Irán bude predsa len lepším terčom

Slovensko, 27. 7. 2009 (Verejná správa 14/2009)

Je viac než zrejmé, že druhé víťazstvo Mahmúda Ahmadínedžáda v prezidentskom kresle Iránu pomôže Izraelu a Spojeným štátom vystupňovať doterajšiu útočnú politiku voči Teheránu ešte v tvrdšej forme. Nič tak v tichosti nepotešilo najmä izraelských a amerických pravicových politikov a lobistov drukujúcich Tel Avivu, ako práve táto správa.

V týchto súvislostiach pôsobí smiešne vyhlásenie nemenovaného vysokého predstaviteľa Izraela, že víťazstvo Ahmadínedžáda vzbudzuje „veľké obavy“. Americká ministerka zahraničných vecí Hillary Clintonovú na výsledky volieb reagovala zasa takto: „Dúfame, že výsledky volieb odrážajú skutočnú vôľu a prianie iránskeho ľudu.“ Európska únia v Bruseli oznámila, že je „znepokojená spornými voľbami v Iráne a násilím, ktoré sa rozpútalo po vyhlásení opätovného víťazstva prezidenta Mahmúda Ahmadínedžáda.“ Ďalej sa vo vyhlásení z Bruselu hovorí: „Predsedníctvo dúfa, že výsledky prezidentských volieb prinesú šancu na obnovenie dialógu o jadrovej otázke a vyjasnia pozíciu Iránu k nej. Predsedníctvo očakáva, že nová vláda prevezme svoju zodpovednosť voči medzinárodnému spoločenstvu a bude rešpektovať medzinárodné záväzky.“

Tieto vyjadrenia si vyžadujú viacero poznámok.

Predovšetkým by medzinárodné spoločenstvo malo byť šokované najmä z jednej veci. Dosiaľ väčšina izraelských a amerických, ale aj časť európskych médií neustále tvrdila, že v Iráne vládne surový teokratický, teda diktátorský režim, a že niečo také ako demokratické voľby nepripadá vôbec do úvahy. Irán bol vykresľovaný ako najhroznejšia ríša zla a bolo viac než jasné, že pod nadvládou islamského kléru nemajú tamojší občania, ktorých je vyše sedemdesiat miliónov, žiadnu šancu na vyjadrenie svojho názoru. A naraz sa medzinárodné spoločenstvo dozvedá, že v Iráne sa konali demokratické voľby, pretože kandidovalo viacero kandidátov, čo sa predsa v diktatúrach nerobí. Okrajovo sme sa dozvedeli aj to, že Iránčania majú k dispozícii aj modernú technolóogiu, vrátane internetu a mobilov.

V iránskom prípade sa znovu ukázalo, ako si viaceré štáty dovoľujú zasahovať do vnútorných vecí iných štátov. Pravdaže, islamská revolúcia sa po tridsiatich rokoch vyčerpala v základoch. Je takisto pravda, že „opozičný“ kandidát Mir Hosejn Músaví vycítil zmenu nálad mladých ľudí najmä v hlavnom meste Teheráne a práve o ich nespokojnosť s režimom oprel svoju volebnú kampaň. Ale pravdou je aj fakt, že on bol tiež nie tak dávno premiérom a usilovným vykonávateľom vôle špičiek teokratického kléru, skutočných vládcov Iránu. Teraz sa stal predstaviteľom časti tejto skupiny, ktorá by chcela uchmatnúť viac moci hlavnému ajatolláhovi Chamejnímu. To sa pred svetom zamlčuje.

Ak však pred časom v palestínskych voľbách zvíťazilo hnutie Hamas a nie Fatah, tak Izrael, USA a aj Európska únia označili víťaza za teroristickú organizáciu a odmietli s ním kontakty. Naposledy to predviedol počas návštevy v Gaze predseda Poslaneckej snemovne Českej republiky Miloslav Vlček.

Ten istý scenár sa pripravoval v nedávnych libanonských voľbách, lenže stal sa „zázrak“. Nevyhralo „teroristické“ hnutie Hizballáh, ale Západu naklonené kresťanské politické hnutia. Táto udalosť bola šokom tak pre Izrael, ako aj pre USA, a zrejme aj pre Predsedníctvo Európskej únie. Teraz prišiel rad na Irán!

Čo by sa bolo dialo, keby bol vo voľbách naozaj zvíťazil Mir Hosejn Músaví?

V prvom rade by sa nebol určite sťažoval, že došlo k manipuláci volebných výsledkov a tých desať miliónov, o ktoré vyhral nad ním Ahmadínedžád, by bolo zrejme bývalému premiérovi pomohlo dostať sa do prezidentské kresla. Jeho víťazstvo by však bolo určite veľkým sklamaním v prvom rade pre Izrael, v druhom pre Washington, a v treťom zrejme aj pre Brusel, alebo aspoň pre časť politikov Bruselu.

Víťazstvo Ahmadínedžáda je bez akýchkoľvek pochybností veľkým víťazstvom pre Izrael a veľkou prehrou pre Palestínčanov! Azda ani netreba zvlášť pripomenúť nedávne vyjadrenie Ariela Haleviho, bývalého šéfa izraelskej tajnej služby Mossad: „Ahmedínedžád je najväčším darom pre Izrael.“ Izraelský premiér Banjamin Netanjahu a minister zahraničia Avigdor Lieberman budú môcť „jadrovou“ hrozbou z Iránu ospravedlňovať svoj pokračujúci odpor proti vzniku nezávislého palestínskeho štátu. Bol to práve Netanjahu, ktorý pred časom poznamenal, že vznik palestínskeho štátu nieje pre Izrael prioritou, tou má byť iránsky režim s jadrovým programom.

Kde však bolo medzinárodné spoločenstvo, kde boli Spojené štáty americké, kde bola Európska únia, keď v nedávnych parlamentných voľbách zvíťazil v Izraeli pravicový Likud, ktorý vytvoril koaličnú vládu s moldavsko-izraelským fašistom Liebermanom? Neboli žiadne verejné protesty, žiadne tvrdé vyhlásenia. Napriek tomu, že tento ultrapravičiar navrhuje zákony proti izraelským Arabom, podľa ktorých by mali prisahať vernosť a lojalitu Izraelu, a Palestínčania pre neho v podstate ani nejestvujú.

Ale kto chce počúvať takéto fakty a kto sa chce práve z takýchto faktov poučiť?

Irán je predsa len lepším terčom.

Späť