Kratšou cestou alebo ekonomika výrazu

Slovensko, 20. 4. 2009 (Verejná správa 8/2009)

Vraví sa, že dnešná doba je uponáhľaná, ľudia vraj nemajú na nič čas. Aj preto sa snažia čím skôr zbaviť nielen naliehavých povinností, ale aj úloh, ktoré by mohli počkať. Potom sa neraz stane, že svoje úlohy a povinnosti síce splnia, ale výsledok takejto rýchlej práce je povrchný. Trocha pejoratívne sa v tomto prípade hovorí o zbabranej robote. Pravdepodobne to bolo tak aj v minulosti, pretože by ľud nebol svoju skúsenosť s takouto naponáhlo vykonanou prácou uložil do príslovia Práca chvatná málo platná.

Ak už sme sa vrátili do minulosti, pripomeňme si, že voľakedy sa nielen do roboty, ale aj z dediny do mesta chodilo pešo. Ťažko povedať, či kvôli uponáhľanosti alebo z iných dôvodov si takíto cestujúci cestu neraz krátili, prešli na chodník, aby sa skratkou čo najrýchlejšie dostali do cieľa. Chodník však mohol byť aj zradný, krivolaký, hrboľatý, rozbrázdený jarkami, po daždi zablatený. A tak cestujúci musel na chodníku prekonávať prekážky, ktoré ho často pribrzdili tak, že sa predpokladanou skratkou dostal do mesta neskôr, ako keby bol šiel po ceste. Aj túto skúsenosť vyjadril ľud v zhustenej forme: Neopúšťaj cestu pre chodník.

V tejto súvislosti sa ponúka otázka, či a ako tieto bežné ľudské skúsenosti zovšeobecnené v prísloviach súvisia s jazykom, jazykovým vyjadrovaním? Na prvý pohľad sa môže zdať, že nijako. V skutočnosti však je medzi situáciou človeka v každodennom živote a situáciou jazyka oveľa viac podobností, ako by sa mohlo zdať na onen prvý pohľad.

Jazyk je základný prostriedok, ktorý slúži na medziľudskú komunikáciu. Komunikácia sa uskutočňuje v rámci tzv. základného komunikačného modelu, ktorý sa skladá z viacerých zložiek. Medzi nimi má dominantné postavenie prirodzený jazyk, ktorý sa v komunikačnom modeli využíva ako kód. Pomocou prirodzeného jazyka expedient (odosielateľ, hovoriaci, pisateľ) zakóduje (zašifruje) informáciu (myšlienkový obsah), ktorú chce vyslať percipientovi (prijímateľovi, poslucháčovi, čitateľovi). Ak percipient ovláda ten istý kód, ten istý prirodzený jazyk, dokáže informáciu dekódovať (dešifrovať). Vzápätí sa tento komunikačný proces môže obrátiť – komunikanti si vymenia komunikačné roly. V tom prípade, keď sa účastníci komunikácie vo funkcii expedienta a percipienta striedajú, ide o dialogickú komunikáciu. Ak je tok informácie jednosmerný, ide o monológ.

Ako vidno, v súvislosti s výmenou informácií hovoríme o ich toku. Dôležitou súčasťou komunikačného modelu je totiž komunikačný kanál. Pri ústnej komunikácii sú to artikulačné orgány hovoriaceho, vzduch v priestore, v ktorom sa uskutočňuje komunikačný akt, a sluchový orgán počúvajúceho. V písanom prejave je kanálom grafický záznam textu, ktorý percipient dokáže prečítať (dešifrovať). Obrazne povedané, týmto kanálom informácia tečie od expedienta k percipientovi, a naopak.

A tu sa dostávame k odpovedi na vyššie položenú otázku. Možno to tiež súvisí s našou uponáhľanosťou, aj expedient sa často snaží odovzdať informáciu percipientovi čo najrýchlejšie. Zámerne sa usiluje skrátiť vzdialenosť medzi sebou a adresátom. Opúšťa vydláždenú cestu a vydáva sa na chodník, ktorý môže byť krivolaký i hrboľatý. V odbornej literatúre sa tomuto skracovaniu komunikačnej cesty hovorí ekonomika výrazu. Komunikačnou „prekážkou“ sú v tomto prípade viacslovné pomenovania. V záujme ekonomiky výrazu sa tieto výrazy skracujú, v rámci tzv. univerbizácie sa pretvárajú na jednoslovné pomenovania. Takto vznikajú napríklad profesionalizmy operačka, účtenka, časenka, odvolačka, karbitka, stavbár. Väčšina z nich sa postupne zaraďuje medzi slová bežnej (spisovnej) slovnej zásoby. Ide o slová, ktoré umožňujú rýchlu výmenu informácií najmä na pracovisku. Aj viaceré slangové slová vznikli cestou univerbizácie.

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že komunikácia sa uskutočňuje v konkrétnej komunikačnej situácii. Z hľadiska štýlovej a komunikačnej normy je závažné, či sa komunikácia uskutočňuje v súkromnom alebo verejnom prostredí, či je medzi komunikantmi oficiálny alebo neoficiálny vzťah. Tak napríklad v lekárskom prostredí je prirodzená a zrozumiteľná takáto kondenzovaná informácia: Ulkusáka na áro. Takisto nemožno mať námietky, ak študenti nebudú medzi sebou hovoriť o hodine slovenského jazyka a literatúry, ale o slovine, slonine, ba aj slanine.

Práve komunikačná situácia nám naznačuje, či v priebehu komunikácie môžeme opustiť cestu a kedy sa môžeme vydať na chodník. Bolo by nerozumné žiadať, aby pracovníci vo chvíli, keď treba rýchlo konať a čo najrýchlejšie vysloviť informáciu, používali viacslovné pomenovania. Rovnako nezmyselné je zakazovať istým sociálnym skupinám používať v súkromnej komunikácii slang, čo niektorí „jazykoví“ horlivci tvrdo požadujú. Radšej by sme ich mali, aj v škole, poučiť o funkčnom vzťahu medzi normou a komunikačnou situáciou.

Potom by sa nestalo, že vysoký politický činiteľ v televíznej besede vyhlási, že so svojou politickou partnerkou zo zahraničia urobí bilaterálku. Vydal sa totiž na veľmi zablatený chodník, vo verejnom oficiálnom prostredí neschodný. Slangové slovo bilaterálka by mohol použiť vo familiárnom rozhovore pri káve alebo v súkromnej debate s hovorcom. Bilaterálne (dvojstranné) stretnutie nemožno totiž len tak na počkanie „urobiť“, treba ho oficiálne pripraviť a dohodnúť.

Ján FINDRA

Späť