Šesť rokov americkej okupácie Iraku

Slovensko, 1. 4. 2009 (Verejná správa 7/2009)

Pred šiestimi rokmi, presne dvadsiateho marca 2003, vtrhli americkí a britskí vojaci na územie suverénneho štátu Irak. Oficiálnym cieľom amerického prezidenta Georga Busha a britského premiéra Tonyho Blaira bolo odstránenie režimu Saddáma Husajna a nastolenie demokracie a slobody v tejto krajine. Nový Irak sa mal stať vzorovým príkladom pre ďalšie krajiny horúceho regiónu. Po vojenskom zásahu sa mal všade rozhostiť pokoj a mier.

Vtedajší americký viceprezident Dick Cheney hovoril s nadšením o vojenskej akcii a na televíznych obrazovkách sľuboval Američanom, že Iračania budú vítať amerických vojakov s kyticami kvetov. Po mesiaci bojov a po obsadení Bagdadu a ďalších miest, americký prezident na palube lietadlovej lodi Abraham Lincoln hrdo vyhlásil, že misia bola splnená. Salvy víťazstva ešte pokračovali, no „oslobodená“ krajina sa začala prepadávať do nepredstaviteľnej tragédie. Americko-britská agresia nijakú demokraciu do veľkej krajiny nepriniesla. Nastúpilo krviprelievanie, aké nemá od druhej svetovej vojny obdobu a iba vzdialene pripomína nedávnu vojnu na Balkáne. Americká propaganda však pracovala na plné obrátky a autori správ a reportáží, akreditovaní pri amerických, či britských jednotkách, písali o hrdinských činoch spojeneckých vojsk. Velebili heslo invázie – Operácia Iracká sloboda, pod vlajku ktorého sa Bushovi podarilo dostať aj viaceré štáty bývalého sovietskeho bloku, vrátane Slovenska.

Keď diktátora Saddáma Husajna – inak bývalého amerického spojenca z čias neúprosnej iracko-iránskej vojny, nechal George Bush popraviť, propaganda svorne hlásala, že sa dosiahol ďalší míľnik v upevňovaní mladej irackej demokracie. Bábkové vlády, zložené poväčšine z bývalých Saddámových odporcov, ktoré šikovne vytvárali americkí poradcovia prostredníctvom zmanipulovaných volieb, mali vytvoriť podmienky na stabilizáciu krajiny. Veľmi rýchlo sa malo zabudnúť na Bushove a Blairove reči o tom, že Saddám Husajn vlastnil zbrane hromadného ničenia, ktorými vraj ohrozoval bezpečnosť Spojených štátov amerických, ale aj Veľkej Británie. Nedá sa však tak rýchlo zabudnúť na to, ako britský premiér v Dolnej snemovni parlamentu bez rozpakov strašil poslancov vymyslenou hrozbou, že „Husajn je schopný zasiahnuť Londýn do štyridsiatich piatich minút!“ K tejto okrídlenej historke sa pridávala ďalšia: Husajn vraj mal napojenie na Al-Kajdu a bol teda aj v spojení s teroristami, ktorí v roku 2001 zaútočili unesenými lietadlami na New York a Washington. Nuž, kto by nechcel takému ohrozeniu čeliť a neurobil by potrebné protiopatrenia? A tak väčšina členov zákonodarného zboru Blairove klamstvo podporila.

Irak pritom naplno krvácal. K zabíjaniu Iračanov americkými a britskými vojakmi sa ako vedľajší efekt invácie pridali narýchlo ozbrojené milície domácich náboženských protivníkov – šíitov i sunitov. Kurdi na severe sa akýmsi zázrakom do vnútorného konfiktu nestačili zapliesť, ale vývoj dostával kontúry občianskej vojny. Iračania začali zomierať po tisíckach. Tento stav, aj keď už nie je až taký tragický, trvá doteraz.

Americké štatistiky na iracké obete akosi zabúdajú. Kým Pentagon v oficiálnych materiáloch uvádza, že v Iraku dosiaľ padlo 4259 amerických vojakov, nijaké presné údaje o irackých obetiach nie sú k dispozícii. Hovorí sa neurčito iba o desiatkach tisícok Iračanov, ktorí zomreli. Viaceré medzinárodné organizácie, ktoré sa spočiatku pokúšali iracké obete evidovať, radšej s tým prestali, lebo sa všeobecne skonštatovalo, že sa zrátať nedajú. Neoficiálne odhady hovoria, že počas šiestich rokov zahynulo od šesťsto do deväťstotisíc Iračanov, štyri milióny obyvateľov utiekli z ohnísk najväčších bojov a stali sa z nich utečenci vo vlastnej krajine, ďalšie tísíce, ktoré mali dostatok peňazí, z krajiny už dávno emigrovali.

Svet akoby nehľadal skutočných vinníkov tejto tragédie. Nikoho neobvinili, nikoho nestíhaju a nikoho nezatkli ani po takých drastických akciách, akou bolo vyhladenie mesta Fallúdža, alebo bezprecedentný škandál vo väznici Abú Ghrajb, kde americkí dozorcovia mučili Iračanov neľudskýmii metódami. Po šiestich rokoch okupácie nemá Bagdad pitnú vodu. Nemá ani pravidelné dodávky elektriny a na benzín sa čaká v radoch. Deje sa to v krajine, ktorá má druhé najväčšie zásoby ropy po Saudskej Arábii. Z Husajnovho sekulárneho štátu, kde trebárs mohli dievčata nosiť minisukne a mali rovnaké práva ako muži, sa razom stala krajina ponorená do náboženského tmárstva stredoveku.

Určitá nádej pre Irak svitla s nástupom nového amerického prezidenta Baracka Obamu. Ako už ohlásil, americké vojská stiahne najneskôr do augusta 2010. Aj keď nikto nevie, aká budúcnosť Irak naozaj čaká.

Faktom zostane, že Bush a Blair išli po irackej rope a pomôcť im mal bábkový režim dosadený pod ich kuratelou v Bagdade. Washington a Tel Aviv by takto navyše získali aj kontrolu nad dôležitou geostrategickou zónou. Do cesty sa im však postavil Irán, ktorý už Bush nestačil zostročiť. Veď zaútočiť na sedemdesiamiliónový jednotný národ je predsa len iné, ako si trúfnuť na vnútorne polarizovanú krajinu s polovičným počtom obyvateľov.

Späť