Bol kormidelník slovenského divadla

Slovensko, 1. 4. 2009 (Verejná správa 7/2009)

Skúste sa mladého človeka spýtať, či vie, kto to bol Andrej Bagar a či niečo z jeho života a diela pozná. Veľa sa toho asi nedozviete. Pritom ide – na pozadí relatívne krátkych dejín slovenského profesionálneho divadelníctva – o velikána tohto umenia, o človeka, ktorý stál pri jeho vzniku a po vojne sa rozhodujúcou mierou zaslúžil o jeho rozvoj a rozmach.

Bol to on, kto vehementne a neúnavne bojoval, aby Slovensko malo svoju divadelnú sieť a aby jej prostredníctvom divadlo zasiahlo do formovania duchovného rozmeru našej krajiny, šírilo kultúru, hodnoty, myšlienky, diela slovenských i svetových dramatických tvorcov a usilovalo sa o humanizáciu našej spoločnosti. A to sa mu aj podarilo.

Na Slovensku bolo v prvej Československej republike iba jedno profesionálne divadlo a ku koncu prvej Slovenskej republiky tu pôsobili štyri divadlá – v Bratislave, Nitre, Martine a Prešove. V prvých povojnových rokoch postupne vznikali divadlá s profesionálnymi súbormi aj v Košiciach, Zvolene, Považskej Bystrici (odtiaľ prešlo divadlo do Žiliny), Nitre, Rusíni si založili divadlo v Prešove a Maďari v Komárne, neskôr vzniklo divadlo aj v Spišskej Novej Vsi a ďalšie scény v Trnave a Banskej Bystrici. Okrem toho v prvých povojnových rokoch vzniklo aj Dedinské divadlo s piatimi súbormi, ktoré uvádzalo svoje predstavenia v menších mestách a väčších obciach po celom Slovensku. Za tým všetkým stál Andrej Bagar, prominentný herec, režisér, dramaturg, divadelný riaditeľ, politický činiteľ a verejne známa osobnosť, pedagóg a vytrvalý, neúnavný organizátor slovenského divadelníctva.

Impozantný už zjavom

Bol to muž impozantného zjavu. Sebavedomý, vzpriamený, s ráznou chôdzou a priamym pohľadom. Vždy dobre oblečený a vždy s klobúkom buď na hlave alebo v ruke. Kráčajúc po ulici priam vyhľadával stretnutia, bol dobrý spoločník. A spravodlivý pri výkone nespočetných funkcií – nejeden divadelník, odpísaný politickými inkvizítormi tých čias, našiel podporu a účinnú pomoc práve u neho. Jeho politické presvedčenie mu nikdy nebránilo, aby uznal talent, sklonil sa pred ním a pomáhal jeho rozvoju.

Popri tom, že bol prominentným hercom, stál aj pri kormidle riadenia vecí verejných, najmä v oblasti kultúry. Bol komunista. Ale nie taký povojnový a rýchlo kvasený. Už v roku 1920, po návrate z vojenčiny, keď pracoval ako robotník na trati v Trenčianskej Teplej a neskôr ako kurič pri parnom stroji, vstúpil do sociálno-demokratickej strany. V tomto kúpeľnom mestečku založil a viedol Robotnícku telocvičnú jednotu. V spolku pôsobil aj divadelný krúžok, v ktorom sám účinkoval. Jeho hereckú istotu si už vtedy všimlo viacero ľudí, ktorí ho nabádali, aby sa dal na profesionálnu dráhu. Od roku 1921, po konkurze, bol členom Slovenského národného divadla. Andrej Bagar, Ján Borodáč, Oľga Orszáhová, Ján Kello a Gašpar Arbet boli prví slovenskí profesionálni herci v histórii slovenského divadelníctva. V roku 1930, kedy v Bratislave založili Zväz priateľov ZSSR – stal sa jeho členom. Založil tu a viedol recitačný krúžok Dynamo a to až do jeho násilného rozpustenia v roku 1938. V tom istom roku si podal prihlášku do komunistickej strany. Po vojne mu priznali členstvo v nej od zatknutia a väznenia v Nemecku, to znamená od 14. apríla 1939. V ten deň ho zatkli na bratislavskom moste, kde mal konflikt s nemeckými strážcami hraníc. Väznili ho v Nemecku, odkiaľ sa vrátil v októbri 1940. Po návrate ho už do súboru národného divadla neprijali. Preto nastúpil do bratislavského rozhlasu, kde účinkoval a režíroval pod menom Ján Minárik. Od apríla 1941 mohol účinkovať aj pod vlastným menom. Keď ho však nasledujúci rok v máji obsadili do hlavnej úlohy v Rostandovom Cyranovi z Bergeracu a odohral päť repríz, hru stiahli z repertoáru. Herectva a účinkovania pred publikom sa ani tak nevzdal. Najprv s Ruženou Porubskou a potom s Hanou Meličkovou naštudoval a po viacerých mestách uvádzal predstavenia komorných hier. Naďalej pracoval a intenzívne účinkoval v rozhlase.

Ďalšie perzekúcie

V roku 1944 mal veľký podiel na tom, že v Martine ustanovili a otvorili druhé profesionálne divadlo – Slovenské komorné divadlo. Režíroval jeho prvú inscenáciu, protiklerikálnu Verhaerenovu hru, v ktorej stvárnil hlavnú postavu Filipa II. Po premiére ho vyšetrovali a v apríli mu štátne úrady zakázali pobyt v Martine i činnosť v divadle. Ďalej režíroval a účinkoval len v rozhlase. Po vypuknutí Slovenského národného povstania odišiel na povstalecké územie, štrnásť dní pôsobil ako politický veliteľ v jednom partizánskom oddieli. Od 20. septembra začalo na povstaleckom území pôsobiť Frontové divadlo, ktoré založil, viedol a účinkoval v ňom – a to až do 27. októbra 1944. V tento deň, na samom konci ozbrojeného vystúpenia, súbor divadla hral ešte na Starých Horách. Po potlačení povstania bol príslušníkom partizánskej skupiny majora Petrova, redigoval ilegálne časopisy a bol členom pracovného výboru Komunistickej strany Slovenska.

Dvadsiateho marca 1945 ho československá vláda, ktorá vtedy sídlila v Košiciach, menovala za štátneho intendanta divadiel na Slovensku. Prvého júna 1945 ho menovali za umeleckého riaditeľa Národného divadla v Bratislave a v tejto funkcii pôsobil do 31. januára 1951. V tom čase sa začala aj jeho činnosť v straníckych, štátnych a parlamentných orgánoch. Svoje vysoké spoločenské postavenie využíval najmä na organizátorskú prácu na prospech profesionálnych divadiel, na zvyšovanie spoločenskej váhy divadla, na upevňovanie jeho autority a podmienok pre sústredenú umeleckú prácu. Výsledky na seba nedali dlho čakať. Hoci slovenské divadlá pôsobili aj pod silným ideologickým tlakom, výsledky práce, najmä na prvej divadelnej scéne, začala uznávať umelecká kritika doma i v zahraničí a divadlo sa zaradilo medzi umelecky vysoko kvalitné telesá s dobrým európskym štandardom.

Vždy s tvorivým prístupom

Bol jedným z hercov i režisérov, ktorí na tom mali významnú zásluhu. Po celý čas svojej umeleckej kariéry, bez prestávky a s plným nasadením hral v divadle, rozhlase, televízii a vo filme. Vytvoril niekoľko stoviek postáv – väčšinou kľúčových, hlavných či významných. Len divadelných bolo od roku 1921 vyše tristo. Režíroval štyridsaťdva hier, stvárnil štrnásť filmových postáv, ďalšie desiatky v rozhlase a televízii.

V živote akoby sa riadil zásadou, ktorú raz mimovoľne odporúčal martinskej herečke Nadi Pietorovej-Hejnej. Keď sa mu ešte ako herečka ochotníckeho Slovenského spevokolu sťažovala, ako ťažko sa im darí skúšať a hrať, keď majú veľa inej práce, Bagar jej vtedy povedal: „Len hrajte, hrajte vytrvalo, aj keď budú kyjaky z neba padať.“

Svojou fyziognómiou, farbou hlasu i schopnosťou vyjadrovať sa autoritatívne bol priam predurčený hrať úlohy vojvodcov, veľmožov, vladárov, kráľov a iných prímusov. Vytvoril veľa postáv práve tejto letory – bol Herodesom, arcikniežaťom, Svätoplukom, Borisom Godunovom, Hamletom, Macbethom, Leninom, Zlobohom, maršalom, cisárom Claudiom, sirom Falstafom, vodcom anarchistov... Spodobnil však aj veľa dramatických, tragikomických i veseloherných postáv a vždy s tvorivým prístupom a cieľavedomou snahou. Prichádzal stále s novým a iným výrazom herectva, ktoré obdivuhodne rozširovali škálu jeho prejavu. Popri tom viac rokov vykonával funkciu rektora Vysokej školy múzických umení a pedagogicky pôsobil ako profesor herectva. Sám bol pri vytváraní dramatických postáv príkladom umelca so strhujúcim hereckým temperamentom, dôkladnou znalosťou života, ktorý svojou eruptívnosťou a názorovou dôslednosťou si získaval obdiv divákov, hereckých kolegov i svojich študentov.

Paľo Bielik pri oslave jeho šesťdesiatin napísal: „Bagar – to znie dobre, to znie tvrdo. Nevdojak zacítiš rýpadlo a čiernu zem. A hoci to meno vysloví Kaledonec alebo Nanuk, zarinčia v ňom reťaze“. Režisér Jozef Budský, v ktorého inscenáciách často hral, zasa napísal: „Dalo by sa o ňom povedať, že je človek – rieka. Taká jasná, priama rieka, idúca stále nezadržateľne dopredu, plná energie a bohatstva, úrodnosť brehov, ktoré zavlažuje“.

Andrej Bagar zomrel 31. júla 1966 v Bratislave. Až do roku svojho skonu, hoci už bol vážne chorý, z javiska neschádzal. Je to dosť dávno, čo odišiel definitívne, ale nie až tak dávno, aby sme ho v spomienkach i v činoch sťahovali do druhej komnaty. Veď tie priestory, ktoré on zaľudnil a zaplnil hodnotami, sú stále prítomné.

Milan POLÁK

Späť