Svoje detstvo zarámoval do obrazov

Slovensko, 27. 3. 2009 (Verejná správa 6/2009)

Slovenské maliarstvo prešlo v posledných desaťročiach niekoľkými vývinovými etapami. V ich trvaní sa postupne objavovali a formovali viaceré osobnosti, ktoré dávali tomuto vývinu impulz, energiu a smer. Osobitné postavenie medzi nimi má maliar Michal Jakabčic,

rodák z rázovitého Klenovca na Gemeri, kde prišiel na svet 14. septembra 1930. Tento umelec stojí takpovediac rozkročmo nad klenbou vplyvov, čo zmietali slovenskou maľbou v danom období. Od počiatku maľoval obrazy, ktoré sa podobajú samé na seba tak, až sú nenapodobiteľné.

Jeho maliarske začiatky boli sprevádzané intenzívnym hľadaním a prehodnocovaním domácich a zahraničných vzorov. No, ako už dávnejšie postrehol umelcov priateľ, spisovateľ a esejista Vladimír Mináč: „Jakabčic je poučený svetom, ale nemôže a nechce sa vytrhnúť z hĺbok domácej hliny: pasuje sa s dôverne známou matériou a pritom vie, že táto matéria ostáva jeho osudom.“

Vždy ho lákala senzibilita a univerzalizmus bardov modernej maľby, ako boli Paul Cézanne, André Derain, kubisti, Lasar Segal, Carlo Carra, Giorgio de Chirico, ale aj slovenský nadrealizmus a svetové surrealistické hnutie. Zvlášť na neho zapôsobil vlastný profesor Ján Mudroch, u ktorého študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v rokoch l949 až l955. Vzápätí tu absolvoval aj takzvaný čestný rok. Neskôr na neho vplývali výdobytky expresionizmu, fauvizmu a tiež niektorých príslušníkov Parížskej školy. Treba však zdôrazniť, že sa nikdy neodvolával na veličiny svetového umenia, lebo na to nebol odkázaný. Mal svoje vlastné detstvo, ktoré nosil v duši a ktoré zarámoval do svojich obrazov - ako do večnosti.

Ostrovy motívov

V jeho prípade sa z inšpiračných podnetov často spomína metafyzická maľba - Pittura Metafysica a už spomínaní Giorgio de Chirico, Carlo Carra, ale aj Giorgio Morandi. K nim popri francúzskom surrealizme však treba pridať aj hnutie Novej figurácie a Horsta Antesa. Bokom nemožno nechať ani Viedenskú školu magického realizmu, súčasnú neorealistickú maľbu, hyperrealizmus, tvorbu maliarov talianskeho Arte cifra, či umelca poľsko-francúzskeho pôvodu Balthusa. Sú to však iba pomocné filiácie. Pretože Michal Jakabčic - tak ako oni - nikdy neopustil dokonalú maľbu vlastných predstav, fantázie a imaginácie, akýchsi ostrovov motívu, kde „z chaosu zmyslových dát a spomienok skladá veci nanovo, doposiaľ nevídaným spôsobom.“

Pokiaľ skúmame pramene maliarovej kreativity, nemožno obísť ešte jeden podnet: tvorbu ruského neosymbolistu Kuzmu Petrova - Vodkina. A najmä ďaľší zdroj poučenia, svetový básnický lyrizmus 20. storočia. Jeho esenciu stelesňuje v prvom rade Sergej Jesenin, Velemír Chlebnikov, z domácich autorov zasa Milan Rúfus, Ján Stacho a Miroslav Válek.

Z týchto zdrojov sa napájala poetická imaginácia umelcovej tvorby, ktorú dnes nemožno nahradiť- aj keby sme chceli - ničím a nikým.

Jeho obrazy sú v pravom zmysle imaginatívne. Je to maliarstvo, označované raz pojmom magický inokedy poetický realizmus. Má svoj autentický pôvod, model a on predvádza na plátne jeho duchovné formy zhmotnené vo farbe a tvare. To všetko pomocou náročných technologických postupov a vysokého profesionálneho majstrovstva. Obrazne povedané, Michal Jakabčic je bytostný maliar, ktorý maľuje to, čo cíti a vidí básnik. A spolu s ním dieťa.

Sú to obrazy plné spirituality, kde sa spája, snúbi svet dospelosti so zazračným svetom detstva. Maliar nás nimi oslovuje, vyzýva na dialóg a zároveň vzbudzuje pocity úžasu, s akými zvykneme stáť pred ikonami, či gotickými tabuľovými maľbami. A za celým týmto jeho úsilím sa skrýva raz prefíkaná a usmievavá, inokedy vážna a prekvapená tvár maliara, ktorého jedinou túžbou bolo a ostáva znova začuť v ľudskom odľudštení a nepokoji jasnozrivý hlas úprimnosti, čistoty, harmónie a poriadku.

Medzníky úspechu

Umelcove obrazy sa stretli s veľkou odozvou na prestížnych výstavách výtvarného umenia v Sao Paolo, Cannes sur Mére, v Sofii, Helsinkách, Paríži, Tokiu, Washingtone, Bratislave, Prahe, Nitre, Žiline, Trenčíne, Košiciach…Dostal Národnú cenu a Cenu poroty na Festivaloch medzinárodnej maľby v Cannes sur Mére vo Francúzsku v rokoch 1971 a 1980, Cenu Cypriána Majerníka v rokoch 1969 a 1972, Hlavnú cenu na Medzinárodnom bienále maľby v Košiciach v roku 1976 a Zlatú medailu (Grand Prix) na Jesennom salóne v Paríži v roku 1983.

Prvú veľkú zmenu v jeho tvorbe prináša rok 1964, keď prechádza od postkubistickej k ranej poeticko - imaginatívnej línii „postsurreálneho“ typu. Najcharakteristickejším príkladom jeho ranej tvorby v tomto zmysle je cyklus Zabudnuté detstvo, v ktorom sú zakódované umelcove spomienky na detstvo spolu s predstavami a voľnými asociáciami na prírodu. Objavuje sa tu aj jeho osobitý zmysel pre humor, nadsádzku a sarkazmus, ktorý neskôr naplno rozvinul. Odtiaľ bol už iba krok k výraznej tvarovej štylizácii a deformáciám, ktoré uplatňoval v olejomaľbách po roku 1966.

Vytvára diela, ktoré sú akumulátorom psychickej sily človeka - pôsobia ako živý organizmus. Postavy namaľované na jeho obrazoch sú skutočné, ľudské a zároveň akési éterické bytosti. Logika vzťahov, čo medzi nimi funguje, určuje často iné významy než im prináležia v skutočnosti, alebo aké zo skutočnosti poznáme. Napriek tomu však odzrkadľujú náš ľudský údel so všetkým, čo k nemu patrí.

Neskôr sa centrom umelcovho záujmu a cieľom jeho maliarskej výpovede stal v celom rozpätí svet jeho vnútorných zjavení, svet autentickej umeleckej reflexie skutočnosti presiaknutej fantáziou a poetickou imagináciou. Čaro týchto obrazov spočíva v tom, že maliar takpovediac všetko nechával na dôvtip príjemcu. Že ho nútil zaujať aktívny vzťah, postoj voči umeleckému dielu, ak chce, aby mu odhalilo skryté tajomstvá i vlastné hodnoty. Ide teda - v pravom zmysle - o významový rébus, ktorý ich charakterizuje, o záhadný a bizarný svet skutočnosti a ľudskej duše, kde symbol zohráva úlohu znaku, parafrázy a metafory. Dominantnú úlohu v nich zvyčajne zohráva jedna farba. Najmä v posledných rokoch prevládala na jeho plátnach biela. Ide o takzvané biele obrazy, ktoré podčiarkujú duchovný priestor, kde sa odohrávajú zobrazené výjavy na pomedzí reality a mystiky.

Zápas o maliarsky ideál

Stále znova a znova znásoboval vo svojej tvorbe imaginatívny prejav. Robil to preto, aby rozvíril vody stagnácie myslenia a vedomia usadené v kale korupcie a dezilúzie, ktorá sprevádza tento svet a ľudstvo na každodennej púti do neznáma. V tejto súvislosti možno pripomenúť aj slová, ktoré vyriekol už Eugéne Delacroix : „Skutočný maliar je iba ten, za ktorého hovorí predovšetkým imaginácia, aby odkryla svet, ktorý človek nosí v sebe...“

Michal Jakabčic tento svoj svet nosil a odkrýval na plátnach obrazov takmer päť desaťročí. Bez ohľadu na to, či si to niekto všíma viac, alebo menej. Dokonca i bez ohľadu na vnucovanie cudzích názorov. Vždy maľoval tak ako vedel a chcel maľovať iba on sám.

Bol z rodu tých, čo sa nikdy netvárili, že robia niečo iné, ako to, že maľujú. On totiž naozaj vždy maľoval v pravom slova zmysle - niekedy rýchlejšie, inokedy pomaly - pretože odpočiatku maľovať vedel a na tom sa, jednoducho, nedá nič zmeniť. Preto mu treba poďakovať. Za to, že dokázal uviesť naše umenie, spolu s inými autormi, do sveta. Za to, že jeho dielo bolo ocenené Zlatou medailou na Jesennom salóne v Paríži v roku l983, i za to, že jeho obrazy dnes prirovnávajú v New Yorku a Mníchove k Albrechtovi Dürerovi či Lucasovi Cranachovi.

Hovorí sa, že čas je jediné objektívne a silné kritérium na posudzovanie umeleckých hodnôt. Vo svojom konaní postupuje nezadržateľne a nezávisle na čomkoľvek a komkoľvek. A tiež na vôli kohokoľvek. Čas je nepodplatiteľný. Nedá sa oklamať ani zastaviť. Nemožno ho skorumpovať ani zavrieť do väzenia. Neplatia preň žiadne ideologické kritériá: minulé, súčasné,

ani budúce. On sám kladie siete, o ktoré sa mnohí obtrú, dotknú sa ich, uviaznu v nich, alebo sa cez jeho oká prepadnú do nenávratna. Je jasné, že Michal Jakabčic v skúške času obstál. A to nielen doma, ale aj vo svete. Bol a ostal maliarom par excellence. Preto, keď sa niekto spýta, kto maľoval ako Michal Jakabčic, odpoveď znie: Nikto. Len on sám.

Život tohto jedinečného tvorcu sa uzavrel 29. októbra 2001 v Bratislave.

Ľubomír PODUŠEL

Späť