Učebné osnovy sú preplnené obsahom

Slovensko, 6. 2. 2007 (Verejná správa 3/2007)

Štátny pedagogický ústav je jedna z kľúčových inštitúcií v slovenskom školstve. Je to vedecko-výskumné pracovisko s celoslovenskou pôsobnosťou. O aktivitách, nedávnej minulosti, aktuálnych úlohách i perspektívach tohto ústavu píše jeho nový riaditeľ– PhDr. Ľubomír Pajtinka. Článok vznikol na podnet našej redakcie.

Väčšina úloh, ktoré Štátny pedagogický ústav zabezpečuje a realizuje, má jedinečný charakter a nerobí ich žiadna iná inštitúcia. Tvorí a experimentálne overuje pedagogickú dokumentáciu pre všetky školy a školské zariadenia, zabezpečuje celoslovenské i medzinárodné merania kvality výsledkov vzdelávania, vypracúva štatistické analýzy i stratégiu učebnicovej politiky, plní úlohy štátnej politiky v oblasti rezortného výskumu, odborne a metodicky usmerňuje školy a školské zariadenia. O to je väčšia zodpovednosť a význam práce zhruba sto zamestnancov, ktorí tu pracujú.

V zrkadle priorít

V uplynulých rokoch boli prioritami ŠPÚ najmä príprava nových maturít, Monitor - teda meranie kvality výsledkov deviatakov, medzinárodné zisťovanie a monitorovanie vedomostí v rôznych oblastiach, skrývajúcimi sa zainteresovaným pod skratkami PISA, TIMMS, PIRLS a SITES. Ide o merania kvality na veľkých vzorkách žiakov, ktoré slúžia na porovnávanie našej práce s inými krajinami celého sveta. Výsledky týchto meraní nastavujú zrkadlo nášmu školskému systému a naznačujú, kde robíme chyby a zaostávame za najlepšími.

Ústav je zodpovedný za rozpracovávanie základných strategických princípov rozvoja školstva v súlade s trendmi a odporučeniami Európskej únie, zámermi školskej politiky Slovenskej republiky, ktoré vychádzajú z Národného programu výchovy a vzdelávania a verejnosť ich pozná aj pod názvom Milénium. V mnohých ohľadoch je ŠPÚ nevyhnutným podporným a servisným pracoviskom, ktoré slúži na vytváranie podmienok dobrej školskej politiky v štáte. A to nie je málo.

Fungovanie každej inštitúcie závisí najmä od toho, ako sú nastavené kľúčové úlohy systému i ako je nastavený celý systém. V školstve platí, že ak má ministerstvo dobrú stratégiu rozvoja školskej sústavy, potom je prirodzené, že sú veľmi jasne definované úlohy aj pre všetkých ostatných účastníkov v školskom reťazci. Ak to tak nie je, nemožno očakávať, že v zle „ukutom“ systéme bude jednotlivé ohnivko pôsobiť excelentne. Keďže slovenské školstvo vykazuje v mnohých ohľadoch krízové znaky – trebárs v oblasti obsahovej reformy, reformy odborného vzdelávania, postavenia učiteľa a jeho spoločenského statusu, predimenzovania obsahu vzdelávania, podcenenej učebnicovej politiky, nenaladeného financovania škôl a školských zariadení – je cítiť, že ani Štátny pedagogický ústav a jeho pracovníci nemôžu byť so súčasným stavom spokojní. Treba tiež priznať, že aj keď sa na ústave robí veľa, nie vždy je táto práca efektívna, nie vždy je zmysluplná – teda taká, aby tí, čo ju robia, poznali význam a zmysel robeného, verili užitočnosti výsledkov.

V poslednom čase sa napríklad mnohí zamestnanci ústavu zapojili do rôznych európskych projektov, čo na prvý pohľad môže byť chvályhodné. Problémom však je, že tieto projekty nie sú zvyčajne zacielené na hlavné, kľúčové problémy nášho školstva. Nekopírujú ťažiskové problematiky a nesústreďujú sa na najslabšie stránky. Takže ľudia pracujú, namáhajú sa, dostávajú za to aj odmenu, ale zmysluplnosť výstupov nie je vysoká. Alebo, inak povedané, mohla a mala by byť väčšia.

Ministerstvo školstva SR zverejnilo v októbri minulého roka prioritné úlohy na roky 2006 až 2010. Sú to:

● nový školský zákon

● poznatková ekonomika

● model kariérneho rastu učiteľa

● nová učebnicová politika

● skvalitnenie vzdelávania v oblasti úcty k národným a kresťanským tradíciám

● zlepšenie jazykovej prípravy

Plán hlavných úloh ŠPU na rok 2006 však v plnej miere navrhnuté priority neodráža, dokonca niektorým sa nevenuje vôbec. Znamená to, že ústav čaká úloha prepracovania jeho hlavných úloh pre nasledujúce roky tak, aby sa sústredil na kľúčové témy. S tým súvisí aj ďalšia úloha: štruktúru ústavu bude treba prispôsobiť kritériám efektívnosti, funkčnosti, logickej nadväznosti a výkonnosti.

V poslednom čase, žiaľ, z ústavu odišlo aj niekoľko kvalitných odborníkov, takže nevyhnutná je i úloha odborne ho dobudovať. Paradoxom tiež je, že ústav ako vedecko-pedagogická inštitúcia nemá vedeckého tajomníka, nemá plán odborného rastu a rozvoja svojich pracovníkov, chýbajú mu odborníci na informatiku a cudzie jazyky.

Obsahová reforma

To je skutočne mimoriadne vážna téma. A nielen pre Slovensko. V podstate niet v Európe štátu, kde by nebola táto téma aktuálna. Niekde prestavbu obsahu vzdelávania už zvládli a majú ju za sebou, niektorých to ešte len čaká. U susedov v Českej republike už síce zmenu urobili, ale v súčasnosti ju priebežne dolaďujú, keďže sa stretla s viacerými i oprávnenými kritickými výhradami.

Školstvo u nás prešlo obsahovou zmenou pred tridsiatimi rokmi. V roku 1976 kompetentné orgány prijali dokument Ďalší rozvoj československej výchovno-vzdelávacej sústavy, ktorý naštartoval obsahové zmeny postavené na intenzifikácii vzdelávania s filozofiou – dieťa je postupne schopné prijímať stále viac informácií a vedomostí, preto treba tento moment využiť. Súčasne bola vtedajšia obsahová prestavba a prestavba celej výchovno-vzdelávacej sústavy postavená na priorite robotníckych povolaní a učňovského školstva. V rámci stredných škôl mala učilišťami prechádzať až pätina všetkej populácie. Sústavu učebných a študijných odborov prispôsobili systému socialistického plánovania – odbory boli úzko špecializované a bolo ich až do tisícpäťsto. Problémom je, že Slovensko prešlo na trhovú ekonomiku, ale naše školstvo ešte donedávna pracovalo s takýmto veľkým počtom odborov štúdia. Nedávno sa ich počet zredukoval zhruba o celú tretinu, ale stále je to veľa, najmä ak si uvedomíme, že taká diverzifikovaná ekonomika, ako je Francúzsko, má v školách okolo šesťsto odborov, Taliansko päťsto...

Naše učebné osnovy sú predimenzované, „prekŕmené“ obsahom, rovnako i učebnice. Tento neduh má aj istý spoločný podtext – v nedávnej minulosti sa jednotlivé kľúčové vedné disciplíny usilovali o to, aby mali v školách „svoj“ predmet, v rámci ktorého každý žiak mal dostať základ toho-ktorého vedného odboru. Chceli sme, aby všetci žiaci vedeli všetko, bez ohľadu na ich budúcu profiláciu a záujmy. Platí to ešte stále. Dnes je stav taký, že v podstate každý žiak na konci strednej školy by mal byť schopný a pripravený maturovať z ktoréhokoľvek predmetu.Nové trendy však požadujú zásadnú zmenu tohto prístupu. Žiak by mal dostať definovaný spoločný základ – zmysluplný základ informácií a poznatkov –a potom by mal mať možnosť profilovať sa podľa svojich budúcich záujmov a predpokladov. Dať nášmu školstvu túto novú stratégiu nie je jednoduché a bude to aj pri intenzívnej práci trvať viac rokov.

S obsahovou zmenou sú spojené aj niektoré iné otázky, na ktoré sa zvyčajne v bežných diskusiách zabúda. Obsahová zmena nemôže byť samoúčelná, musí byť spojená aj so zmenou metód práce školy a učiteľa. Škola musí smerovať k dimenzii „priateľskej inštitúcie“ pre všetkých, ktorí v nej pôsobia. Vylúčiť by sa mal najmä direktivizmus z práce učiteľa. To však neznamená, že v našich školách prestanú platiť pravidlá. Pod direktívnym učiteľom rozumieme pedagóga, ktorý autoritatívne vedie hodinu, prevažnú časť vyučovania hovorí sám a žiak je v pozícii pasívneho pozorovateľa.

Profesor M. Zelina, ale aj ďalší odborníci tvorivo rozpracovali humanistické metódy práce školy na najbližšie roky. Ak sa má zmeniť obsah i metódy práce učiteľa, bude treba na to učiteľov v našich školách preškoliť. Súčasne sa musí zmeniť aj príprava budúcich učiteľov na príslušných fakultách. A ešte jedna dôležitá vec. Na nový obsah treba napísať nové učebnice. Tie však treba pred ich uvedením do škôl overiť, odskúšať, zhodnotiť, aby vyhovovali novej predstave školy.Rovnako dôležité je presvedčiť širokú učiteľskú, rodičovskú, ale i ostatnú verejnosť o zmysle a význame zmien. Do tohto procesu treba aktívne zapojiť i médiá. Na novej koncepcii určite budú pracovať stovky odborníkov, a preto je veľmi dôležité, aby mali tieto procesy pevný rámec, jasnú náplň, definované kroky, časový rozvrh – teda dobrú logistiku.

Reformné kroky

Je pravda, že školy sú už pod tlakom verejnosti netrpezlivé, lebo obsah vzdelávania naozaj nie je dobrý. Stačí si pozrieť niektoré učebnice pre ôsmakov alebo deviatakov. Mne už tiež telefonovali viacerí rodičia, ktorí apelovali na nevyhnutnosť zmien. Niektoré projekty KEGA, či Európskeho sociálneho fondu vytvorili priestor na postup reformy. Malo ísť o politiku „zdola“. Školy sami hľadali riešenia za neschopné vedenie ministerstva. Aj na ústave sú v súčasnosti najmenej tri skupiny odborníkov, ktorí riešili parciálne otázky obsahovej reformy v slovenskom školstve. Nikto im však nedefinoval rámec, nikto im neurčil, ako bude celá reforma prebiehať a kde sa výsledky ich práce zakomponujú. Tieto tímy spolu fakticky nekomunikovali, nestretli sa, nepoznali svoje postupy.

O reforme školstva sa hovorí od roku 1989. Tuším, že v roku 2000 vláda dokonca uvoľnila nejaký milión na vytvorenie a činnosť „reformnej“ rady, ale tá sa ani nekonštituovala. Až v súčasnosti v rámci priorít nového vedenia ministerstva by sa mali veci skutočne posunúť dopredu. Stratený čas však už nikto nevráti späť najmä ak si uvedomíme, o čo viac úspešných absolventov mohlo naše školstvo poslať do života.

Medzi mimoriadne významné a dôležité úlohy ústavu patrí zabezpečenie novej koncepcie maturitnej skúšky. Jej hlavným zmyslom je objektivizácia merania kvality absolventa strednej školy tak, aby výsledok maturity mohol byť hodnoverným podkladom pre vysoké školy v rámci ich prijímacieho konania.

Pri uvádzaní novej formy maturity sa v minulosti stali niektoré chyby, ktoré navyše necitlivým prístupom ministerstva spôsobili konflikty a konfrontácie s verejnosťou. Vo verejnosti sa vytvorila nálada spochybňujúca maturitnú skúšku. Je to škoda, lebo maturita a jej príprava je skutočne náročná záležitosť, do jej prípravy a realizácie sú zapojené stovky ľudí.

Prednedávnom sme sa na pozvanie školského výboru Parlamentu Českej republiky zúčastnili na diskusii o maturitách u našich západných susedov. Novú podobu maturitných skúšok pripravujú už od roku 1997. Teraz sa veľmi vážne diskutuje o tom, že jej zavedenie treba ešte o ďalšie dva roky odložiť, lebo vraj stále nie je kvalitne pripravená. A to už v Českej republike transformácia školstva prebieha, takže maturitu kreujú na nový obsah...

Verejnosť získa dôveru k maturitným skúškam vtedy, ak sa pri ich príprave vyvaruje ŠPÚ, ale aj všetci ostatní zainteresovaní riaditelia a učitelia, minulých chýb a nedostatkov, ak sa dosiahne stav, že maturita bude skutočne objektívna a najmä akceptovaná vysokými školami, ako základ na prijímacie konanie. Štátny pedagogický ústav je hlavný organizátor maturít i Monitoru, čo znamená, že nesie i hlavnú zodpovednosť za prípravnú i realizačnú fázu skúšok dospelosti. Ide o veľmi náročné úlohy, na plnení ktorých sa v zahraničí podieľa ďaleko väčší počet ľudí, ako je to u nás.

Problémové učebnice

O tom, čo sa v našich školách učí, ako je obsah rozdelený po jednotlivých ročníkoch, druhoch a stupňoch škôl, hovoria základné pedagogické dokumenty, teda učebné osnovy, učebné plány, ale aj učebnice. Vzhľadom na to, že sme doteraz nepristúpili k obsahovej reforme, v našich školách sa používajú – eufemizmom povedané – zastarané učebnice.

Učebnice sú dnes všeobecne pod veľkou paľbou kritiky. Rodičia, ale aj viacerí učitelia kritizujú ich predimenzovaný obsah, ich náročnosť a príliš náročnú terminológiu. Je skutočnosťou, že viaceré učebnice nespĺňajú podmienku primeranosti veku a nezohľadňujú ani ďalšie didaktické zásady. V súčasnosti sa diskutuje najmä o tom, či by sa nemali zastaviť reedície učebníc, ktoré sú kritizované najviac, lebo sa očakáva prestavba obsahu vzdelávania. Inak povedané, diskutuje sa o tom, či vydávať nové učebnice so starým obsahom a či by nebolo vhodnejšie, počkať s vydávaním niektorých učebníc až po obsahovej reforme aj za cenu, že v niektorých prípadoch žiaci nebudú mať istý čas učebnicu k dispozícii.

V ústave sme spracovali novú učebnicovú politiku, ktorá prináša niekoľko noviniek. Sú zamerané na to, aby sa nekvalitné učebnice nepoužívali a netvorili. Príprava učebníc je však mimoriadne náročná úloha. Pedagogický trh je v súvislosti s počtom žiakov v našich školách oveľa menší, ako trebárs vo Francúzsku, Nemecku, Anglicku. Preto je aj obmedzená možnosť vydávania alternatívnych učebníc – takých kníh – z ktorých by rodičia spoločne s učiteľmi mohli vyberať tie najvyhovujúcejšie. Vážnym problémom je i zúžený výber autorov. Zdôrazňujem - dobrých autorov na napísanie dobrých učebníc.

Ľubomír PAJTINKA

Späť