Nebavme sa, radšej hľadajme riešenia

Slovensko, 6. 2. 2007 (Verejná správa 3/2007)

Vraví sa, že vo svojom každodennom živote sa človek pohybuje v priestore dvoch odlišných pólov, medzi ktorými je krehká, zároveň však presná a prísna hranica. Najvlastnejším existenčným priestorom zdravého človeka je práca, na opačnom póle sú rozmanité formy oddychu. No tak ako existujú rozličné druhy pracovného zaradenia a pracovných povinností, aj oddychovať sa dá rozmanite. Možno oddychovať aktívne i pasívne, možno oddychovať činorodo a možno len tak leňošiť, baviť sa, zabávať sa, ba aj hrať sa. Sú však i takí jednotlivci, pre ktorých je aj práca oddychom; tých však zrejme nebude väčšina.

Práca totiž spravidla nie je ľahkovážna a bezstarostná hra. S tým pravdepodobne bude súvisieť aj fakt, že niektorí ľudia prácu považujú za drinu, lopotu, hrdlačenie, ba až za otročinu. Isteže, činorodá práca môže byť síce náročná aj namáhavá, nemusí to však byť mordovačka a lopota. A to aj napriek tomu, že jej náročnosť spočíva v tom, že ju treba nielen začať, ale aj dokončiť. Len potom výsledkom takejto užitočnej práce je konkrétne hmotné alebo duchovné dielo.

Pravdaže, pracujeme aj v súkromí, no podstatná časť našej pracovnej aktivity súvisí so zamestnaním. Najmä tam sa kvalitná práca neznáša s povrchnosťou a lajdáckosťou. Naopak, ak výsledkom našej tvorivej činnosti má byť kvalitné dielo, naša práca musí byť konštruktívna a cieľavedomá. Takáto práca je spojená s dvoma funkčnými kategóriami – časom a zámerom. Zámer, zámerná činnosť je synonymom účelnosti, plánovitosti. Kvalitný výsledok možno očakávať iba vtedy, ak k svojej práci pristupujeme dokonale pripravení. To znamená, že jednotlivé kroky máme dokonale premyslené, náš pracovný postup a jeho jednotlivé úkony majú pevný pôdorys, dobre zorganizovanú následnosť. Zároveň to predpokladá tvorivosť, dôkladnosť, systematickosť, operatívnosť, odbornosť, ale aj svedomitosť, serióznosť, vytrvalosť, bezchybnosť a, pravdaže, aj príčinlivosť a čestnosť ako záruku kvality.

Je prirodzené, že na vytvorenie kvalitného produktu – nie je dôležité, či je to hmotné alebo duchovné dielo – potrebujeme primeraný čas. S časom treba vedieť hospodáriť, a hoci čas vraj má svoj čas, nemali by sme ho premrhať, mali by sme ho využiť užitočne. Platí síce stará múdrosť – práca chvatná, málo platná, ale aj ľahkovážne hospodárenie s časom sa nám môže vypomstiť. Čas potrebný na vytvorenie kvalitného diela nesmieme premárniť, rozhajdákať a už vôbec nie prešustrovať. Každá dobre zorganizovaná práca, ktorú robíme s chuťou a ktorú nepociťujeme ako krvopotnú lopotu, potrebuje svoj presne vymedzený čas. Iba tak budeme mať z výsledku zaslúženú radosť a potešenie.

Pravdaže, po dobre vykonanej práci máme právo na oddych. Môžeme odpočívať, hovieť si i rekreovať sa. Voľný čas však môžeme využiť aj na obohatenie svojich vedomostí, ale môžeme si aj voľkať, uvoľniť sa, relaxovať, ba dokonca len tak nečinne hlivieť, leňošiť, zaháľať, ani krížom slamy nepreložiť. Inokedy sa vo voľnom čase môžeme rozptýliť, nezáväzne si podebatovať s priateľmi, zahrať sa s nimi. Občas sa môžeme aj zabaviť, zahýriť si, vyhodiť si z kopýtka. Ak sa vo voľnom čase takto bavíme, robíme niečo pre svoju radosť, veselíme sa, hráme sa, zabávame sa sami alebo aj so svojimi blízkymi a priateľmi, prípadne sa s niečím nezáväzne, len tak pre zábavu zaoberáme, aby sme, ako sa hovorí, zabili čas.

Ako vidieť, hranicu medzi prácou čiže povinnosťami a zábavou možno presne vymedziť. Preto by sme si prácu a zábavu nemali zamieňať. Ak totiž pracujeme, vykonávame cieľavedomú produktívnu činnosť, výsledkom ktorej je kvalitné dielo ako výsledok tvorivej aktivity. Keď sa bavíme, chceme sa rozptýliť, usilujeme sa spríjemniť si čas oddychu, tešíme sa z ničnerobenia, ktoré nám prináša radosť. Práca znamená čin, prinášajúci spoločenský úžitok, ktorý nás môže naplniť aj uspokojením. Zábava (bavenie sa) v čase oddychu je najmä individuálny zážitok.

Je zaujímavé, že v ostatnom čase mnohí verejní činitelia, štátni a politickí predstavitelia, publicisti i kultúrni pracovníci sa stále častejšie bavia o závažných veciach spoločenského záujmu. Z množstva príkladov aspoň niekoľko:

Predstaviteľ polície nám odkázal, že sa „s extrémistami nebude baviť.“ Vládny činiteľ oznámil oklamaným ziskuchtivcom, že „aj premiér povedal, že keď pôjde o odškodnenie, bavíme sa o čiastočnom odškodnení“. Novinár v článku o korupcii vo futbale pripomína: „Korupcia je len jeden z prejavov značne chorého systému. Bavme sa teda o celom systéme.“ Spisovateľ nám zas prezrádza, „prednedávnom sme sa v spoločnosti priateľov bavili o literatúre“.

Ukazuje sa, že sa sloveso baviť (sa) stalo vyjadrovacím hitom. Používatelia jazyka akoby zabúdali, že význam zaoberať sa (niečím, o niečom) môžeme vyjadriť množstvom synonymných výrazov, a tak odstrániť výrazovú stereotypnosť. Napríklad: (u)robiť niečo pre nápravu, nájsť vhodné riešenie, riešiť problém, situáciu, úlohy, hľadať najvhodnejšie opatrenia na nápravu, zabezpečiť nápravu, uvažovať o náprave, usilovať sa problém vyriešiť. Atď.

Vlastne ide len o to, aby sme sa nezáväzne bavili v čase oddychu, no závažné problémy aby sme sa usilovali riešiť a vyriešiť.

Ján FINDRA

Späť