Nemáme prebytok hrdinov

Slovensko, 27. 3. 2009 (Verejná správa 6/2009)

Už v čase totality som sa snažil búrať mýty, ktorými sme klamali sami seba. Ale odpor k tomu, aby sme svoj život zakladali na lži a výmysloch, má u nás tradíciu. Stačí si spomenúť na Masaryka. Keby ten vstúpil do našich súčasných problémov, ten by s nimi riadne zamával...

V dejinách sa človek môže veľmi často mýliť, pretože vyznáva určité dobové pravdy aj omyly. Ale k tomu, o čom je presvedčený, ho doviedli životné skúsenosti a je kvôli tomu ochotný položiť hlavu na klát.

Takže aj Július Fučík, ktorý sa stal obeťou svojho kultu, sa dostal na pranier a začalo sa hovoriť, že jeho Reportáž spod šibenice je podvrh, že na výsluchoch hovoril a že bol vlastne udavač. Ja som rukopis tej reportáže videl. Skutočne je na 167 listoch toaletného papiera, nie je to žiadny podvrh. Už dávno som žiadal, aby sa ustanovila historická komisia, ktorá by reportáž preskúmala a dopátrala sa pravdy. Komisia ustanovená bola, rukopis bol podrobený i skúmaniu na kriminalistickom ústave, a jeho pravosť bola potvrdená.

Hoci som vedel, že mi to nič dobré neprinesie, iba smršť ideologickej nenávisti, usiloval som o to, aby sa rukopis vydal ako faksimile. Vlani tak urobilo Ottovo vydavateľstvo, všetky tie listy oskenovali v poslednej chvíli, pretože boli napísané tužkou a rukopis už začína miznúť.

Vyplynulo z toho, že Fučík až do heydrichiády mlčal. Až počas výsluchov poznal, že pozornosť gestapa je zameraná na Olbrachta, Halasa, S. K. Neumanna, Nezvala, Seiferta, V. Vydru, J. Frejku a V. Černého. Po siedmych týždňoch výsluchu, keď už bol celý dolámaný a bez zubov, mu došlo, že mlčaním nikomu nepomôže. Začal hovoriť a snažil sa odviesť pozornosť od týchto ohrozených ľudí. A nikto z nich nebol zatknutý, nikto z nich nebol popravený. Ten človek im preukázateľne pomohol. A ja si takéhoto človeka, jeho morálneho gesta, nemôžem prestať vážiť.

V našej histórii nemáme prebytok hrdinov a vysielať na druhú popravu ľudí, ktorí sa mravne osvedčili, neublížili...

Katedrála (sv. Víta – pozn. prekl.) by svojím zmyslom mala ľudí bez ohľadu na vierovyznanie zjednocovať, viesť k porozumeniu. Je unikátna v tom, že má duálny charakter: je symbolom i svätyňou českej štátnosti. O tom svedčí 22 korunovácií, hroby našich kráľov, vrátane husitského Jiřího z Poděbrad. Spor, ktorý vyvolala cirkev o tom, či patrí cirkvi alebo štátu, je nešťastný. Od samého začiatku som naliehal, aby to zo súdu stiahli a problém sa vrátil na úroveň, ktorú si katedrála zaslúži. To znamená na úroveň dohody medzi prezidentom, kardinálom, predsedom vlády a predsedom parlamentu, na dohovor o spoločnej starostlivosti. Cirkev však trvala na súdnom konaní.

V roku 1999 sa skupina lidoveckých poslancov obrátila na Ústavný súd a napadla zákon z roku 1954 ako komunistický. Pritom ten zákon iba bral na vedomie, čo tu už dávno existovalo od roku 1918: že areál Hradu je vlastníctvom čs. ľudu. Pokiaľ by sa na tomto zákone malo niečo meniť, tak to musí urobiť parlament, vláda, prezident. To nenáleží žiadnemu súdu. Súd je na to, aby dohliadal na dodržiavanie zákonov. Všetky tie ďalšie ťahanice sú trápne. Vrátane toho, že sa kardinál vyhráža štrasburským súdom.

Z rozhovoru so spisovateľom, scenáristom a historikom Zdenkom Mahlerom , ktorý uverejnilo české Právo 20. decembra 2008.

Späť