Zemplínske zastavenia

Slovensko, 8. 12. 2006 (Verejná správa 24/2006)

      Rýchlik z Košíc do Čiernej nad Tisou sa pozvoľna prediera Slanskými vrchmi, ale za Michaľanmi sa rozbehne po rovine s miernymi kopcami. Obehne okolo tokajských viníc, pretne Bodrog, dotkne sa močaristých prírodných rezervácií, zdiaľky minie hrad Veľký Kamenec. Z rýchlika sa však nemôžete dotknúť pozoruhodností a nadýchať sa atmosféry južného Zemplína, nemôžete spoznať zaujímavých ľudí a nahliadnuť do ich práce a osudov. Na to treba z vlaku vystúpiť.

História nadelila dobré i zlé


      Keď poviete, že idete na Zemplín, môže byť cieľom vašej cesty Trebišov, Michalovce, Sobrance, Kráľovský Chlmec alebo hocaká dedinka v juhovýchodnom cípe Slovenska. Keď si to však namierite do Zemplína, tak sa ocitnete v obci na brehu Bodrogu. Na prvý pohľad dedina ako ktorákoľvek iná v susedstve, a predsa medzi nimi vyniká.

      Keď sa po nej poprechádzate, pochopíte, prečo je známa najmä medzi archeológmi. Desaťminútová prechádzka vás zavedie zo stredu obce, od miestneho konzumu a autobusovej zastávky na mohutný keltsko-dácky val, ktorý v deviatom storočí ešte spevnili Slovania. Dielo ľudí a majestátny lužný les v prirodzenom kruhu chránia zvyšky niekdajšieho hradu. Jeho poslednú baštu zborili v roku 1872 a na troskách vytiahli k nebu dva kostoly – gréckokatolícky a kalvínsky.

      Uprostred obce obnovujú starú kamennú budovu – bývalý župný dom. Odtiaľ pochádza názov bývalej Zemplínskej župy a tradičného zemplínskeho regiónu. V tejto obci sa konali župné snemy už od roku 1299, naposledy v roku 1754. Potom prišiel úpadok. Na príčine bol najmä chýbajúce spojenie s novými politickými, priemyselnými, dopravnými a kultúrnymi centrami. Ešte aj dnes je len jedno spoľahlivé cestné spojenie – cez Stredu nad Bodrogom. Pred dvadsiatimi rokmi vybudovaná cesta do Cejkova rýchle spojenie s okresným sídlom – s Trebišovom neprinieslo.

      Starostka Mária Tuchyňová si uvedomuje ťažké položenie obce a jej obyvateľov. Prosperujúci poľnohospodársky podnik dokázal prežiť aj novembrové zmeny, ale už nie lacnú dotovanú konkurenciu západoeurópskych potravinárskych prebytkov. Prevzal ho súkromný vlastník a tak ešte za dedinou vidnou veľké pasúce sa stádo kráv. To je však len zlomok bývalého hospodárstva. Polovica obyvateľov nemá prácu, ďalšia ju má na železnici, v okolitých mestečkách a malých podnikoch. Pred dvadsiatimi-tridsiatimi rokmi unikali mladí ľudia za pohodlím do väčších miest a do priemyslu. Dnes odchádzajú za prácou aj ďaleko za hranice. Deti vidíte na ulici, až keď ich dovezie autobus zo škôl v susedných dedinách. Kedysi boli v obci dve školy s vyučovacím jazykom slovenským a jedna s maďarským. Na to sa už len spomína...

      Štyri pätiny zo štyristo obyvateľov tvoria Maďari. Pre všetkých platí jedno – uctia si hosťa, nech už hovorí akoukoľvek rečou. Pani Mária Kelemenová nevie po slovensky, ale to jej nebránilo, aby výpravu slovenských novinárov neponúkla borovičkou, obloženými chlebíčkami a skvelým sladkým hroznom. „Mali by ste prísť k nám na vinobranie alebo na svadbu,“ lákala nás starostka. „Vtedy navaríme a napečieme toľko dobrôt. Nechýba dobrý hovädzí a fazuľový guláš, halászlé, perkelt z bravčových nožičiek a, samozrejme, plnený kapustný list.“ Na rozlúčku sme dostali recept na vychýrenú zemplínsku kapustovú pochúťku.

Bodrog delí i spája


      Bodrog rozdeľuje kataster obce tak nešťastne, že okolo tristo hektárov poľnohospodárskej pôdy a maštale bývalého štátneho majetku majú Zemplínčania na druhom brehu. Kedysi tu premávala kompa, ale tej už niet. Obchádzka autobusom predlžuje cestu o 50 kilometrov. Mária Tuchyňová vkladá veľkú nádej do mosta, ktorý prisľúbil postaviť Košický samosprávny kraj. Ten by nielen spojil obecný chotár, ale by aj uľahčil cestu do Kráľovského Chlmca a Čiernej nad Tisou.

      Bodrog sa vlastne rodí pri Zemplíne – splynutím vôd Ondavy a Latorice. Na jar zvykne o ňom počuť celé Slovensko, lebo topiaci sa sneh a neregulovateľné prívaly zo Zakarpatskej Ukrajiny dvíhajú jeho hladinu nebezpečne rýchlo. Mať pole alebo dom v blízkosti rieky môže mať len pochábeľ. Keď je jeseň suchá, ako bola tohto roku, je rieka krotká a brehy sa týčia v bezpečnej výške. Nikto by neveril, že z tých troch – štyroch metrov hĺbky môže byť zrazu pätnásť i viac.

      V jemnom piesku sú stopy diviakov a raticovej zveri. Pri vode masívne drevené rázsošky prezrádzajú, že je tu skvelý rybársky revír a v ňom kraľujú sumce. Toto všetko je kapitál, ktorý by chcela zhodnotiť nielen starostka Zemplína, ale i predstavitelia ďalších 33 obcí, ktorí sa združili v mikroregióne Medzibodrožie. Od krajskej samosprávy dostali prísľub splnenia piatich priorít, medzi ktoré zaradila aj cestný obchvat obce Zemplín s mostom cez Bodrog. Starostovia sú zajedno, že hostia majú za čím prísť – za históriou, za splavovaním rieky, cykloturistikou, rybačkou a poľovačkou i za dobrou kuchyňou a skvelým tokajským vínom.

Rákóci a turistika

      Borša bola rodinným sídlom sedmohradskej feudálnej rodiny Rákóciovcov. Tu sa narodil aj najchýrnejší člen famílie František Rákóci II. Kedysi honosný kaštieľ je najväčšou atrakciou i najcennejším majetkom obce. Veď aj zaberá veľkú časť agendy starostu Ing. Mihálya Szabóa. Lepšieho sprievodcu nad neho v Borši nenájdete.

      „Je to vlastne vodný hrad. Chránila ho veľká vodná priekopa, v ktorej som sa ešte ako decko kúpal a chytal ryby, v zime sme sa tam korčuľovali.“ – začína starosta prehliadku kaštieľa. „Táto cenná historická a architektonická pamiatka patrí obci, nezaťažujú ju žiadne záväzky. Preto sme mohli v roku 1999 začať s jeho obnovou. Je to spoločné slovensko-maďarské dielo, lebo sa na ňom angažovali pamiatkari a ministerstvá kultúry z oboch štátov. Dostávali sme financie z jednej i druhej strany, kým sme nevstúpili do Európskej únie. V roku 1999 sme vypočítali, že obnova celého kaštieľa by vyšla na jednu miliardu forintov, vtedy to bolo asi 150 miliónov korún. Teraz už počítame so 160 miliónmi, pričom dvadsať sme už minuli. Takže ešte potrebujeme 140 miliónov korún.“

      Boršania mali v roku 2003 pripravenú dokumentáciu na rekonštrukciu a dostali na ňu stavebné povolenie. Uchádzali sa o protriedky z eurofondov i národných grantov, ale s neveľkým úspechom. Čosi kvaplo z grantu Obnov si svoj dom, čosi zo Sapardu. V tomto roku sa uchádzajú o príspevok z Nórskeho finančného mechanizmu. Keď uspejú, budú môcť splniť základné kritériá na založenie múzea.

      Časť severozápadnej bašty je už ako-tak vynovená. Do tých zvyšných starých múrov sa naďalej tíško a nebadateľne zahrýza zub času, ktorému sú ľahostajné spory politikov a historikov, ktoré sa vedú okolo Rákóciho. Starosta Mihály Szabó sa im tiež úzkostlivo vyhýba. Kaštieľ preňho predstavuje kus atraktívnej materializovanej histórie obce, má poslúžiť rozvoju cestovného ruchu, a preto v ňom prívetivo prijme každého návštevníka. Z hostí tvoria Maďari deväťdesiat až deväťdesiatdva percent, zvyšok sú Slováci a iné národnosti.

      „Pri poslednom cenze sme mali tisíctristo obyvateľov,“ obracia starosta reč od kaštieľa. „Teraz ich je menej, pretože ročne pochováme dvadsať až dvadsaťdva občanov a teraz, keď je už jeseň, sa nám narodilo len deviate dieťa v tomto roku, do Silvestra ich bude spolu desať. Obec citeľne starne.“

      Za socializmu každý bol kdesi zamestnaný, ale tunajší ľudia mali vždy vzorne obrobené záhrady a vinice. Teraz je veľká nezamestnanosť, ani záhrady nie sú obrobené a vinice chátrajú. Stratila sa motivácia. Keď predtým niekto vypestoval na desiatich ároch desať metrákov hrozna, tak za to dostal desaťtisíc korún. Majitelia väčších vinohradov zarobili ešte viac. To bol značný mesačný príjem. Okrem hrozna Boršania pestovali uhorky, paradajky, papriku, zeleninu. Napríklad tunajšie marhule sa vozili až do Čiech i do zahraničia.

      Z čoho teraz žijú? „My tu máme v okolí pomerne najnižšiu nezamestnanosť, nanajvýš šestnásť percent,“ hovorí Mihály Szabó. „Väčšina robí v Čiernej nad Tisou na železničnej prekládke, ďalší pracujú v Maďarsku, ale podaktorí robia v Nemecku a Rakúsku. Tí, čo robili v poľnohospodárstve, tí sú doma. Keď prilákame turistov, nebudeme mať prostriedky budovať pre nich exkluzívne hotely alebo motely. Počítame s tým, že sa budú môcť pohodlne ubytovať u našich občanov, čo bude zdroj príjmov do rodinných rozpočtov. Chceme, aby bohatli občania, a nie obecný úrad. Uvediem príklad. V marci sme usporiadali vedeckú konferenciu k 330. výročiu narodenia Františka Fákóciho II. Bolo to ešte vykurovacie obdobie a my sme nemali kde účastníkov ubytovať. Preto dochádzali z maďarského Sátoraljaújhely. Tamojší hoteliéri zarobili na našom podujatí.“

Opojné tŕňanské podzemie


      Slovenský Tokaj, to je podľa komárňanskej dohody z roku 2004 s maďarskou stranou uzavreté vinohradnícke územie siedmich obcí s rozlohou 565 hektárov. Len toľko sa podarilo našim vyjednávačom opuncovať z 908 hektárov, evidovaných podľa bývalého zákona o vinárstve a vinohradníctve.

      Srdcom slovenského Tokaja sú dve obce – Veľká a Malá Tŕňa. Všade navôkol pokrútené kmene starého viniča alebo mladé silné výhonky v obnovených viniciach. Tu i tam ovísajú ťažké strapce hrozna. Sľubuje sa dobrá úroda. Tŕňania sa veľmi potešili teplej a suchej jeseni a najmä slnečnému septembru. V takom počasí sa najlepšie utvára na bobuľkách ušľachtilá pleseň Botrytis cinerea. Keď neprídu predčasné studené jesenné pľušte a mrazy, bude víno jedna radosť.

      Okrem veľkých producentov, medzi ktorými dominujú manželia Ostrožovičovci, sa tu v každom dome nejako zaoberajú pestovaním viniča a výrobou vína. Niektoré rodiny majú aj viacgeneračnú pestovateľskú tradíciu. Tým pravým vinárskym chrámom sú naširoko rozvetvené pivnice. Všetky sú vytesané do sopečného tufu a potiahnuté ušľachtilou sivou až sivočiernou plesňou , ktorá dotvára typickú chuť a výzor tokajského, uloženého v dubových sudoch v podzemí. Rozoznáte ich jednoducho: sú to trávnaté kopčeky s oblúkovitým murovaným vstupom a so zamrežovaným vchodom, neraz aj s ozdobnou bránkou.

      Malí pestovatelia časť úrody hrozna predajú veľkovýrobcom, časť spracujú pre seba. Ušlo by sa aj hosťom, len keby zavítali sem na návštevu, zostúpili so sviečkou do chladných pivníc a koštovali tak, ako robila aj výprava slovenských novinárov, ktorú na jeseň pozvala na ochutnávku prezidentka Združenia vlastníkov a malovýrobcov tokajských vín Slovenska Magda Haburová. Sama pochádza z vinárskej rodiny a do takej istej sa aj vydala. Preto majú Haburovci vinice aj pivnice v jednej i druhej Tŕni.

      Nejeden malovýrobca, u ktorého sme boli na návšteve, má už pekných pár krížkov na chrbte, ale život bez tých magických strapcov furmintu, lipoviny a žltého muškátu, bez sladučkých zvráskavelých hrozienok pokrytých vzácnou plesňou a bez celoročnej driny vo vinici si nevedia predstaviť. Niektorí, napríklad Martin Lihoťan alebo Martin Puzder, sú naslovovzatí vinárski odborníci, ďalší svoje majstrovstvo podedili alebo zhromaždili vlastnou prácou.

Modernisti v klasickom Tokaji


      Slovensko-moravský manželský pár Ostrožovičovcov sa dal dokopy pri vysokoškolskom štúdiu v Ledniciach. Jaroslavovi nestačila zdedená vinica, v ktorej naberal prvé skúsenosti i mozole na rukách. Vsadil na veľkovýrobu, ale predovšetkým na kvalitu. Patrí k tým vinohradníkom a vinárom, ktorí uprednostňujú technický a technologický pokrok, ale neváhajú nájsť inšpiráciu ani v ďalekej histórii. Možno aj preto je priekopníkom moderného marketingu tokajského vinárstva, ako i zakladateľom a hlavným sponzorom vyhľadávaného a uznávaného Múzea vín pod prešovskou radnicou.

      Aby prilákal hostí a potenciálnych zákazníkov, dal na mieste starej hospodárskej budovy postaviť architektonicky interesantný a veľmi útulne zariadený Tokajský dom. Rovno pod ním sa po osemdesiatich schodoch ide do pivnice, ktorá na rozdiel od starých krivoľakých a hrboľatých je pohodlným tunelom s chodníčkom medzi dvoma radmi sudov. Hrdosťou hostiteľa je archív, kde sa srdce zastaví každému vinárskemu labužníkovi. Niektoré staršie fľaše sladkého tokajského už obalila plesňová vata a pôvodný štítky na nich sú už nečitateľné. Tu sú vína, ktoré nielenže sú drahé, ale natoľko jedinečné, že ich obchodnú hodnotu je aj ťažko stanoviť.

      Ostrožovičovcov spája s malými pestovateľmi nielen obchod s hroznom, ale aj potreba čo najlepšie ho uplatniť na trhu. U tokajského vína obzvlášť platí, že skutočne najlepšie chutí v tufovej pivnici pri blikotajúcej sviečke. Preto spolu s ďalšími zemplínskymi podnikavcami hľadajú aj vinári spôsob ako sem pritiahnuť slovenských i zahraničných hostí. V poslednú septembrovú sobotu sa tu konala zvlášť vydarená propagačná akcia – Deň otvorených tokajských pivníc. Patronát nad ňou prevzal župan Zdenko Trebuľa. Z Košíc dokonca vypravili špeciálny Tokajský expres. Mnohí mešťania po prvý raz v živote videli na vlastné oči, ako sa rodí sladučká a voňavá tekutá legenda, pričom žijú odtiaľ len pár desiatok kilometrov. Pri pohľade na slnkom zaliaty jesenný Zemplín nejednému prišla na um myšlienka vrátiť sa sem - a nielen na tokajské.

Späť