|
|
Musíme sa naučiť navzájom počúvať
Slovensko, 3. 7. 2009 (Verejná správa 13/2009)
Koncom marca som predložil parlamentu v poradí už siedmu správu o činnosti verejného ochrancu práv, v ktorej píšem o dodržiavaní základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb orgánmi verejnej správy. Uvádzam v nej aj návrhy a odporúčania na nápravu zistených nedostatkov. Túto povinnosť mi ukladá zákon o verejnom ochrancovi práv vždy v prvom štvrťroku príslušného kalendárneho roku.
Mojou ambíciou bolo prostredníctvom správy poskytnúť primárny a dôveryhodný zdroj informácií o oblasti základných práv a slobôd v súlade s pôsobnosťou verejného ochrancu práv, transparentne informovať o aktivitách verejného ochrancu práv a Kancelárie verejného ochrancu práv, upozorniť na nedostatky a primeraným, nenásilným spôsobom aj na úspechy, okrem pohľadu do minulosti ponúknuť aj určité vízie ako napredovať pri uplatňovaní a ochrane základných práv a slobôd.
Každú správu treba považovať za dôležitý dokument. Jej vypracovaniu sa v Kancelárii verejného ochrancu práv venuje vždy veľa času a pozornosti, pretože som presvedčený, že môže dobre poslúžiť tak odbornej verejnosti, ako aj každému, kto prejaví záujem o uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd. Súčasťou správy sú aj prílohy venované problémovým oblastiam. Z aktuálnych by som vyzdvihol Projekt detských spolupracovníkov verejného ochrancu práv – detských ombudsmanov, dokumenty zo summitu ombudsmanov krajín V4 a štatistické prehľady. To všetko vhodne dopĺňa správu a spolu s jej textovou časťou poskytuje množstvo podnetov pre zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc, i pre celú škálu ďalších pracovísk, orgánov a inštitúcií. Využitie správ je determinované záujmom o problémy a ochotou riešiť ich kvalifikovane, na odbornej úrovni. Obsah správy je dobrým indikátorom i na porovnávanie postupov orgánov verejnej správy s predstavami občanov o fungovaní verejnej správy. Úlohou verejného ochrancu práv je poskytnúť námety, stanoviská a niekedy aj formy a prostriedky možných postupov. Prijímať konkrétne riešenia a závery sú kompetentné orgány verejnej správy. Na to je však okrem politickej vôle potrebná aj vôľa chcieť. Ak chceme lepšie spolu nažívať, musíme sa navzájom počúvať. Tadiaľ vedie cesta k zlepšovaniu. Čo teda v tejto súvislosti predovšetkým stojí za zamyslenie?
Je potrebné sústrediť sa na konanie a rozhodovanie súdov, orgánov verejnej správy, ale i na konanie a rozhodovanie orgánov, ktoré podľa osobitného zákona rozhodujú o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Súdy musia konať rýchlo, bez zbytočných prieťahov, a samozrejme spravodlivo. Sudcovia nesmú prezentovať nenáležité správanie a postupy, to ich „ctihodnosti“ nectí. Rešpekt a autoritu si nemožno vydobyť vulgárnosťou ani agresivitou. Príliš dlhé konanie je „chorobou“, ktorou trpia aj mnohé orgány verejnej správy – ministerstvá, úrady práce, sociálnych vecí a rodiny a ďalšie. Akosi zabúdajú, že ich povinnosťou je nielen rozhodovať, ale aj odpovedať, ak sa na nich občan obráti. Z podnetov sa dozvedám, že nielenže neodpovedajú v stanovenej lehote, ale niekedy neodpovedajú vôbec. A pritom sú tu pre občana, navyše väčšina z nich neustále pripomína známe: „Voux populi, voux dei.“
Pre objektívnosť treba uviesť aj to, že ani správanie občanov nie je vždy na náležitej úrovni. Tu vidím problém v nízkom právnom vedomí. Preto sa z vlastnej iniciatívy zameriavam aj na jeho zvyšovanie. Do istej miery sa to týka aj pracovníkov verejnej správy.
Nedostatky v právnom vedomí ale nesmú byť prekážkou pre náležitý súčinnostný dialóg oboch strán. Zjednocujúci motív a záujem je predsa nespochybniteľný. Pozornému čitateľovi najnovšej správy o činnosti verejného ochrancu práv neujde fakt, že okrem zvyšovania právneho vedomia a uplatňovania princípov dobrej správy, sme zaradili medzi svoje priority ochranu práv detí a seniorov, teda najzraniteľnejších skupín obyvateľstva. V podnetoch občanov často čítam o dojemných a niekedy až tragických príbehoch ľudí, ktorí žijú okolo nás. Aj preto som sa spolu so svojimi spolupracovníkmi rozhodol, že budem širokej verejnosti sprostredkúvať reálne fakty o živote, ako protiváhu tým, ktoré sa často skresľované „servírujú“ verejnosti. Spojenie „ľudské práva“ používajú v najrôznejších súvislostiach najmä médiá. Často rozmýšľam, či sa niekedy hlbšie zamysleli nad tým, čo vlastné základné práva a slobody sú a aký majú obsah.
Akým prirodzeným klasifikačným prostriedkom je kategória ľudské práva, si každý z nás uvedomí vtedy, keď začne sledovať svoje každodenné správanie. Zistí, že mnohé, aj tie najbanálnejšie činy, ktoré zdanlivo nie sú racionálne motivované, sú založené na kategórii ľudské práva, ktoré nosíme v našich hlavách. Otázkou potom je, prečo sú pojmy ľudské práva a základné práva a slobody také dôležité a v bežnom živote určujúce bez toho, aby sme si to uvedomovali. Odpoveď je jednoduchá: ide o základné otázky, týkajúce sa postavenia človeka v spoločnosti a záväznosti morálnych pravidiel. Ľudské práva sú samy o sebe najvyššou hodnotou a jej určujúcim rámcom, v ktorom sa odohráva život jedinca.
Pavel KANDRÁČ
Späť
Pridať komentár.
|