Európsky parlament vymenil kreslá

Slovensko, 3. 7. 2009 (Verejná správa 13/2009)

Aj keď nedávne voľby do Európskeho parlamentu vo všeobecnosti priniesli zisky pravicovým stranám, nemožno hovoriť o ich absolútnom víťazstve. Zdôrazniť treba najmä niekoľko zásadných faktov. V Európskom parlamente v podstate nejestvuje niečo, čoho sme svedkami v parlamentoch národných – delenie na vládnu väčšinu a opozíciu je tu zotreté. Pri celkovom počte sto osemdesiatich zastúpených strán to ani inak nie je možné.

Pri rokovaniach navyše platí závideniahodná zásada, že za každú cenu sa musí dospieť ku kompromisu. To znamená, že napríklad terajšie víťazné pravicové strany združené v najväčšom zoskupení EPP-ED (Európska ľudová strana a Európski demokrati) nemôžu v nijakom prípade „prevalcovať“ druhú najväčšiu politickú frakciu európskych socialistov.

A navyše najväčšia pravicová politická frakcia združujúca konzervatívcov, ľudovcov, centristov už ohlasuje vlastný rozpad. Zamýšľajú ju opustiť britskí a poľskí konzervatívci, a čuduj sa svet, aj poslanci českej ODS. To by, pravdaže, nemalo byť až také veľké prekvapenie, keďže Topolánkova strana, kopírujúca ideológiu americkej Republikánskej strany, už dávno stratila svoj česko-pravicový obsah. Tieto tri strany mienia na pôde europarlamentu vytvoriť akúsi špecializovanú frakciu pod pracovným názvom euroskeptici.

Otázku pre budúcich odídencov možno naformulovať aj takto: prečo sa vôbec usilovali do európskeho parlamentu dostať, keď nesúhlasia so základnou filozofiou, na akej Európska únia vznikla, na akej ju jej zakladatelia budovali: Jednota v mnohosti.

Pri britských konzervatívcoch to možno do určitej miery chápať. Veď Veľká Británia sa geograficky k európskemu kontinentu ani nezaraďuje, dlhé roky mala problém so vstupom do únie a doteraz neprijala ani euro. Podobný postoj zaujímajú aj poľskí konzervatívci. To však tiež neprekvapuje. Poľská pravica stále bubnuje proti Nemcom, brojí proti vplyvu Nemecka v únii, a podobne ako česká pravica, obhajuje najmä americkú, nie európsku zahraničnú politiku.

Víťazstvo pravicových strán, napriek iným predstavám menej skúsených politikov či analytikov, sa dalo i predvídať. Pravica bodovala najmä kritikou „socialistických“opatrení členských štátov spoločenstva pri riešení ťažkej finančnej a hospodárskej krízy. Možno povedať, že z pohľadu socialistov sa voľby konali v najnevhodnejšom čase. Kým Európska únia ako celok a národné štáty zvlášť podnikali kroky na záchranu ekonomiky národných štátov a ekonomiky únie, pravici, ktorá so svojim ekonomickým neoliberalizmom má zásadný podiel na kríze, sa podarilo voličom naočkovať predstavu o dlhodobom neúspechu štátnych intervencií pri riešení zložitého problému.

Najvýraznejším indikátorom víťazstva pravice, ktorá má v novom europarlamente väčšinu sto poslancov z celkových 736, bol nárast kresiel ultrapravicových strán a zoskupení. Do parlamentu sa dostalo štyridsať extrémne pravicových, skoro fašizmom sa opájajúcich poslancov, až z deviatich európskych krajín! Ultrapravica zvíťazila v Rakúsku, Dánsku, Fínsku, v Grécku, v Maďarsku (známe zoskupenie Jobbik), v Taliansku, Holandsku, Rumunsku a vo Veľkej Británii.

Z histórie sme poučení, že nie náhodou práve v čase hospodárskej krízy – akú prežívame i v dnešných časoch – sa najhlasnejšie ozývali krajne pravicové výkriky o potrebe vodcu a jeho pevnej ruky na urýchlené vyriešenie problémov. A to raz a navždy! Z minulosti tiež vieme, kam také riešenia viedli. Zahŕňali nielen útoky na politických odporcov, ale aj na predstaviteľov inej rasy. V dnešnej Európe sú teraz populárni politici, ktorí nenávidia moslimov, neznášajú všetkých cudzincov, nielen farebných, iní by chceli zaviesť trest smrti alebo znovu obnoviť v Európe hranice. Zástupcovia takýchto hnutí budú sedieť najbližších päť rokov v europarlamente, hoci bude pre nich dosť ťažké vytvoriť nejakú spoločnú frakciu, lebo sa nenávidia aj navzájom. Ešte šťastie, že ich je predsa len málo. Dobrou správou je strata štyroch zo siedmich kresiel francúzskeho nacionalistického Národného frontu. Pozitívom je tiež skutočnosť, že do kresiel v Európskom parlamente sa nedostala írska strana Libertas, na čele ktorej stojí totálny euroskeptik Declan Ganley. A práve Íri budú v jeseni prostredníctvom referenda rozhodovať o osude už raz odmietnutej európskej ústavy.

Nový európsky parlament sa prvý raz stretne a začne pracovať v druhej polovici júla. Jeho zvláštnosťou bude fakt, že aj keď nových poslancov do jeho kresiel zvolilo celkovo iba niečo vyše štyridsať percent európskych voličov, právomoci bude mať silnejšie. I keď prepracovaná ústava, predstavovaná teraz ako Lisabonská zmluva ešte neplatí, jej duch je už v Bruseli i Štrasburgu prítomný. Znamená to, že europarlament má podľa nej oveľa väčšie právomoci ako dosiaľ, a teda aj jeho vplyv na fungovanie európskeho spoločenstva ako celku bude oveľa dôležitejší. Je dobre, že na jeho novej činnosti – a treba veriť, že prínosnej a konštruktívnej – sa bude podieľať aj trinásť slovenských europoslancov. Väčšina z nich už má nováčikovskú daň a jedno volebné obdobie v europarlamente za sebou.

Späť