodných ľudí. Patrí do kategórie nezmyslov, je to ilúzia, ktorá pobláznila socialistov. Spoločnosť nemôže niesť zodpovednosť za hmotné postavenie svojich členov a za to, že každý dostane, čo mu patrí. Viera v sociálnu spravodlivosť je najväčšia hrozba pre väčšinu hodnôt civilizácie slobody, to znamená súkromného vlastníctva, nehateného sledovania osobných cieľov, a tým aj vytvárania spontánneho poriadku trhového hospodárstva.“ Akékoľvek obmedzenia hromadenia zisku pochádzajú, podľa tohto guru neoliberalizmu, „ešte od Aristotela a zachovala ich stredoveká i rano-novoveká cirkev“.

Dodajme len toľko, že pokiaľ neexistuje právna a mravná hodnotová regulácia, tak „spontánny poriadok trhového hospodárstva“ nie je nič iné, ako právo silnejšieho.

Niet sporu o tom, že neoliberalizmus ohrozuje platnosť morálnych predstáv v globálnom meradle. Narastá agresivita, ubúda prosociálne správanie sa. Vládne všeobecné predajnosť, všetko sa dá „kúpiť“. Najmocnejšie civilizácie – vďaka vojensko-finančno-hospodárskej prevahe nad zvyškom sveta – šíria svoju hegemóniu rafinovane i očividne na úkor prirodzenej existencie a rozvoja iných kultúr. Jednostranný ekonomizmus si uzurpuje právo redukovať zmysel života na výrobu, obchod a konzum, legitimizuje túžbu po neobmedzenom zisku a s ňou aj ľudskú hamižnosť, nenásytnosť, bezohľadnosť. Kult peňazí sprevádza násilie, brutalita a deštrukcia dobrých mravov a kultivovanosti vôbec. Márne sa v krajinách nadbytku očakávala „tichá revolúcia“, čiže odklon od materialistických hodnôt k postmaterialistickým, k hľadaniu zmyslu života, k panstvu ducha. Midasov efekt pôsobí, že aj alternatívny pojem – program kvality života, namierený pôvodne proti masovej spotrebe – okupujú ekonomické zretele a je hodnotený podľa ekonomických kritérií.

Deštrukcia sociálneho štátu i národných hodnôt

V našich masmédiách, audiovizuálnych i tlačových, prebieha neustála kampaň devalorizácie našich národných hodnôt. Jedinou ich politikou je deštrukcia sociálneho štátu, oslabovanie zákonov na ochranu životného prostredia a znižovanie daní v záujme nadnárodného a sčasti i domáceho kapitálu. Iný spoločný program nemáme. Renomovaní „liečitelia“ našej národnej duše z okruhu sudetonemeckého revanšizmu, netolerantnej europeizácie a nadradenej globalizácie národ pri každej príležitosti ponižujú, hanobia, zbavujú sebaúcty. Potierajú národný étos, lásku k vlasti a národnú hrdosť. Strácame tak i tradície demokratické, sociálne, humanitárne, degeneruje aj identita individuálna, hlbšia ukotvenosť ľudskej dôstojnosti a zmyslu pre česť.

Klíči strach, že stav sveta sa nezmení. Bohatí budú ďalej bohatnúť, chudobní chudobnieť a armády sveta ďalej budú bdieť nad správnym tokom peňazí a ropy. Niektorým mysliteľom je zo súčasnej spoločnosti nevoľno. Je však jedna antropologická konštanta, na ktorú nesmieme zabudnúť – a tou je nádej. Nemá najracionálnejšiu povahu, je to viac záležitosť citu a vôle, zato je veľmi funkčná z hľadiska existencie človeka ako bytosti prírodnej, sociálnej a kultúrnej. Nádej, že príde metanoia (zmena myslenia) a s ňou sa nám podarí prekonať terajšiu vykorenenosť, zmierenie sa so zvrátenosťou, podieľanie sa na páde civilizácie do odľudštenia. Nádej, že sa nám podarí udržať a naplniť i citované hodnoty Všeobecnej deklarácie ľudských práv: právo na život, slobodu a bezpečnosť, na prirodzenú dôstojnosť, spravodlivosť a mier bez strachu a chudoby.

Stanislava KUČEROVÁ

Späť