Otváranie trinástej komnaty poézie

Slovensko, 8. 12. 2006 (Verejná správa 24/2006)

     Vojtech Mihálik je v slovenskej literatúre pojem. Odhliadnuc od všetkého, čo sa dialo v uplynulom polstoročí v literatúre a umení vôbec. Boli aj iní, ktorí zotrvávali v pôžitkoch socializmu posledných rokov, ale okrem Miroslava Válka, Pavla Koyša, Vojtecha Mihálika, a niekoľkých ďalších, tí, ktorí sa dožili zamatovej revolúcie, si museli spytovať svedomie a vyrovnávať sa s minulosťou. Samozrejme, ani spomínaní básnici neboli bez viny. Ale nech hodí po nich kameňom, kto je bez viny. Kto je múdrejší ako život a zodpovednosť?

     Bol znalec mytológie. Orfeov priateľ. Zašiel sa za ním navždy pozrieť do podsvetia. A odniesol ta aj svoj akord a harmóniu Zrejme sú tam spolu. Za takmer štvrťstoročie predtým, než odišiel k Styxu, stihol v zbierke Trinásta komnata nastaviť zrkadlo básnikovi, ktorý sa v ňom raz rozkrikoval, inokedy potichu priznával k láskam, či omylom. Bardovi, ktorý žil naplno, neľutoval svoje vzostupy ani pády. Ďalej už nestačil dokončiť svoj portrét – sebareflexiu. Po Trinástej komnate napísal ešte ďalšiu desiatku zbierok, ale nestihol ich podrobiť vlastnej spovedi. Nepochybne by tak učinil, keby ho nezastihla smrť.

     Pokúsme sa pomyselne prejsť niektorými komnatami jeho celoživotnej básne. Komnatami, ktoré odhalil. Aj tými, o ktorých už nestihol vypovedať: K dvanástim komnatám som ponachádzal kľúče,/ dvanásť víl a stríg som brával do náruče/ celý svoj krásny, strašný svet.

Kojený antickým mliekom

     Vyrástol v c hudobnej rodine sezónneho murára v Dolnej Strede. Dedina je dnes už súčasť Serede a básnikov rodný dom dávno nestojí. V tom je istá paralela s jeho takmer vrstovníkom Milanom Rúfusom z Liptova. Obidvaja napísali viacero básní o otcoch murároch. Študoval na trnavskom gymnáziu s Viliamom Turčánym, na Filozofickej fakulte v Bratislave s Rudolfom Turňom a Jozefom Bžochom. Literárny talent presadzoval už od mladosti – od štrnástich rokov v katolíckom Plameni. Po „teistických“ Anjeloch sa v ďalších knihách postupne dostával na rovinu sociálneho dialógu –Vzbúrený Jób, k oslave industrializácie Slovenska v Spievajúcom srdci, ale v hĺbke zostával intímny lyrik, čo vari najviac dokázal v Sonetoch pre tvoju samotu, v Náreku a neskoršie v Účasti, kde rekapituloval svoj život cez prizmu detstva a pridal vyznanie matke.

     Mihálikova ľúbostná lyrika zostane skvelou ukážkou majstrovstva básnika, ktorý vyrástol na mlieku klasickej antickej poézie a jej dôverné poznanie dokázal transformovať do modernej podoby. Bol výborný recitátor poézie i rečník.

     Generačný kritik a literárny vedec Stanislav Šmatlák v rozsiahlom doslove k Plebejskej košeli – trojzväzkovému vydaniu Mihálikových zbierok v roku 1986 napísal: „Možno doplniť vari len to, že cez odkrývanie sociálnej ukotvenosti svojho vzdorného plebejstva dostáva sa mladý básnik k objavovaniu duchovného bohatstva, ktorého dedičom sa teraz cíti byť on sám (báseň Hviezdoslav) a že cez poznávanie sveta, vstávajúceho z rumovísk vojny nachádza výraz pre svoju citovú pripútanosť k vlasti. Lebo obe tieto významové polohy, po prvý raz viditeľnejšie umiestňované do priestoru Mihálikovej básnickej tvorby práve v Plebejskej košeli, stanú sa trvalými zložkami ideovej architektúry jeho poézie vôbec“.

Vzdorný plebejec

     V súvislosti s názvom tejto zbierky sa traduje historka, ktorú mi kedysi porozprávala jeho prvá manželka Viera Handzová. Satirik-prozaik Vlado Bednár, syn maliara Štefana Bednára, chcel ísť do baru v bratislavskom hoteli Kyjev, ale nemal sako. Spomenul si, že rovno oproti hotelu na Hollého ulici býva básnik Mihálik. Zazvonil a poprosil, či by mu sako nepožičal. A dodal: „Keby som to sako nevrátil, ostane vám plebejská košeľa“.

     V súčasnosti vníma literárna kritika Mihálika ako kontroverzného básnika. Možno aj preto, že z jeho industrializovaného Slovenska zostáva čoraz menej tých „komínov, čo ako prsty dodierkujú oblohu“, ako patetizuje v Spievajúcom srdci. V tejto skladbe sa už naplno prejavil jeho príklon k nastupujúcemu zriadeniu. Mal vtedy vari dvadsaťpäť rokov. Spievalo mu srdce a spievalo aj Slovensko. Už len niekoľko básní a budovateľských filmov z produkcie Koliby nám dnes pripomína tie časy.

     Ďalšiu zbierku nazval podľa prvého verša Ozbrojenej lásky – Neumriem na slame. A opäť potvrdzuje, že je nielen básnikom, ktorý popri „kolektívnom cite“ vie veľmi dobre, čo je cit individuálny a píše nádherný cyklus Dialógy. Dialogizovaných básní v slovenskej poézii veľa niet. Smrekova Básnik a žena je skladbou, Mihálikove dialógy sú uzavretým cyklom, spomienkou na detstvo, ktorá sa bude navracať aj v niektorých ďalších zbierkach, lebo detstvo je pre človeka predsa len najväčším a najčistejším žriedlom inšpirácie.

Vrcholná Appasionata

     Tŕpky boli zbierkou, ktorá vari najviac zaujala literárnu kritiku. Súhlasila s nimi, ale aj ich podrobila kritike. Mihálik odkryl polohy, o ktorých optimistická a budovateľská spoločnosť mlčala. Neraz si pomohol viac publicistickým, ako básnickým pohľadom. Nevyberal slová, všetko nazýval otvorene a tvrdo. Predsa však – starenky učiteľky alebo siroty žijúcich rodičov – zostávajú tŕpkami aj v súčasnej spoločnosti.

     Appassionata je jeho vrcholom. Asi tak ako vrcholom svetovej hudby je Beethoven, ktorému ju venoval. Dokázal vášeň sputnať aj uvoľniť. Durch Leiden Freude – utrpením k radosti, hlásal tento duch.

     Hoci aj tu cítiť istú ideologickú rovinu, je to skladba o večnosti ducha a talentu. Po rokoch, aj keď v inej podobe, vyznal sa z lásky k hudbe cisárskeho kráľovského muzikusa Wolfganga Mozarta: Čo má bližšie k sebe ako poézia a hudba. A filozofia života...

     Ako študent strednej školy dostal som do rúk útlu zbierku Útek za Orfeom, s neobyčajným nábojom erotiky, drámy a záznamom miest, ktoré som poznal z detstva. Ako chlapec som po prašnej – hovorievalo sa jej mäkká – ceste chodieval na púte do Svätej Chrasti. Aj po rokoch mi v ušiach znejú nápevy nábožných piesní. Oveľa neskôr som si uvedomil, že jej autor Mihálik tam chodieval predo mnou a v rokoch socializmu sa vyrovnával svojským spôsobom so Svätou Chrasťou – dnešnými Vinohradmi nad Váhom a bájnou Arkádiou, kňazmi a vlastným presvedčením.

     Popri Appassionate je to ďalšia z jeho vrcholných zbierok bez zbytočného politického balastu, ukážka básnikovho majstrovstva a tvorivého nadväzovania na antiku, milovaného Orfea a všetkého, čo s umením, najmä poéziou, súvisí.

     Básnik, podľa neho, je ten, kto dokonale ovláda i techniku veršovania. Sám sa k svetovým majstrom tejto formy – Petrarcovi, Michelangelovi a Shakespearovi priradil stovkou Sonetov pre tvoju samotu.

Čierna jeseň

     „Odkiaľ si vyšla a kam si šla, prebudená moja generácia“, kladie si básnik rečnícku otázku v Čiernej jeseni. Vlastne si ju položil už dávno predtým, len v tejto zbierke s metaforickým názvom ju zopakoval. Bola to generácia skúšaná vo viacerých režimoch. Ale ktorá takou po rokoch nebola?

     Čierna jeseň roku šesťdesiateho ôsmeho, keď bolo leto príliš horúce, ale nielen od slnka. Pod výstrelmi vyhasol pri Dunaji život Danky Košanovej a Petra Legnera. Básnik August zaznamenal, ale do knihy sa už nedostal. Zasiahla normalizačná autocenzúra. A zase sú tu popri takmer publicistických a cestopisných veršoch ľúbostné jesenné rondely, ale názov Čierna jeseň nie je titulom nijakej básne. Výhodou poézie je aj šifrovanie a mnohovýznamovosť. Kto nám na to dnes odpovie?

     Vojtech Mihálik bol autor, ktorý sa nevyhýbal ani literárnym, politickým a jazykovým polemikám, ironicky v aforizmoch glosoval rovesníkov i starších básnikov. Už v šesťdesiatych rokoch v Slovenských pohľadoch sprostredkoval slovenskému čitateľovi grécke drámy Aristofana, Sofokla a ďalších, rekonštruoval poéziu poetky Sapfó. Sám sa hlásil najmä k odkazu Pavla Országha Hviezdoslava a Jána Hollého, ktorému venoval jednu zo svojich posledných zbierok.

     Za svojím obľúbeným Orfeom do podsvetia odišiel vo veku sedemdesiat päť rokov po niekoľkomesačnej chorobe. Istotne tam spolu spievajú... Ale nezaniknú ani jeho verše, ktoré zanechal v takmer dvadsiatich zbierkach pozemským milovníkom poézie. Jeho uzavreté dielo je naozaj príkladom básnickej virtuozity, ale aj varovaním pred tým, aby sa poézia dala do služieb politiky a nekritického obdivu jej predstaviteľov. Nuž, čas všetko obrúsi, prikryje, ale ľúbostná lyrika, vášeň, vrúcny vzťah k prostrediu, z ktorého básnik vyšiel, zostanú.

Rudolf ČIŽMÁRIK

Späť