Hýbu stále svetom naozaj iba peniaze?

Slovensko, 1. 4. 2009 (Verejná správa 7/2009)

Zodpovední ekonomickí experti už dlhší čas konštatujú, že očakávania akcionárov a investorov, ich predstavy o nekonečnej prosperite, trvalom traste zisku a ustavične stúpajúcej špirále blahobytu sú čoraz absurdnejšie. K súčasným analytikom, ktorí rozkrývajú ekonomické, sociologické, politické, ideologické podhubie večnej honby za peniazmi a majetkom patrí aj nemecký finančný žurnalista Harald Willenbrock.

Jeho závery opierajúce sa o výskumy ďalších svetových odborníkov sa výrazne zhodujú s poznatkami československej vedy z 80-tych rokov 20. storočia, ktoré v tom čase publikoval intelektuálne zameraný týždenník Nové slovo. Už vtedy bolo aj na základe ankety jasné, že ľudia nikdy nebudú spokojní s dosiahnutým stupňom materiálneho zabezpečenia. Bádatelia vlastníckych inštinktov človeka aj v podmienkach spoločnosti, ktorá sa nedeklarovala ako konzumná zistili, že každý by si chcel zvýšiť životnú úroveň aspoň o tretinu – bez ohľadu na to, či zarábal mesačne dvetisíc, štyritisíc či šesťtisíc korún, čo v uvedenom období predstavovalo rozhodujúce príjmové skupiny.

O mnohom vravia pozabudnuté dobové anekdoty. Podľa jednej sa občania delia na budovateľov, propagátorov, užívateľov a majiteľov socializmu - v prvej kategórii majú plat okolo dvetisíc, v druhej asi štyritisíc, v tretej približne šesťtisíc, a vo štvrtej nad osemtisíc korún. Pravdaže – majetková diferenciácia v porovnaní so súčasnosťou bola komická, a preto dnešný humor už vyzerá trochu inak. Duchaplní glosátori výstižne tvrdia, že ľudia, ktorí sa po roku 1989 zo dňa na deň stali miliardármi, by mali dostať buď Nobelovu cenu za ekonómiu, alebo zaslúžený trest.

Fakt je, že peniaze už dva a pol tisícročia hýbu svetom. Ich dostatok znamená moc a ich nedostatok bezmocnosť – v individuálnych, skupinových, štátnych i kontinentálnych rozmeroch. Používaniu obeživa predchádzal výmenný obchod, ktorý existuje už vyše stotisíc rokov. Peniaze stimulovali hospodársky pohyb v antike, motivovali nástup osvietenstva a rozkrútili aj kolesá aktuálnej globalizácie. Aká energia sa skrýva v peniazoch, ktoré sa stali legálnou drogou spôsobujúcou totálnu závislosť celej ľudskej generácie?

Financie sa stali novodobým náboženstvom. Veľká časť ľudstva stratila vieru v Boha, ale si zachováva zázračnú silu a všemohúcnosť peňazí. Podľa nemeckého filozofa a sociológa Niklasa Luhmanna sú peniaze popri Bohu jediným nástrojom absolútnej moci, pretože ich prostredníctvom sa dá teoreticky získať všetko. Protestantská náuka kalvinizmu pokladá zveľaďovanie majetku za účel života a bohatstvo za prejav Božej lásky. Pojem kredit pochádza z náboženského credo, čo po latinsky znamená verím. V slovenčine je významový vzťah Boha a bohatstva neprehliadnuteľný. Kým pôvodne boli peniaze prostriedkom nadobúdania hodnôt, medzičasom sa samy stali hodnotou, zo spôsobu platenia sa samy stali predmetom obchodovania, z cesty k vytúženým métam sa samy stali cieľom ľudského úsilia a konania.

História ich vzniku, vzostupu a pádu

Peniaze pochádzajú zo štátu Lýdia v Malej Ázii, kde pravosť rovnako veľkých odliatkov zo zmesí zlata a striebra garantoval kráľ vyrazením vladárskeho emblému – hlavy leva. Razením sa kúsky kovu sploštili, čím vznikli prvé mince. Vynález peňazí znamenal kvalitatívny skok v dovtedy výmennom obchode – už nebolo treba hnať stáda kráv na veľké vzdialenosti a starať sa o ne, aby za ne bolo možné získať iný tovar, ktorým v tom čase boli aj bezprávne ľudské bytosti – otroci. Peniaze v gréckej mystike umožnili vznik zdanlivo neproduktívnych povolaní, akými sú učitelia, spisovatelia, umelci, filozofi či štátni úradníci.

Po Grékoch si osvojili nový ekonomický nástroj Peržania, Feničania, Kartáginci a v 3. storočí pred Kristom aj Rimania. Cisár Augustus na rozhraní letopočtov zaviedol univerzálne platidlo pre celú Rímsku ríšu, čiže predobraz moderného eura. Na mieste dnešného kostola San Maria in Aracoeli v Ríme stál chrám zasvätený bohyni Juno Moneta, v ktorom sa pod dohľadom kňazov razila jednotná mena Rímskej ríše. Z mena bohyne pochádza latinský výraz označujúci peniaze –moneta, ktorý v pôvodnej alebo viac či menej pozmenenej podobe prešiel do mnohých jazykov, vrátane ruštiny (moneta), angličtiny (money), francúzštiny (monnanie) a nemčiny (moneten).

Rozpad Rímskej ríše rozvrátil etablované monetárne vzťahy, ktoré v stredoveku opäť nahrádzal revitalizovaný výmenný obchod v podobe pracovnej sily, úrody, rozličných výrobkov a podobne. Aj dane sa platili vo forme naturálií. Po prvom tisícročí sa v talianskej Lombardii zo zámožných obchodníkov a bankárov vyvinula mimoriadne vplyvná ekonomická skupina, ktorá spôsobila zvrat v hospodárení a znova rozprúdila obchod v celoeurópskom meradle. Tým sa na scénu spoločenského života v plnom lesku vrátili peniaze.

Prenos mincí na veľké vzdialenosti bol riskantný. Preto ich bankári brali do úschovy a majiteľom vystavovali potvrdenky, z ktorých sa neskôr vyvinuli papierové peniaze – bankovky, a tie sa v širšom meradle uplatnili najmä koncom 18. storočia. Ďalšiu revolúciu predstavuje úver, pretože bankári z vkladov svojich klientov poskytovali pôžičky. To prinieslo nové možnosti sociálneho vzostupu ľudí využívajúcich požičaný kapitál a posilnilo postavenie bankárov, ktorí nadobudli neobyčajný význam a dosah na najrozmanitejšie stránky verejného diania. Vrstvy, v rukách ktorých sa sústredila moc, sa stali vážnou konkurenciou šľachty a cirkvi. Postupne to neodvratne viedlo k zmene usporiadania spoločenských vzťahov a k zániku feudalizmu.

Vzťah bohatstva k pocitu šťastia

Vedci dnes venujú zvýšenú pozornosť korelácii objektívneho blahobytu a subjektívneho pocitu šťastia či aspoň spokojnosti. Od Druhej svetovej vojny sa vo Francúzsku, Japonsku, Nemecku a vo Veľkej Británii výrazne zvýšili reálne príjmy obyvateľov, ale miera ich spokojnosti je konštantná. Americký sociálny psychológ a popularizátor výsledkov výskumnej činnosti David G. Myres zaznamenal, že v USA sa od šesťdesiatych rokov 20. storočia zväčšil objem materiálneho bohatstva, ale index ľudí, ktorí sami seba pokladajú za veľmi šťastných, klesol z 35 na 33 percent. Pravdaže, podiel spokojnosti je vo všeobecnosti vyšší vo vyspelých krajinách ako v chudobných štátoch. Lebo nik nemôže byť šťastný bez zabezpečenia elementárnych existenčných potrieb.

Ak odhliadneme od saturácie základných podmienok pre dôstojný ľudský život, peniaze prestávajú plniť funkciu rozhodujúceho faktora spokojnosti človeka. Pri ročnom príjme desaťtisíc eur, ktorý je v rozvinutých štátoch nízky, je účinok peňazí na pocit uspokojenia krátkodobý. Tento poznatok už od dávnych čias vyjadruje stará židovská múdrosť, podľa ktorej s peniazmi nie je tak dobre, ako je bez nich zle. Škótsky žurnalista Bertie Charles Forbes (1880 – 1954) založil v roku 1917 prestížny americký časopis, ktorý nesie jeho meno podobne ako dnes už celá vydavateľská a mediálna spoločnosť. Podľa neho je pomenovaný aj rebríček najbohatších ľudí sveta. Prieskumy však potvrdzujú, že aj dolároví multimiliardári majú iba sotva badateľne vyšší stupeň spokojnosti, ako priemerne zarábajúci občania vyspelých štátov.

Uvedené poznatky a zistenia vyplývajú z biologickej podstaty človeka, ktorý je schopný prispôsobovať sa rozličným podmienkam – tepelným výkyvom, zmene bydliska či pracoviska, sympatickým i nesympatickým ľuďom vo svojom okolí, atď. Rovnako si človek zvykne aj na väčšie množstvo peňazí a majetku. V rámci britského výskumu testovali takmer osemtisíc ľudí, ktorým zvýšili plat. Na základe lepšej mzdy boli v prvom polroku spokojní, v ďalších dvoch polrokoch ich spokojnosť zreteľne klesala, a vo štvrtom polroku sa anulovala. Vedecky podložený záver konštatuje, že s rastúcim majetkom rastú aj materiálne nároky.

Uvedená skutočnosť znamená, že špirála ustavične stúpajúcich ľudských očakávaní a ambícií je objektívne neohraničená a subjektívne nenaplniteľná. Pritom nekonečné pribúdanie peňazí a majetku je, pravdaže, nerealizovateľné. Americký ekonóm Erzo Luttner skúmal pomer príjmov a spokojnosti vo vybranej skupine deväťtisíc osôb. Zistil, že pocit nespokojnosti nie je iba dôsledkom vlastnej finančnej ujmy či stagnácie, ale že ho rovnako generuje aj cudzí ekonomický prospech – ak napríklad zvýšia plat kolegovi či susedovi.

Zaujímavý experiment uskutočnili Sara Solnicková a David Hemenway v prostredí akademickej komunity Harward School of Public Health, kde testovali študentov i pedagógov, ktorí si mohli vybrať z dvoch možností. Prvá – mať ročný plat 50-tisíc USD za predpokladu, že ich kolegovia budú zarábať iba polovicu tejto sumy. Druhá – mať ročný plat 100-tisíc USD za predpokladu, že ich kolegovia budú zarábať dvojnásobok tejto sumy. Pravdaže, kúpna sila dolára bola v oboch prípadoch rovnaká, takže pokusné osoby dostali v druhom prípade šancu reálne dosiahnuť finančný potenciál dvojnásobnej spotreby. Napriek tomu polovica respondentov uprednostnila prvú možnosť – nižší príjem, ale prestížnejšiu príjmovú pozíciu vo vzťahu k svojim kolegom.

Človek je viac než ekonomika

Relatívnosť finančnej nespokojnosti siaha až po spodnú hranicu spoločnosti – bezdomovci v bohatých krajinách sú nespokojnejší ako bezdomovci v chudobných štátoch. Svoj status porovnávajú s priemernou životnou úrovňou, ktorá sa napríklad v USA a v Indii odlišuje. Pomer medzi blahobytom a prestížnym postavením zreteľne ovplyvňuje správanie ľudí, ktorí sa sústreďujú najmä na vzdialené, prakticky nedosiahnuteľné majetkové ciele. Nevenujú dostatok pozornosti nemateriálnym hodnotám – medziľudským vzťahom v rodinnom prostredí a v okruhu priateľov, ani kultúrnym a športovým aktivitám podporujúcim ich vlastný duchovný rast a fyzické zdravie.

Nie pochýb – a začína si to uvedomovať aj americká intelektuálna elita – že v živote človeka a spoločnosti sú aj iné a dôležitejšie veličiny ako finančné a majetkové ukazovatele. Absurdná dráma peňazí pokračuje, ale z jej bludných kruhov a slepých uličiek možno predsa len existujú východiská. Najmä ak si uvedomíme, že človek nie je iba biologicky determinovaný živočích a ekonomicky motivovaný subjekt. Ľudská bytosť je, naopak, vynímočná širokou škálou emocionálnych atribútov a duchovno-kultúrnych charakteristík.

Pavol JANÍK

Späť