Richtárove koláče

Slovensko, 12. 12. 2006 (Verejná správa 25-26/2006)

     Župkovská brázda vznikla v časoch, keď vesmírne sily modelovali zemský reliéf ako keď gazdiná miesi cesto na koláče. Vtedy sa vytiahli zo žeravej magmy za stvoriteľskou rukou k budúcemu nebu nad Slovenskom aj pohoria Pohronský Inovec a Vtáčnik. Tieto sopečné vrchy vo finálnom výdychu vulkánov dostali lávové telá, žulové údy, ryolitové hlavy, temená z tufov, svaly z andezitov i rudné žily. Tie potom neskôr privádzali k nerastom živú krv baníkov.

     Župkovskí haviari pred dvesto rokmi pod kopanicou, ktorej dali meno Angletovci, razili štôlňu a chodby za vzácnym minerálom tetradymitom. Informačné tabuľky rozmiestnené hore dedinou vás dovedú až k jej ústiu. Podobné kryštály bizmutu sú vraj už len vo Švédsku. Geológ A. Wehrle ich v roku 1831 pomenoval ako „prismatischer Wismuthglanz“.

     Laznícke osady v hornatom kraji pokrstili Debnárovci, Belanovci, Laurovci, Jančokovci, Barinovci... Tam, kde gazdovia vo vrchoch ustajňovali v maštaliach po celý rok statok, zostal v miestnom zemepise Matiášov štál, štál Francov, Zacharov, Martinkov i Zimmermanov... Najviac je tu Repiských. Ale medzi Dolným a Horným Župkovom – v časti, ktorej domáci hovoria Na dolinu – sú do lazníckej geografie zapísaní aj Barborovci. Keď sme tadiaľ so starostom Emilom Barborom prechádzali po koláče, ktoré mu na rozlúčku so starostovskou funkciou napiekli práve u Repiských panie Rozália a Margita, nedalo mu, a v jednej chvíli majiteľským gestom ukázal na blízku hôrku s mladým porastom: „Toto je Barborovské!“

     S jeho menom sa však v obci spája takmer všetko, čo tu v uplynulých štyroch desaťročiach vyrástlo a vzniklo. Na čele Župkova stál tridsaťdeväť rokov a brázda, ktorú tu ako dobrý hospodár zanechal, vedie miestnou kronikou až do slovenskej histórie.

Peklo a raj


     Ak by sme od Hrona cez Žarnovicu a jej miestnu časť Žarnovickú Hutu vstúpili do Kľakovskej doliny nie s geologickou, ale s vojenskou špeciálkou, presvedčili by sme sa, že Inovec sa jej dotýka len zľahka po ľavej strane na sedemkilometrovom úseku, príznačne nazvanom Raj. Neskorá jeseň neinšpiruje k básnickým prívlastkom, ale vnímavý človek takmer okamžite prelistuje kalendárom k prívetivejším ročným obdobiam a v registri vnemov siahne po tie najkrajšie. V jari je tu úžasne a lete môže byť krajšie iba v nebi. Zemský raj sa rozprestiera celou dolinou. Vtáčnické lazy, kľakovské samoty, hrabičovské drevenice i roky neobývané usadlosti okolo Župkova teraz obsadzujú bratislavskí chalupári. Priťahuje ich božský pokoj i klenoty národnej prírodnej rezervácie a v nej také rarity ako Ostrovica s valcovitým sopečným komínom, ktorá z diaľky pripomína anjelské krídla. Kláštorská skala vytvára bizarné skalné mesto a Kláštorský potok je určite jeden z najčistejších a najkrajších u nás. Pstruhový sen. Vodopád na Pokutskom potoku je prírodná pamiatka a do päťcípej hviezdy vysadený les Škutárka na východnej strane Vtáčnika je pamiatka na časy, kedy sa tunajšie obce Ostrý Grúň a Kľak zapísali do svetových dejín povedľa rusínskeho Tokajíka, českých Lidíc a Ležákov, francúzskeho Oradouru, gréckeho Kantanosa či vietnamskej dediny My Lai.

     Kľakovskú dolinu prakticky po celej jej sedemnásťkilometrovej dĺžke zo západnej strany lemujú hradby Vysokého a z východnej strany Nízkeho Vtáčnika. Kým najnižšie miesto pri Hrone je dvestošesť metrov nad morom, vrchol Vtáčnika má 1346 metrov. Aj to hovorí, aké je toto územie neobyčajne členité a v minulosti aj ťažko preniknuteľné.

     V stredoveku patrilo panstvu hradu Revište, na ktorého hradby útočili bratríci Jiskru z Brandýsa aj Tököliho kuruci. V hradnej pevnosti, za opevnenými múrmi Novej Bane i Žarnovice, najmä však v tunajších hlbokých, dovtedy neobývaných údoliach i vo vrchoch hľadali ľudia ochranu počas tureckého ohrozenia stredoslovenských banských miest. Rabujúcich Turkov z oddielov budínskeho bega Čansu Hubiana vyprášil v roku 1664 pri Hrone cisársky generál, gróf Cézare de Souches. Aj v Župkove majú Osmani svoj cintorín. Nikto však nevie kde.

     Do neobývaných a vojnami vyľudnených končín panovníci neskôr pozývali „hostí“. Nový domov tu našli nemeckí kolonisti a priniesli rozvoj baníctva a hutníctva. Usadili sa vo Veľkom Poli a v Píle. Bane a huty dali obživu slovenským drevorubačom, uhliarom, povozníkom. Nemci a Slováci žili stáročia svorne. Na hranici katastrov pod Javorinkou dali farári z Píly a Kľaku postaviť kaplnku, kde sa počas odpustových slávností pri spoločnej modlitbe utužovalo to, čo predtým v každodennej lopote prinášalo nemálo príkladov o dobrej spolupráci a susedskej výpomoci.

     Vojna je však beštia. Tá prvá zvesila nemálo zvonov z kostolných veží, aby z nich narobila granáty do diel. A diery do ľudských tiel. Len v maličkom Ostrom Grúni po jej skončení chýbalo sedemnásť mužov. Desať živiteľov rodín...

     V jeseni štyridsiateho štvrtého roku príslušníci Heimatsschutzu z Veľkého Poľa zastrelili v horách štyroch Kľačancov, ktorí dymom „dusili jazveca“ v skalnej nore. Sfašizovaní Veľkopoľci si o nich mysleli, že sú partizáni. Mnohí muži z Píly a Veľkého Poľa, ktorí vstúpili do Deutsche Partei, videli vtedy nepriateľa v každom Slovákovi. Čím bolo fašistických vojenských úspechov na frontoch menej, tým väčšia bola ich zúrivosť i nenávisť. Stávali sa z nich provokatéri, konfidenti aj priami účastníci trestných výprav.

     Po ústupe povstalcov do hôr v jeseni a zime 1944 boli horské samoty pod Vtáčnikom útočiskom príslušníkov partizánskej brigády Jána Nálepku a zväzku Jana Žižku. Za nimi smerovali po udaniach a informáciách miestnych Nemcov trestné komandá SS.

     Nad vojenskou špeciálkou Kľakovskej doliny sa vtedy skláňal veliteľ Abwehrgruppy 218 v hodnosti majora, gróf Ervin von Thun-Hohenstein. S veliteľom slovenského oddielu protipartizánskej jednotky Edelweiss Jozefom Nižňanským zakresľovali do nej farebnými ceruzami čiernu trasu smrti. Povstalecký renegátsky kapitán vybral pre svojich nových chlebodárcov z roty vojakov Slovenskej pracovnej služby stotridsať bezcitných hrdlorezov za žold päťsto korún, zvýšený prídel potravín, alkoholu a cigariet, ale aj za možnosť konfiškovať osobné veci zajatých či zabitých...

21. január 1945.

     Najprv vtrhli do Ostrého Grúňa. V dome Izidora Bednára i v ďalších chalupách postupne povraždili šesťdesiattri obyvateľov – starcov, žien i detí. Zachránil sa trinásťročný Ferko Debnár, Štefančovo dievčatko Hanka a ešte sedem ďalších väčšinou zranených ľudí.

     Fašisti opojení krvou a alkoholom masakrovali ďalej v Kľaku. Postrieľali osemdesiat štyri ľudí. Trojmesačnú Jozefínku Haringovú hodil akýsi katan o stenu, jej matku zastrelil. Vyvraždili celé rodiny. Haringovcov bolo osem, Debnárovcov sedem, Bielikovcov trinásť, Štefančovcov dvadsať päť...

     Pri vyčisťovacej akcii 24. januára 1945 fašisti Ostrý Grúň a Kľak nadôvažok vypálili. Popolom ľahli domy a maštale v Hrabičove, Župkove i všetky samoty v Kľakovskej doline.

Vstávanie z popola


     Emil Barbora o tom nerád rozpráva. Mnohé však, čo potom nasledovalo, sa odvíja práve od týchto vojnových udalostí.

     „Už zomrel aj František Bednár, jeden z posledných dvoch svedkov tej krvavej nedele“, povedal akoby pre seba a smutne dodal: „Ešte vlani v januári bol medzi účastníkmi seminára o tejto tragédii.“

Uplynulo šesťdesiat rokov.

     Richtár Barbora má o štyri viac. Detstvo sa mu spája so slovami pohorelci a evakuanti. Naozaj niet veľmi na čo spomínať. Neboli to roky bezstarostného šantenia a nezbedností s rovesníkmi. Rodičov po vojne zavalili existenčné starosti ako zabezpečiť základné potreby a živobytie pre šesť hladných krkov. A aj keď bol Emil najmladší, musel tiež pomáhať podľa svojich síl a schopností.

     Župkovská škola tiež zhorela. Časť detí sa učila v Horných Hámroch, ďalšie chodili do školy v Hrabičove, ale väčšina zostávala doma – bez vzdelania. Keď prišiel začiatkom roka 1946 do Župkova povereník poľnohospodárstva Martin Kvetko, gazdom pomohol vyše dvomi miliónmi korún štátnej podpory. Demokrati vyhrali povojnové voľby. V marci na zásah Povereníctva sociálnej starostlivosti dopravili do obce drevený barák pre Župkovanov bez prístrešia. Učiteľ Ján Zaťko však v improvizovaných triedach začal učiť župkovské deti. Bolo ich stotri a medzi nimi aj Emil Barbora.

     Starý barák stál na drevených koloch. Podmurovali ho, ale aj tak sa prostriedok domu pod deťmi prehýbal a hrozilo, že bočné steny spadnú. V zime pod snehom povoľovali aj podporné koly.

     Azda až tu treba hľadať pôvod neskoršieho zaujatia Emila Barboru školskou problematikou, ako sa to zvykne formulovať v hláseniach pre vrchnosť. V roku 1959 otvorili v Župkove školu, do ktorej začali chodiť deti z celej doliny. A dodnes ich sem dovážajú školské autobusy. Prvého januára 1962 dostali jedáleň a v rokoch 1974 – 1985 celý školský areál skompletizovali výstavbou telocvične a priestorov pre telovýchovnú jednotu.

     Nevenovali by sme jej toľko pozornosti, keby to v posledných troch rokoch po sebe nebola Škola roka na Slovensku! Nechce sa veriť, že v bohatej školskej kronike sú ako pozoruhodné udalosti kdesi na jej začiatku zápisy o tom, že župkovské deti dostali ošatenie z Okresnej starostlivosti o mládež v Novej Bani. Od apríla až do júna 1948 im táto sociálna inštitúcia zabezpečila „stravovaciu akciu“ z prostriedkov Medzinárodného fondu detí. V roku 1955 prišli na besedu do školy sovietski partizáni, ktorí tu bojovali. V školskom roku 1957 – 1958 sa v Župkove objavil týfus. Zdravotníci zaznamenali pätnásť prípadov, päť medzi žiakmi. Našťastie nikto nezomrel.

Budovať a brániť...


     Emil Barbora sa vyučil za sústružníka a ešte pred vojenčinou sa v Pohronských strojárňach postavil k mašine, na ktorej vyrábal súčiastky do banských strojov. Vo fabrike ho začali úkolovať nielen pri sústruhu, ale ako priekopníkovi mu pridávali na plecia všeličo iné. Doma v Župkove viedol mládežnícku organizáciu, hrával divadlo s ochotníkmi a v roku 1961 sa stal i predsedom telovýchovnej jednoty. Mimochodom, je ním dodnes.

     Slovenských mládencov s takýmto kádrovým profilom posielali vtedajšieho vojenské správy rovno na západnú čiaru a Emilovi pripísali do povolávacieho rozkazu k pohraničnej brigáde v Mariánskych Lázňach vari najzastrčenejšiu strážnu jednotku v Planej. Dobrý vojak Barbora sa nestratil. Aj keď mu z osudia čísel vojenských odborností vybrali funkciu rotného chemika, za dva roky vojenskej služby sa prepracoval do pozície veliteľovej pravej ruky. Ich vzájomný vzťah najvýrečnejšie priblíži veta, ktorá zaznela pri jeho odchode do civilu: „Barboříku, když přijdeš domů, dej se na nejakou funkci.“

     Ani sa mu nesnívalo. Bol august roku 1963 a Emil Barbora mal plnú hlavu peknej dievčiny z Píly, za ktorou cez kopec zabehával ešte pred vojnou. Všimol si ju v partii rovesníčok, keď v niekdajšej nemeckej obci župkovskí ochotníci hrali Klamára Lélia. Na zábavách z nej nespúšťal zrak. Raz sa osmelil sa a pozval Valériu do tanca. A potom ju dva roky v listoch presviedčal, že klamárom je iba na javisku. Uverila. Svadbu mali 11. apríla 1964.

     „Keby si nebol kamarát, Valiku nikdy nedostaneš“, odkazovali mu pílanskí rivali, ktorí by sa vedeli o to ich dievča aj pobiť. Barbora však nebol orech na šúpanie...

     Znovu robil pri sústruhu v Hliníku nad Hronom, Valéria v žarnovickej Preglejke. V jeseni kandidoval za poslanca národného výboru. Zvolili ho hneď aj za člena rady MNV. Bol najmladší, mal dvadsaťdva.

     V roku 1966 Župkov takmer po druhý raz zmizol z mapy. Nie oheň, ale povodeň zničila to, čo po vojne s biedou vzniklo. Župkovský, Kľakovský i Pecniansky potok sa po prietrži mračien zliali do hrozného živlu, pred ktorým si ľudia ratovali holé životy. A znovu bolo treba začínať od nuly.

     Výstavba obce, kolektivizácia, socializácia...

Vtedajší predseda národného výboru vletel na motorke pod „vetriésku“, keď bol na okrese čosi vybavovať. Mladého Barboru súdruhovia vyzvali, aby ho zastúpil, kým bude v nemocnici.

     „A zastupujem doteraz“, povie tónom človeka, ktorý už môže na to, čo vykonal pre obec, hľadieť s nadhľadom. V osemdesiatom deviatom sa v župkovskom Spoločenskom dome zišlo pár takých, ktorí ho na tom ponovembrovom tribunáli nazývali stará štruktúra. Vyčítali mu, že naháňal ľudí do roboty... Ale len dovtedy, kým neprišiel farár a nezahriakol ich.

     Tridsaťdeväť rokov na čele obce. Prakticky všetko v nej má jeho podpis a nesie jeho pečať. Keď sme prechádzali od Frtálovho vrchu cez časť Horné Pecné, v škodovke s nami heglo. Zastavil pri dome zámožného majiteľa, ktorému na dvore pred vilou stáli tri parádne autiaky. A dosť dôrazne ho napomenul: „Prekopal si cestu a kto ju má dať do pôvodného stavu? Už aj ten rigol poriadne zasyp!“

     „To si mohol prehliadnuť, veď richtárom budeš už len pár dní“, podrýpol muž za plotom, ale hneď sa chytal lopaty...

     Vtedy som pochopil, prečo župkovskému starostovi napiekli koláče vari v piatich domácnostiach a v Lesanke aj vo folklórnej skupine zložili o ňom niekoľko piesní. V kolibe na Riečke mu speváci nôtili, že takého richtára už nikdy nebudú mať. Veru... Bez práce nie sú koláče ani takéto refrény.

     Možno by to ako starosta ešte potiahol ďalej, ale rozhodol sa dať príležitosť iným. Užiť si dôchodku. Ako sa vraví...

     V očiach Emila Barboru som však videl zvláštny vlhký lesk, keď zamával svojmu úradu naposledy. 

Emil SEMANCO

Späť