Prvá osobnosť sochárskej moderny

Slovensko, 11. 12. 2006 (Verejná správa 25-26/2006)

      Ján Koniarek bol umelec – idealista. Do krajnosti stupňoval tvorivé vypätie na stvárnenie veľkých tém. Ako konštituujúca osobnosť sochárskej moderny, doviedol začiatkom 20. storočia sochársku tvorbu v našich pomeroch na vrchol a začlenil ju do progresívneho európskeho prúdu. Jeho umenie položilo základy moderného sochárskeho výrazu a samotný majster sa umeleckými hodnotami svojich diel stal oporou i vzorom nasledujúcej sochárskej generácie.

     Jeden z jej pilierov – Fraňo Štefunko – zložil svojmu učiteľovi takúto poklonu: „Ján Koniarek je neoficiálne považovaný za zakladateľa národnej sochárskej školy. Navzdory nedostatočnému záujmu spoločnosti, napriek nepriaznivým podmienkam na prácu sa stal priekopníkom modernej tvorby. Aj keď nemal vhodné podmienky ani ako pedagóg – krátko po nástupe do školy sa zranil – nadviazali na neho štyri desiatky mladších sochárov.“

V pustovníckej samote

     O tomto vynikajúcom sochárovi bolo známe, že to bol človek skromný, tichý, akoby utiahnutý vo svojom trnavskom ateliéri, kde sa cítil najlepšie medzi svojimi dielami a modelmi. Mikuláš Schneider-Trnavský na neho spomínal takto: „Ján Koniarek býval, takpovediac, za humnami Trnavy. Mesto mal od detstva rád, vystavil si v ňom dom so záhradou tesne pri cintoríne. V tomto dome sa celou dušou a celým srdcom mohol odovzdať svojej pustovníckej samote. Prostredie, v ktorom žil so svojou milovanou, no veľmi vážne chorou sestrou, ho nemohlo veľmi inšpirovať. Vzácny hosť ho navštívil len zriedka.“

     Nielen dlhoročná umelecká osamotenosť v medzivojnovej Trnave minulého storočia obkľučovala veľkého umelca, všeobecne považovaného za osnovateľa slovenskej sochárskej tradície. Uznania za výnimočné sochárske dielo sa mu dostalo až desať rokov pred dovŕšením jeho tvorivých síl, keď ho v roku 1942 poctili Štátnou cenou.

     Ján Koniarek sa narodil 30. januára 1878 vo Voderadoch pri Trnave v rodine učiteľa a organistu. Strednú školu a gymnázium začal navštevovať v Trnave. Ako šestnásťročný však odišiel do Budapešti na Umelecko-priemyselnú školu, kde sa tri roky venoval dekoratívnemu sochárstvu. Rok 1897 strávil rok v Ríme na študijnom pobyte a po návrate bol študentom Akadémie výtvarných umení v Budapešti v ateliéri profesora Alojza Štróbla. Sochárske štúdiá dovŕšil v roku 1906 v Mníchove u profesora Wilhelma von Rümanna. Tu nadviazal priateľské kontakty so srbskými kolegami, čo neskôr vyústilo do jeho pôsobenia v srbskom Čačkove, kde dva roky učil kreslenie na gymnáziu. Napokon sa začal venovať sochárstvu na Výtvarnej škole v Belehrade, kde aj prednášal. Počas jedenásťročného pobytu na Balkáne sa začlenil do tamojšieho kultúrneho života, jeho diela kúpili do štátnych zbierok a za svoje pôsobenie získal vysoké srbské vyznamenania. Osobne sa poznal so svetoznámym chorvátskym sochárom Ivanom Meštrovićom.

     Roky 1912 a 1913 strávil Ján Koniarek ako dobrovoľník srbskej armády v balkánskych vojnách. Po vypuknutí 1. svetovej vojny ho mobilizovali a vzápätí, po vykonštruovanom procese a obvineniach z velezrady – v Srbsku sa stýkal s príslušníkmi kráľovskej rodiny Karaďordevičovcov, politických odporcov Rakúsko-Uhorska, ktorých portrétoval – degradovali ho z práporčíckej hodnosti a odvelili na front medzi pešiakov. Bol vážne zranený, omrzli mu nohy a museli mu na nich amputovať viaceré prsty.

     Srbskí priatelia po vojne Koniarkovi ponúkli, aby opäť pokračoval v pedagogickej a umeleckej činnosti v Belehrade. Po vzniku Československej republiky sa však umelec rozhodol zostať na Slovensku. Jeho národná orientácia sa premietla aj do citovaného vyjadrenia o poslaní umelca. Podľa Koniarka spočívalo v tom, „aby zvečnil svoj národ v jeho bolesti, šťastí i utrpení, aby odhalil jeho vnútro, vnikol do najtajnejších záhybov jeho vyššieho života, slovom stal sa živým svedomím svojho rodu.“

Strastiplná cesta

     Sochár Ján Koniarek prešiel zložitou a strastiplnou životnou cestou. Jeho ateliér v Belehrade bol počas vojny zničený a z rozsiahleho diela, ktoré vzniklo mimo Slovenska, zostalo torzo. Z umelcovej rannej tvorby sa zachovali iba zlomky. Najznámejšia je Hlava Jána Krstiteľa z roku1906, ktorú vytvoril na konci štúdií a je majetkom belehradského Národného múzea. Busta získala uznanie aj v Sofii, Mníchove i Bruseli, kde už vtedy mladého sochára považovali za umelecky vyzretú osobnosť. Repliku hlavy podľa originálu zhotovil v roku 1929 do dreva Fraňo Štefunko a dnes ju možno vidieť v martinskej galérii.

     Keď sa Koniarek po vojne rozhodol pre návrat do vlasti, musel po druhý raz začínať nedobrovoľne pretrhnutú kariéru. Od roku 1924 žil v Trnave a začal druhý polčas svojej umeleckej existencie a zápasu s nie veľmi žičlivým osudom. Napriek národnému povedomiu nezískaval spoločenské objednávky adekvátne jeho umeleckému významu. Aj keď obosielal verejné sochárske súťaže, nestretával sa s vplyvnými investormi a intervencie vo svoj prospech ignoroval. Nechcel akceptovať nečisté praktiky, ktoré často uprednostňovali politické či zištné hľadiská na úkor umeleckej hĺbky.

     Žiaľ, tento veľký umelec žil v prelomových časoch formovania sa slovenskej výtvarnej kultúry a doháňania európskych štandardov. Veľa návrhov, ktoré opakovane posielal do súťaží, sa nerealizovalo a zostali v rozličných štádiách rozpracovanosti a dokumentácie.

     Koniarkovu tvorbu monumentálneho charakteru možno ohraničiť dvomi tematickými okruhmi: pomníky padlým v 1. svetovej vojne a pomníky národným dejateľom. Za umelecký vrchol pomníkovej tvorby s vojnovou tematikou sa označuje Koniarkov pomník padlým v Trnave (1929), ktorý v postave smrteľne raneného bojovníka zovšeobecňuje podstatu ľudského utrpenia.

     K ďalším umelcovým významným dielam patrí tzv. Memorandový reliéf na fasáde evanjelickej fary v Martine (1931 – 1933), vytvorený na pamiatku historického zhromaždenia v roku 1861 pod martinskými lipami. Na päťmetrovom vlyse je stvárnená skupina hlavných predstaviteľov memoranda. V čase svojho vzniku to bolo najväčšie dielo tohto druhu v republike.

     Pomník Jána Hollého s postavou sediaceho básnika zhotovil sochár ako poctu národnému poétovi pre jeho rodisko v Borskom Svätom Mikuláši (1929). Kompozične nezvyčajnú skladbu pomníka na pamäť zakladateľa spisovnej slovenčiny Antona Bernoláka modeloval Koniarek pre Trnavu v rokoch 1936 – 1937. Súsošie tvorí postava Bernoláka a reliéf, na ktorom je zobrazená skupina viacerých ľudí, ktorí ho počúvajú. Reliéf je východisko v núdzi, lebo na monument nebolo dosť peňazí. Bernolákova podobizeň vychádza zo zachovaných dobových podkladov. Ostatné figúry sú fiktívne. Pod súsoším je kazateľov citát: „Slováci, píšte po slovensky! Tu máte slovo moje o reči vašej.“

     Osobitnú kapitolu umelcovho diela tvorí jeho portrétna tvorba, a tiež drobná komorná plastika. Bol vyhľadávaným portrétistom už v Mníchove a neskôr aj v Srbsku.

     Z jeho podobizní významných osobností treba spomenúť napríklad J. Ľ. Holubyho, Š. Fajnora, J. L. Bellu, K. Kuzmányho, A. Hlinku. Koniarkova komorná tvorba sa zachovala v podobe sošiek z vysušenej modelárskej hliny. Do bronzu ich postupne odlievali až po jeho smrti.

     Po zriadení Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave získal Koniarek v roku 1939 docentúru na oddelení kreslenia a maľovania, kde viedol ateliér modelovania. Pri dochádzaní vlakom z Trnavy utrpel v marci 1940 vážny úraz a pedagogického pôsobenia sa musel vzdať. Žil čoraz utiahnutejšie a svoje práce takmer vôbec nevystavoval. Je na škodu, že si nemohol dovoliť platiť potrebných remeselníkov, štukatéra či kamenára. Tí by ho – invaliditou ochromeného – dokázali zastúpiť v náročných remeselných fázach sochárskej činnosti. Lenže starnúci umelec úplne nerezignoval. Tesne pred posledným vojnovým rokom vytvoril dve diela, ktoré nástojčivo a s koncentrovanou silou vyjadrili drámu doby – reliéf Hlas vojny a umelecky náročnú skulptúru Hlas povstania. Nimi akoby symbolicky uzavrel oblúk vlastnej tvorby v časovom úseku oboch svetových vojen.

     Ján Koniarek zomrel 4. mája 1952 v Trnave. Pohrebný obrad vykonal františkánsky páter Teodor Tekel, Koniarkov priaznivec na púti za výtvarným umením.

Slovenská verejnosť po prvý raz mala príležitosť zoznámiť sa s umeleckým odkazom Jána Koniarka až na jeho posmrtnej výstave v Slovenskej národnej galérii v roku 1953.

     Stála expozícia umelcových diel je inštalovaná v prístavbe Kopplovho kaštieľa v Trnave – v galérii pomenovanej po autorovi. Šesťdesiat majstrových diel tu prezentujú interaktívne a aj nevidomí návštevníci ich môžu vnímať prostredníctvom hmatových zážitkov.

Janette ŠIMKOVÁ

Späť