Reforma slúži občanom, nie úradníkom

Slovensko, 6. 2. 2007 (Verejná správa 3/2007)

Netají, že začínal ako radový policajt. Občas v službe aj riadil križovatku pred právnickou fakultou blízko bratislavského Starého mosta a želal si mať raz v živote také šťastie, aby mohol študovať právo. Veľké túžby sa cieľavedomým ľuďom obyčajne splnia. Prof. JUDr. Vladimír ČEČOT, CSc., je dnes popredný odborník na trestné právo, prednáša študentom, skúša na štátniciach, pripravuje doktorandov na univerzite, ktorá bola jeho alma mater. Vo vláde má na starosti zložitú problematiku verejnej správy a jej transformácie ako prvý štátny tajomník s týmto výlučným poslaním.

Pán štátny tajomník, než ste nastúpili do terajšej funkcie, pôsobili ste ako vysokoškolský profesor na Univerzite Komenského v Bratislave. S pedagogickou a vedeckou prácou sa po dlhých rokoch iste lúči ťažko. Čo vás podnietilo k tomu, že ste prijali vládnu funkciu, ktorá znamená i vstup do celkom novej oblasti – politiky?

S pedagogickým pôsobením a vedeckou prácou som sa celkom nerozlúčil. Úväzok na právnickej fakulte som si ďalej ponechal nielen preto, že sa mi s týmto povolaním nelúči ľahko, ale preto, že by som dosť skomplikoval činnosť právnickej fakulty. Nemal by kto akreditovať trestné právo, viesť doktorandské štúdium, nemohli by byť obhajoby docentúr, profesúr... Takže, má to súvislosť nielen tú srdečnú, ľudskú, ale aj odborný, profesionálny rozmer, lebo štyri nasledujúce roky by bola fakulta blokovaná. Budem prednášať, skúšať na štátniciach, viesť konzultácie, pripravovať doktorandov, aby som sa celkom neodtrhol od práce, ktorú považujem za svoje životné poslanie.

A prečo som prijal funkciu štátneho tajomníka? Je to zložitá otázka a dosť ťažko sa mi na ňu odpovedá. Dobrí priatelia vedia, že som vždy hovoril: nechcem mať nič s politikou, pretože strácam slobodu. Len čo vstúpim do dajakej strany, stratím právo určité veci slobodne komentovať. To sa mi teraz, samozrejme, stalo. Naďalej si však zachovávam odborný rozmer. Keďže som členom koaličnej strany, moji či už prívrženci alebo kritici to berú tak, že moje názory sú politické. Nie sú politické a vôbec sa necítim politikom. Ak keď moja terajšia pozícia má politický podtón alebo rozmer, rozhodol som sa, že ju budem vnímať ako odborník

Čo podľa vašej mienky najviac zúročíte z predošlej pracovnej a životnej skúsenosti a poznania v súčasnej funkcii?

V práci pedagóga som získal veľmi podstatné skúsenosti z práce s ľuďmi. Vyznávam slušnosť, odbornosť, exaktnosť. Rád by som to preniesol aj do praxe na ministerstve vnútra. Čím je práca presnejšia, exaktnejšia, odbornejšia, tým sú výstupy pre občanov kvalitnejšie. Slušnosť je zas základné meradlo dobrých kontaktov. Bez slušnosti to nejde. Vnímam, že sa zo spoločnosti vytráca, ale ja by som bol veľmi rád, aby sa znova vrátila. O ministerstve vnútra sa hovorí, že je to tvrdé pracovisko, silový rezort, ale ja si myslím, že je také isté, ako ostatné. A ten mäkký, ľudský prístup je potrebný všade.

Po prvý raz v ponovembrovom období bola zodpovednosť štátneho tajomníka na ministerstve vnútra vymedzená už v názve funkcie – štátny tajomník pre verejnú správu. Ako k tomu došlo a čo tento posun naznačuje?

Som veľmi rád, že existuje funkcia štátneho tajomníka pre verejnú správu. Určite je to takto správne. Keď sa tak zamýšľam nad ministerstvom vnútra po roku osemdesiat deväť, nad jeho pôsobnosťou a činnosťou v tomto období, mám pocit, že sa ministerstvo v podstate venovalo len policajným činnostiam a verejnej správe – aj keď je nemenej potrebná, a možno potrebnejšia než policajná činnosť – sa venovalo len okrajovo. Pravda, takto som to videl zvonku. Teší ma, že táto vláda vo svojom vládnom programe pristúpila k reformám, k modernizácii verejnej správy, pričom ocenením významu transformácie je, že nominovala medzi vládnych funkcionárov aj štátneho tajomníka ministerstva vnútra pre verejnú správu. Ocenením tohto úseku vládou je aj to, že nedávno v sprievode ministra vnútra navštívil sekciu verejnej správy aj pán premiér a podrobne sa zaujímal o jej fungovanie, informoval sa o cezhraničnej spolupráci i ostatných oblastiach činností, ktoré sú v mojej kompetencii.

Podľa môjho názoru, štátny tajomník s týmto poslaním by mal pôsobiť pokiaľ sa nedokončia reformy – a to je nekonečný príbeh. Vláda takto v súlade s vládnym program presviedča, že má záujem, aby služba občanovi bola na prvom mieste.

Od začiatku sústreďujete pozornosť na pokračovanie reformy verejnej správy vrátane nápravy jej nedostatkov alebo chybných krokov v predošlom období. Mohli by ste vymenovať, prípadne aj rozobrať najzávažnejšie nedostatky a problémy z doterajšieho priebehu reformy, ktoré treba riešiť v najbližšej, prípadne vzdialenejšej budúcnosti?

Ja by som nechcel začať kritikou. Každá vláda má svoj vládny program, má svoje priority a predstavy o reformách. Reformu verejnej správy nemožno zvládnuť v takom krátkom období, aké mala k dispozícii predošlá vláda. Určite by bolo čo pranierovať, ale veľmi nerád by som v týchto prvých momentoch, po pol roku, podroboval kritike to, čo sami ešte nemáme celkom dobre domyslené a postavané. Kritizovať môžeme potom, keď sa naša predstava o modernizácii naplní a porovnáme ju s tým, čo bolo predtým. Treba zachovať istú súdnosť. Preto nehovorím, že my sme začali reformu, ale že my v nej pokračujeme. Z hľadiska objemu práve teraz nadobúda veľmi reálnu podobu.

Jedným z krokov je zrušenie krajských úradov. Aj spomínané stretnutie s premiérom nám dáva za pravdu, že to je cesta, ako možno veľmi dobre zmodernizovať a zracionalizovať štátnu správu i samosprávu tak, aby sa mohli niektoré kompetencie integrovať. Aby sme nielen hovorili, že je výkon štátnej správy lacnejší, ale že výkon verejnej správy je pre občana lepší. To je hlavné motto, leitmotív prestavby i celej modernizácie verejnej správy, a tak by sme ju mali i vnímať.

Bol by som rád, aby sa prv, než pôjde materiál na rokovanie vlády a do parlamentu, k reformným krokom vyjadrilo čo najviac ľudí. Reforma slúži občanom, nie úradníkom. Treba využiť priestor v rôznych médiách – elektronických i tlačených – aby sme ľudí oboznámili s tým, čo vlastne ideme robiť. Ak sa nám podarí osloviť občana a získať spätnú väzbu v podobe návrhov či pripomienok, ktoré budeme môcť zapracovať do prestavby či modernizácie verejnej správy, bude to pre nás najväčšie zadosťučinenie.

Pri takých náročných projektoch býva zvykom, že sa na ich riešenie vytvoria tímy špecialistov. Zriadili ste na problematiku reformy verejnej správy skupinu poradcov alebo pôjdete na vec inakšie?

Nie som za to, aby sa vytvárala osobitná skupina poradcov. Pracovníci sekcie verejnej správy na ministerstve a ľudia, ktorí s nami spolupracujú, nepotrebujú teraz žiadny špeciálny tím, aj keď som prácu na modernizácii, na zrušení krajských úradov, a s tým súvisiace problémy, poňal dosť širokospektrálne. V samotnej sekcii spolupracujem so všetkými vedúcimi odborov, ktorých sa tato problematika týka. Veľmi úzko kooperujeme s partnerskými ministerstvami, aby som poznal aj ich názory. Nedávno sme možnosti prenosu kompetencií posudzovali s ôsmimi štátnymi tajomníkmi. Radíme sa tiež s teoretickou obcou. Do jedného bodu sa usilujeme kulminovať teóriu, prax i skúsenosti. Tie sú v tomto procese veľmi dôležité, nemožno ich podceniť ani ničím nahradiť. A potom sa dá k niečomu dospieť.

Takže, nie som za žiadne špeciálne tímy a skupiny poradcov. Myslím si, že kolektív, ktorý pracuje na idei reformy verejnej správy musí byť na jednej strane veľmi homogénny a na druhej tvorivý a operatívny. Problémy nie sú vždy rovnaké, ukazujú sa, vyvstávajú jeden po druhom a podľa toho sa okruh ľudí, čo ich riešia, rozširuje alebo zužuje. Je však pravda, že posledné mesiace sme menej spávali, aby sme potom mohli spávať pokojnejšie.

Už ste spomenuli, že hneď po novom roku navštívil Sekciu verejnej správy MV SR, ktorá patrí do vašej kompetencie, predseda vlády v sprievode ministra vnútra. Čo bolo účelom tejto pracovnej návštevy, respektíve porady, ktorá nebýva každodennou na žiadnom ministerstve? Aké závery z nej vyplynuli?

Zopakujem, že ma návšteva potešila, lebo to považujem za ocenenie našej práce. Premiér sa zaujímal, ako pokračuje reforma verejnej správy. Bol to užitočný dialóg, plný odborných problémov, ktoré sa, myslím, celkom vyriešili. Bol to zároveň aj dobrý, ľudský rozhovor. Možno ho v dobrom poznačil fakt, že premiér je môj bývalý kolega. Spolu sme učili a prednášali či už v Banskej Bystrici alebo v Bratislave. Ale myslím si, že vystihuje i povahu človeka – racionálne, bez emócií rokovať, riešiť a hľadať východiská z problémov. To sa podarilo. Napokon, bolo veľmi sympatické, keď pán premiér sa ohlásil na pol hodinu a bol u nás vyše hodinu a pol. A ako som videl a počul na vlastné uši, povedal, že s prácou na reforme je spokojný a odchádza pokojný. Verte, že nič nemôže byť príjemnejšie, ako keď vám človek ako je premiér povie, že je s prácou spokojný.

Zrušenie krajských úradov je vážny zásah do štruktúry štátnych orgánov a do duálneho modelu verejnej správy. Aká je v súčasnosti predstava o realizácii tohto zámeru, o jeho časovom rozvrhu a o súvisiacich opatreniach?

Keď sme premieňali vládny program na drobné, o krajských úradoch v ňom bola jedna holá veta: zrušenie krajských úradov. Nemali sme identifikované, o ktoré krajské úrady a aké zrušenie ide, a nemali sme konkrétnu predstavu ako nahradiť ich kompetencie. Boli rôzne varianty a prvé návrhy boli také, priznám, dosť kostrbaté. Dnes máme celkom reálnu predstavu – aj sa napĺňa. Krajské úrady zrušíme bez náhrady, posilnia sa obvodné úrady, a tie dostanú právnu subjektivitu. Kompetencie aj z úradov špecializovanej štátnej správy prejdú na obvody alebo na samosprávu. Práve prebieha diskusia, kam ktorá môže ísť, čo v konečnom dôsledku znamená podstatné zníženie administratívneho aparátu.

Je veľmi dôležité, aby reforma neskončila len pri tejto štrukturálnej zmene a legislatívnom ošetrení právnych vzťahov navzájom, ale aby sme po týchto zásahoch od 1. januára 2008 urobili aj potrebné organizačné zmeny. Posilnené obvodné úrady, všetky ich pracoviská, by mali sídliť v jednej budove, v spoločnom objekte, aby občan nestrácal čas a trpezlivosť chodením po okrese, po meste, ale aby pod jednou strechou našiel všetko, čo potrebuje. Chceme dosiahnuť, aby už v prvej fáze jeho kontaktu s úradom bolo rozhodovanie vysoko kvalitné a odborné, aby odvolacích konaní bolo čo najmenej. Posilnenie obvodných úradov neznamená personálne, ale odborné posilnenie.

Zámer znížiť počet pracovníkov vo verejnej správe o celú pätinu má však i riziká. Nepovedie k zníženiu kvality služieb poskytovaných verejnosti? Aké ďalšie uplatnenie nájde množstvo pracovníkov, ktorí nadobudli značné profesionálne poznatky a skúsenosti? Ráta štát s tým, že prevezme na seba aj povinnosť zabezpečiť ďalšie využitie ich kvalifikácie?

Dnes vám neviem povedať presné, exaktné číslo, koľko pracovníkov sa reformou ušetrí. Isté je, že dosť. Budeme to vedieť približne začiatkom marca, alebo koncom februára, kedy už bude hotová konkrétna štruktúra, ktoré kompetencie kam pôjdu a kedy pripravíme materiál na rokovanie vlády.

Ak však chceme byť dôslední, nestačí robiť reformu len v štátnej správe, ale reformu a racionalizáciu si žiada aj samospráva. Aj v nej treba hľadať možnosti zníženia administratívneho aparátu, aby to nevyzeralo, že sa šetrí len na štátnych úradníkoch a pracovníci vo verejnej službe zostávajú bez povšimnutia. Musí mať samospráva taký veľký obslužný servis? To sú tiež peniaze, ktoré idú zo štátu.

Uvedomujeme si, že je to veľmi citlivá problematika, veď ide o ľudské osudy. Vláda má sociálny program a znižovanie stavu pracovníkov vo verejnej správe znamená zvyšovanie počtu nezamestnaných. Usilujeme sa však robiť to pokiaľ možno ohľaduplne, vyberať pracovníkov tak, aby sa neohrozil ich sociálny status, prípadne situácia v rodinách.

Budem celkom konkrétny. V prvej fáze sme uvoľnili tých, čo už boli v dôchodkovom veku. A bolo ich dosť. Trebárs v sekcii verejnej správy tridsiati siedmi. Je množstvo policajtov, ktorí berú výsluhové dôchodky, a pritom ďalej pracujú. Absolútne sme znížili počet pracujúcich na úväzok. To sú prvé kroky, ktoré počet pracovníkov znižujú, ale nemajú až taký silný sociálny dopad.

Ako hodnotíte spoluprácu so Združením miest a obcí Slovenska a vyššími územnými celkami?

Od momentu, keď som vstúpil do problematiky správneho práva a reformy štátnej správy, netajím, že združenie je mienkotvorné, a pokiaľ ide o verejnú správu –najmienkotvornejšie. Veď základné kompetencie, prvé kontakty s občanom zabezpečujú mestá a obce. Samosprávne kraje to až v takej miere nedokážu. Preto je spolupráca medzi nimi nevyhnutná. Osobne sa usilujem absolvovať čo najviac akcií ZMOS-u, stretávať sa s jeho členmi a funkcionármi, čo najviac cestovať, a pritom si všímam ich názory na problémy. Radím sa s nimi, lebo – ako som už povedal – sú mienkotvorní. Stále zdôrazňujem, že počúvať treba. Treba sa to naučiť, lebo ten, kto vie pozorne počúvať, vie aj dobre poradiť. Kto nevie počúvať, ťažko poradí.

Veľký dôraz kladiete i na cezhraničnú spoluprácu, čo ste – po stránke organizačnej – dali najavo i zriadením nového odboru pre túto oblasť. Ste spolupredseda medzivládnych komisií pre cezhraničnú spoluprácu so všetkými susednými štátmi a už ste viedli rokovania spoločných komisií s Poľskom, Ukrajinou i Českom. Aké sú vaše dojmy a poznatky z tohto úseku činnosti? Čo by ste chceli dosiahnuť z hľadiska Slovenska i v spolupráci s jednotlivými zahraničnými partnermi? Prípadne, čo považujete za najaktuálnejšie témy v týchto vzťahoch?

Som presvedčený, že tu najviac vidno dynamiku zmien. Po nástupe do vládnej funkcie a prevzatí kompetencií pre cezhraničnú spoluprácu, som si veľmi rýchlo urobil v tejto oblasti inventúru a zistil, že je v nej veľa rezerv, málo aktivity, ba až nečinnosti príslušných orgánov. Naštartovali sme motor a prepli ho na plný chod, aby sme dobehli to, čo bolo zameškané. Nechcem, aby to vyznelo chválenkársky, ale v tejto oblasti sme postúpili najmenej o sto percent dopredu. Cezhraničná spolupráca nemá len sociálny rozmer, nie je to len vyrovnávanie rozdielov, ale je to aj otázka dynamiky rozvoja infraštruktúry, turistického ruchu, tiež kultúry a vzdelávania. Veď v prihraničných oblastiach u našich susedov žije množstvo Slovákov a našou povinnosťou je ich podporiť a hľadať možnosti, ako zachovať ich identitu. Spomínané zmeny v organizačnej štruktúre na sekcii majú na to vytvoriť priestor.

Na záver by sme sa radi vrátili k trochu osobnejším otázkam. Počas príhovoru k pracovníkom Sekcie verejnej správy MV SR na začiatku tohto roku ste citovali jedného z antických filozofov. Dali ste takto nevdojak najavo i svoj hlbší vzťah alebo príklon k antickým prameňom poznania a kultúry ?

Grécka i rímska antika priniesla ľudstvu množstvo užitočných podnetov. Majú svoj trvalo platný rozmer, svoju aktuálnosť. Treba sa k nim vracať. Ísť dopredu možno len vtedy, ak sa prehodnotí doterajšia cesta. Antika zrejme priniesla najväčší civilizačný a kultúrny pokrok. Jej pramene tečú až k dnešku. Slovenský i európsky právny poriadok je založený na rímskom práve. Občas si treba prečítať pár dobrých myšlienok, aby človek poznal smer a cestu a možno aj spôsob, modus operandi, ako vyjsť s problémov. Veď sú to skúsenosti tisícročí. Chcem tým naznačiť, že človek by sa mal pri riešení problémov viac opierať o odborné ako o emocionálne či politické zretele.

Týmto sme sa už veľmi priblížili k akémusi životnému krédu. Ako by ste ho vyjadrili konkrétnejšie? Do akej miery sa vám ho darilo uplatňovať v doterajšom živote? Myslíte si, že aj na novom poli pôsobenia vytrváte v jeho dodržiavaní?

Chcel by som sa stále pridŕžať toho, čo mi raz, ešte ako mladému policajtovi, povedal otec. Mal som dvadsaťštyri rokov a stal som sa vyšetrovateľom. Keď som prišiel domov, povedal som otcovi, že už nie som obyčajný človek, ale funkcionár. Neodpovedal mi hneď, ale večer, keď sme spolu sedeli, poznamenal, že to musíme dokončiť. Či vraj viem, prečo som funkcionár?

– Aby som mohol rozkazovať! – vyhŕklo zo mňa.

– Nie, nie, synáčik – zahriakol ma. – Na to, aby si ľuďom pomáhal.

Odvtedy si jeho slová často pripomínam a usilujem sa konať podľa nich.

Zhovárali sa Milan HOLUB a Emil SEMANCO

Späť