Dolárová balada

Slovensko, 10. 1. 2007 (Verejná správa 1/2007)

    Tých dvoch starých mužov spájalo akési nedefinovateľné puto. Boli ako dvojičky. Amerikánci. Podvečer alebo vo sviatočné nedeľné popoludnia sedávali na kamennom gánku pred Majkovou chyžou, spriaznene mlčali, akoby v živote už všetko videli a prebrali.

    Všedný kolobeh gazdovstva neprinášal nič, čo by dávno nepoznali, nad čím by sa bolo treba dajako zvlášť zamýšľať a podaromnici si drať jazyk. Viac slov im vypadlo cez pery s tlejúcimi cigaretami, iba ak daktorému uletel včelí roj, krava zostala jalová, alebo ktosi nečakane umrel – ako ich rovesník Neila, ktorého na Poľane trafil blesk pod dáždnikom.

    Keď im však ktosi zištne odoral či odkosil z roličky, ktorú prikúpili, keď sa vrátili spoza mora – v tých istých, len obnosenejších ancúgoch, čo im ešte ako mladým ženáčom spichol Šnajder, bývajúci v susedstve v domci pod Hirkou – vtedy im z holých, akoby obtesaných viet ufrnklo zopár sukovitých slovných íverov, ba aj šťavnatá, cudzokrajná nadávka. Z ich úst znela ako hrozivé búrkové zahrmenie od Kylového: „Son of a bitch!“

    Inak len mlčky, neprítomne hľadeli kamsi za horizont s červeným padajúcim slnkom. Ponad orech pri bránke až do kopcov za homoľovitou Zástavou, kde sa rodili mraky a končil náš detský svet. Zrobené dlane – najväčšie, aké som užasnutým chlapčenským zrakom videl – len tak voľne položené na kolenách vyblednutých menčestrákov. V rovnako sivých hasnúcich očiach sa im prelievali odžité ťažké i búrlivé roky ako vlny, čo hnané vetrom aj teraz narážajú na breh ostrova Bedloe.

    Liberty Islandu a kadečomu s ním spojenému, čertižňanskej roľníckej vzbure v marci 1935, hospodárskej kríze i najväčšej železnej žene s fakľou, domami až do neba, bohatstvu i biede – šífam a majnám – čo im kŕčovito vrástli do rusínskych hlasiviek a skúpych spomienok, trúsených ako tabak zo šúľaných cigariet, som porozumel až neskôr. Keď sa tí, mne blízki starci, čo vydolované taľare schovávali v trezoroch podlhovastých sardinkových konzerv, pominuli. Na čertižňanskom cintoríne so stáročnými lipami majú aj kríže vedľa seba. Dvojičky. Až minule na Všechsvätých som si pri sviečke uvedomil, že ten dedkov až záhrobný svetobežnícky druh, ktorému všetci vraveli Majko, bol vlastne tiež Michal – ako aj môj starký...

Tieň nádeje

    Manhattan. Ostrov s klobúkom mrakodrapov. Spomedzi nich ako cylinder strýčka Sama vyše sedemdesiat rokov vytŕča Empire State Building. Dlhým tieňom sa zalieča raz Soche slobody a inokedy ako smerník ukazuje prichádzajúcim zo Starého sveta, kadiaľ majú vykročiť od rieky Hudson cez visutý Washingtonov most do končín a miest prizdobených nádejou i prídomkom new: Newark, New York, New Yersey...

    Pre milióny ľudí sa stali novým domovom i symbolmi bezbrehej slobody v krajine nekonečných možností. Pravda, len dovtedy, kým aj nad tieto kolosy nevyhúkli v roku 1973 vyše štyristometrové Twins – veže areálu stavieb World Trade Center.

    Amerika, Amerika, zem veliká...

    Akoby som znovu počul Majkovu zaklínaciu formulku. Vešal ju nám na nos ako zvonec na koniec rozprávky o jeho zlatokopeckých dobrodružstvách, keď sme žobronili o ďalšie a ďalšie príbehy a z jeho ryžovacej misky už odplávali všetky zlatinky fantázie: „Amerika, zem veľiká, kto do ňej pujdze, peňeži sebe nadobudze!“

    Ako vzácnu relikviu venoval mi starú pohľadnicu so Sochou slobody. Že keď vyrastiem, aby som rozmýšľal o slovách, čo sú v nej napísané. Na jej zadnej strane sú verše Emy Lazarusovej z básne The New Colossus: „Dajte mi vaše unavené, ubiedené a utláčané masy, čo túžia po slobodnom dychu: nešťastných odstrčencov z vášho preľudneného pobrežia. Pošlite ich, beznádejných a ťažko skúšaných, ku mne! Ja dvíham svoju lampu hneď vedľa zlatých vrát!“

    Rozmýšľam o nich často. A neviem, či to alsaský sochár Bartholdi myslel práve takto, modelujúc svoju Liberty pre Ameriku ako dar Francúzov. Keď ju dvadsiaty druhý prezident Spojených štátov S. G. Cleveland pri vstupe do newyorského prístavu na ostrove Bedloe v októbri 1886 odhalil, merala bez štyroch pol stovky metrov a tristo medených platní, z ktorých ju zložili, vážilo na nej dvestodvadsaťpäť ton.

    Maják nádeje či ťažoba svedomia.

    Uvažujem o jej symbolike aj teraz, keď je prezidentom George Bush junior. Vidím ju – ženu s fakľou – na pozadí dohasínajúcich a apokalypticky rozfaklených dvojčiat, mŕtvych Twins, v iluminácii padajúceho krvavého slnka, v projekcii vyvrátených vrát Svetového obchodného centra. Obrovské lesknúce sa sardinkové škatule ako celosvetové trezory na money, money... Ako domčeky z kariet, klesajú do ničoty. Solomon Brothers Tower. Naftová burza. Celý menový trh! Morgan Stanley a Cantor Fitzgerald a ich sídla na najvrchnejších poschodiach južnej časti WTC. Odtiaľ bolo už krátko po deviatej hodine 11. septembra 2001 po prvom náraze lietadla uneseného teroristami z letu č. 175 z Bostonu do Los Angeles počuť: „Son of a bitch. Veď my umierame...“

Vábec domova

    Majka Prejsu, ktorého červená károvaná šiltovka ma priťahovala ako magnet, i môjho starkého, sme pochovali v ten istý rok, ako začali stavať Twins na Manhattane. Tam kedysi v mladosti vystúpili z lode s kufríkmi vysťahovalcov a v úžase dvíhali zrak na tie domiská. Veď do jedného by sa pomestila ich, ba aj susedná dedina.

    Amerika, zem veliká... Vábili vtedy agenti na ďalekú cestu za splneným snom. Ich sen sa nesplnil. Vrátili sa s pár ťažko zarobenými dolármi, ktoré schovávali v škatuľkách od sardiniek – na horšie časy.

    Musel to byť chytrý človek, ktorý obchodnému domu vymyslel meno Vábec. Pravda, nestačí zostať pri názve. Staroľubovnianski jednotári ho postavili vari pred tromi desaťročiami a dlho bol majákom pre tých, čo chceli dobre nakúpiť. Už to však nie je, čo bývalo. V uplynulých rokoch sa mnohé pomenilo, nie vždy na lepšie. Pritom takú potravinársku predajňu, akú mali tu, bolo treba hľadať. Všetko ako zo škatuľky, plné regály vzorne uloženého tovaru, starostlivý vedúci a pod jeho taktovkou výborne fungujúci kolektív. Aj som to kedysi takto o nich napísal. Zamlčal som iba, že ma do Vábca vari dva roky vábil aj pohľad očí krásnej Júlie zo Stráňan. Raz som pod sklom na stole v kancelárii vedúceho medzi množstvom maturitných a svadobných oznámení našiel aj Júliin zlatom vytlačený This day I will marry... Svetu i svetobežníkom v ňom oznamovala, že ju zvábil akýsi mne neznámy a vzdialený Randolph King z New Jersey...

    Už sú to dva mesiace, čo mi v obálke leteckej pošty prišlo oznámenie, v ktorom mi príbuzní v Kamienke oznámili, že: Anna Lichvarska and Michael Joseph Sherry join together in marriage on Saturday, the twenty-ninth of September two thousand and one at two o clock in the afternoon St. Mary,s Byzantine Catholic Church, 1900 Brooks Boulevard Hillsborough, New Jersey... Hneď tam poletím, pomyslel som si.

    Kadečo je dnes pod Pieninami a Spišskou Magurou iné, ako v časoch, keď som na Čiernom potoku chytal pstruhy a vo Vábci ako zlaté mušky lietali Júliine zrenice. Chcel by som jej napísať, že je lepšie, že sa všetci máme dobre, ale klamať sa nemá.

    „Klamať sa nemá“, vravela smutne aj lahôdková princezná, keď sme sa videli naposledy a ona roztržito vari na trikrát poprehadzovala kaligrafické cenovky, ktoré jej vedúci Záhorčan pedantne zhotovoval tušom a rovnal v regáloch podľa vlastnej puntičkárskej normy. Akoby nevedela, čo s rukami.

    Júlia, lístok na autobus z Veľkého Lipníka cez Stráňany do Starej Ľubovne už nie je za štyri koruny, ale za dvadsaťpäť. A ak by som sa teraz vybral na Červený Kláštor z Bratislavy stálo by ma to aj s miestenkou v Tatrane vyše pol tisícky. Tak sa v tom New Jersey maj dobre! Lebo dnes mnohí ľudia v Zamagurí, pod Duklou, v Šariši i na Zemplíne nevedia čo so zdravými rukami. Ako kedysi...

    Jožo Lesňák je dnes už rozvedený. Keď sa ženil, strašne lialo. Stále vidím tie jeho biele topánky, v ktorých balancoval so svadobnou kyticou pod pazuchou po doskách, ktorými v Závodského dvore preložili najväčšie mláčky. Ostatní zo ženíchovho sprievodu blato ani nevnímali. Ruky nad hlavou a poďho so spevom za nevestou. Po Kristíniných parádnych kobercoch a izbách. Ani jej to vtedy akosi neprekážalo. Veď vydávali s Milanom prvú dievku, ktorá mala v očiach blankyt, aký býva v bezoblačnej výšave nad Tromi korunami. A ešte čosi, čo majú zaľúbené Zamagurčanky so sladkým tajomstvom pri srdci.

    Jožko bol fešák, urastený, vysoký. Len k nemu nepasovali tie jeho rybie oči. Akoby mal stále v sebe aspoň šesť rumov a chcel do bodky a čiarky naplniť tú britkú klebetu o Jakubancoch, že majú rozum len doobeda...

    Zaiste je to len zlomyseľnosť a klamstvo, veď aj Jakubanci majú zdravú myseľ i ruky. A majú aj svojho Černana. Americký astronaut Thomas D. James, ktorý sa narodil 22. januára 1955 v Baltimore, mal starých rodičov práve odtiaľto – Jána Matľáka a Katarínu, rodenú Hrebíkovú. Do Ameriky vycestovali ešte v roku 1901. Ako mnoho iných pred nimi i po nich. Napokon, aj hokejista Peter Bondra je pôvodom Jakubanec.

    Za necelý rok Ošo pribral možno aj dvadsať kíl. Ozruta chlap. A keď sa stal prvý raz otcom, už bol rozhodnutý, že aj on pôjde za more. V Levočských vrchoch so štilkou sa nedá zarobiť, aj keby drel ako kôň. Aby človek mohol žiť na úrovni – ako pohundrávala jeho pekná mladá žena – na to bol pri vlekoch v Novej Ľubovni cez zimu zárobok neistý. Ako vyhadzovač pri barových dverách viac minul s poldecákovými kamarátmi, než doniesol domov. Ale našiel parťákov, čo boli ochotní ísť s ním – do Baltimoru.

    Vrátil sa s veľkým bielym fordom, už starším, ale parádnym. Na krku hrubá zlatá reťaz za tridsaťtisíc! Už sme potom veľa nenahovorili. Tie jeho oči, čo sa mi hneď nevideli, boli teraz akési ešte väčšie a sklenenejšie. Pri poháriku sa mi pochválil, ako sa im dobre vodilo na baltimorskom bitúnku. Vyťahoval sa i slušnou gážou od tamojších židov, ktorým vedel kadečo porobiť okolo domu i profesionálne podrezať morku...

    Nevidela sa mi ani Ivana. Po druhom decku sa jej blankyt z očí vyparil, a keď Jožka čoraz častejšie vábili veselé partie na ružbašskej Míľave, aj ľúbosť sa stratila ako letná rosa z dlhých ostín psiarky pod Haligovskými skalami. A keď sa Ľubovni medzi ženami pri montážnom páse u japonského Matsusitu čoraz hlasnejšie začalo pošuškávať, že Ošo čaká s dajakou osemnásťročnou Stráňančankou dieťa, akoby ju bol tiež zarezal.

    Rozchod!

    Stotridsaťštyri tisíc osemstošesťdesiata rozvedená slovenská žena.

    Dolárová balada.

    O kom mám ešte zo známych i menej známych ľudí spod Spišskej Magury, čo sa vybrali za zárobkom do Ameriky, rozprávať? O známom a úspešnom zamagurskom podnikateľovi Vertaľovi, ktorý bol vlani v New Yorku dva týždne presviedčať syna, aby sa vrátil, lebo tie doláre, čo zarobí pri rekonštrukciách starých drevených barákov – ak bude rovnako makať, ako vyučený kuchár v rodinnej reštaurácii – dostane aj tu.

    O taxikárovi Kormaníkovi, čo mi z Ľubovne do Jakuban porozprával svoju šťastnú americkú zárobkovú story, po ktorej si mohol otvoriť živnosť. Ešte čerstvé zážitky však skončil výrečným povzdychom nad svadbou dcéry v Pittsburgu....

    O bývalom podpredsedovi roľníckeho družstva v Hniezdnom a jeho žene – učiteľke ruštiny, ktorí už pätnásť rokov žijú v New Jersey. Pravdaže, nelegálne, ako stovky iných! Aj dom si už kúpili. Len či je taký výstavný, aký nechali doma pod Strážkou?

    Toto leto prišla ich dcéra Mirka vybaviť si na matriku papiere, lebo sa bude vydávať. Chválabohu, jazvy na tvári po autonehode už má zahojené, ani ich nevidno. Bratovi Mikulášovi sa tiež začalo dariť. Kedysi hrával na krajanských zábavách. Púšťal muziku na diskotékach pre samých Rusínov. Ani po amerikánsky sa nenaučili, toľko ich je tam pohromade.

    Chcete počuť prečo sa z Detroitu už druhý rok nevracia murár Horbaľko z Haligoviec? Lebo doma nemal zdravými rukami, zvyknutými na varechu a kelňu, do čoho pichnúť.

    Minule sa v krčme na Dubnom rozhodoval Paľo Lichvár, či si tiež nezbalí emigrantský kufrík. Čo som mu mal povedať? Že sa mu neoplatí, že už je doma dobre?

    „Kde domov můj“, spieva si už desiaty rok v Ostrave Milan Hostinko.

    Moje dcéry, ktoré sa s nim kamarátili a každé leto sa tešili na Pieniny, už sem nechcú chodievať. Nemajú tu rovesníkov. Túto jeseň odišla do Ameriky aj ich kamarátka Maruša, ktorá maturovala na prešovskej zdravotníckej škole. Zbalila aj toho Litmanovca, čo s ním už rok chodí. Odišla Alenka, recepčná v smokoveckom Parku, ktorá sa tam dlhšie zahľadela do očí akéhosi Texasana. Odišiel Juro Chvojničan a jeho brat Miro sa vrátil len preto, že mu v ktorejsi clevelandskej nábytkárskej fabrike mašina dokaličila dlaň na pravej ruke. Takmer rok prichádzal z Lesnice do Bratislavy, kde mu ju chirurgovia reparovali.

    Mladí z Kamienky, Jakuban, Litmanovej, Lesnej, Lipníka, Stráňan, Frankovej, Osturne, Jarabiny sú za morom. Verejnoprospešné práce nie sú pre nich perspektíva ani životná istota.

    Len z Jarabiny v posledných rokoch odišlo za zárobkom v zahraničí vyše sedemdesiat obyvateľov!

    „Mám tu od nich štyri svadobné oznámenia“, sumarizoval nedávno leteckú poštu tamojší starosta Mikuláš Kaňa ako dobrú správu. Ako zlú pridal: „Tí sa už domov nikdy nevrátia.“

    Už viete, prečo sa polovážne hovorí, že americký konzulát by mal byť v Starej Ľubovni? Prečo je najšťastnejšia karta na Slovensku zelená?

    A v oficiálnej štatistickej ročenke Slovenskej republiky z minulého roku je pri poslednom údaji natrvalo vysťahovaných údaj 1,9 tisíc! Počet vysťahovaných do USA stúpol od roku 2004 opäť o bezmála dvadsať percent.

Emil SEMANCO

Späť