Nie sú reformy ako reformy

Slovensko, 19. 2. 2007 (Verejná správa 4/2007)

V posledných rokoch sa u nás priam roztrhlo vrece s memoárami rôznych politikov, presnejšie povedané ľudí, čo sa za nich považujú. Lebo nie každý, kto v tejto spoločensky závažnej oblasti pôsobí trebárs aj dlhé roky, dozrel na to, aby sa nazýval politikom alebo nebodaj štátnikom. Rady tých, ktorí sa za nich dnes vydávajú, po preosiatí časom sa veľmi, veľmi preriedia. Iste aj po triezvom posúdení toho, čo a ako popísali. Veď i na písanie pamätí treba dozrieť – spoločensky i ľudsky. A predovšetkým niečo užitočné vykonať pre širšie spoločenstvo, ako je len úzky okruh straníckych priaznivcov, kamarátov a príbuzných. Churchillov, ktorí niečo v politike znamenali, boli naozajstnými štátnikmi, a navyše vedeli narábať perom tak, že za to dostali Nobelovu cenu, nie je v dejinách veľa. Vlastne bol len jeden. Pri niektorých našich pisateľoch by, pravdaže, stačili aspoň bežné štylistické schopnosti a niekoľko vlastných, originálnych myšlienok. Aj na tie sú však mnohé texty priveľmi chudobné.

Ponáhľanie sa s písaním a vydávaním pamätí v čase, kedy sa kruh verejného účinkovania autora ešte neuzavrel, navyše bez štipky talentu potrebného na tento druh umenia, je skôr prejavom značných medzier v utváraní osobnosti daného jednotlivca, ako schopnosťou priniesť nejaké posolstvo svojim spoluobčanom. Také pamäti by obohatili našu prítomnosť (o budúcnosti ani nehovoriac) najmä tým, že by zostali súkromnou vecou i majetkom. Na pultoch kníhkupectiev by chýbali málokomu.

Výnimky sú však aj na tomto poli. Jednou z nich je rozsahom neveľká knižka spomienok osemdesiatročného Rudolfa Filkusa, ktorá vyšla pod názvom Ekonóm v politike alebo politikom som sa nenarodil. Je výnimkou z niekoľkých dôvodov. Zaiste preto, že si sám uvedomuje grotesknosť situácie, ktorú sme načrtli vyššie. V predslove poukazuje i na jej ďalšie podoby: „...často tie naše memoáre, ktoré sa na trhu objavia, sú – eufemisticky povedané – predčasnými pamäťami. Píšu ich, povedzme, mladé dámy zo šoubiznisu, čo sa dosť ťažko podobá – dejepisu. Dobre, zabudnime na ne. Nemali by sme však zabudnúť na to, že memoáre nemajú ten účel, aby v nich autor narcisticky odhaľoval svoje súkromie. Veď už samotné slovko „súkromie“ zvučí tak intímne, že obnažovať ho sa jednoducho nepatrí... Televízia priniesla do nášho súkromia donaha zvlečené súkromie iných v podobe „reality show“, až to zaráža. Lenže aj v našej veľkej životnej reality show je priveľa ľudí, a zdá sa mi, že ich počet pandemicky rastie, ktorí svoje súkromie odhaľujú s nadšením, dokonca s akousi chorobnou vášňou.“

Filkus môže čerpať zo skutočne bohatého života, z nemalej sumy vedomostí a z rôznorodej skúsenosti v službe spoločnosti. V mladosti bol výborným športovcom, neskôr univerzitným profesorom a vedcom, poslancom federálneho i národného parlamentu, prvým podpredsedom vlády Československa pred jeho rozdelením, ministrom financií vo vláde Slovenskej republiky a krátko aj jej veľvyslancom.

Hoci ani jeho spomienky nie sú (a ani nemôžu byť) v pravom slova zmysle literárnym dielom, vzácna na nich je objektívnosť, otvorenosť a odvaha, s akou popisuje jednotlivé stránky doby, ktorú sme nedávno všetci prežívali. Doby, obraz ktorej sme už stihli skresliť nekritickým vyzdvihovaním a ospevovaním. Nič také v tejto knižke, našťastie, nenájdete. Pretože jej autorom je naslovovzatý ekonóm, vyznačuje sa veľmi triezvym, vecným štýlom, na množstve strán až odborným, takže v týchto pasážach kniha upúta predovšetkým ekonóma. No popri tom autor výstižne definuje javy a delí sa s čitateľom o myšlienky, ktoré ďaleko presahujú ekonomický rozmer života jednotlivca i spoločnosti. Možno bez toho, aby si to uvedomoval, rúca mýty a dogmy, ktoré sa už stihli za pár rokov zakoreniť a rozšíriť do našej prítomnosti, prelamuje bariéry zjednodušovania a demagógie, ktorá z mnohých masmédií denne zaplavuje vedomie občanov. Práve tieto miesta ocení a dobre im porozumie každý vnímavý čitateľ, nehľadiac na svoje profesionálne zameranie.

Poprevratové praktiky


Jedným z falošných, jednofarebne maľovaných obrazov nedávnej minulosti je akoby hlboká demokratickosť všetkého, čo sa u nás v poprevratovom období dialo, a najmä všetkých jej aktérov. Pravda je trochu iná. Hoci všetci novembroví tribúni hlasno odsudzovali metódy predošlého režimu a riadenia spoločenských procesov, zakrátko po prevrate tie isté metódy mnohí nemenej horlivo začali v praxi uplatňovať. Prejavovali sa v zadržiavaní alebo skresľovaní informácií, vo faktickom cenzurovaní tlače, v diletantskom a zároveň direktívnom usmerňovaní rozvíjajúcich sa procesov, v personálnej politike, v snahách o nastolovanie kolektívnej viny a o novú diskrimináciu celých skupín obyvateľstva, a tak ďalej. Filkus píše o straníckom riadení a o kabinetnej politike vzápätí po novembrovom prevrate toto:

„Vo vedení VPN mali oveľa viac informácií o tom, čo sa deje v politických štruktúrach, ako my, ktorí sme boli vo vládnych a parlamentných funkciách. Bol to prejav zákulisných spôsobov rozhodovania, obraz princípov kabinetnej politiky, žiaľbohu... Za kabinetnú politiku som napríklad považoval ministerský klub, ktorý sa schádzal najmenej raz týždenne a diskusia v ňom trvala od večera do neskorej noci. Ministerský klub bol pre šéfov hnutia vlastne spôsob, ako sa idey či príkazy ústredia VPN prenášali do praxe. Zároveň to však boli aj nekonečné diskusie o problémoch hnutia. Lenže napríklad my, ministri, sme často mali celkom iné starosti. Navyše o mnohých veciach sme vôbec nevedeli, „aparátnici“ VPN nám informácie často dávkovali po kvapkách – o tom, čo prerokovali a na čom sa dohodli s prezidentom Václavom Havlom. A nám ukladali povinnosti a úlohy, o správnosti ktorých sme mnohokrát neboli presvedčení. Jednoducho, mali sme nedostatok informácií a dostávali sme neraz úlohy, ktoré boli aj proti nášmu presvedčeniu. Zodpovednosť za chod rezortu – a v súčte za chod spoločnosti – sme však mali, pravdaže, my.“

Ďalšou z poprevratových dogiem alebo legiend, so škodlivými dôsledkami ktorých dodnes zložito zápasíme, sú tvrdenia vyvolávajúce klamlivú predstavu o postavení a poslaní štátu. Patria sem názory, že štát a jeho aparát je akoby nepriateľom občana, vyciciava ho a nevie hospodáriť, že so všetkým si poradí samotný trh a všetko treba zveriť do rúk súkromníkov. Tieto tézy poniektorí ľudia – a dodnes nie je málo tých, čo sa k ním hlásia – vnášali do riadení spoločenských procesov hneď v prvých týždňoch a mesiacoch. S takýmto primitivizmom nazerania na spoločenské procesy a svojvoľnosťou v konaní tých, čo si rýchlo osvojili právo o všetkom rozhodovať, sa nemohli erudovaní a racionálne uvažujúci ľudia zmieriť ani vtedy: „Vždy som vychádzal z toho – píše Filkus o svojich postojoch – že treba rešpektovať ekonomickú teóriu a jej závery, ako sa vraví, premieňať v hospodárskej a podnikovej praxi na drobné. Dostať takto vedecké princípy do hospodárskej politiky štátu a praktickej ekonomiky. Veď veda tu nie je sama pre seba, má poslúžiť predovšetkým v takýchto zlomových situáciách.

Niektorí predstavitelia VPN si však mysleli – a svoj názor aj tvrdo presadzovali – že trh už v prechodnom období je schopný všetko vyriešiť sám a že mu netreba pomáhať. Podľa nich nebolo treba nijaké postupné kroky... Ich rigorózne stanovisko bolo, že ekonomická reforma nepotrebuje nijakú pomoc z ekonomického centra – ani v oblasti sociálnej a zdravotnej politiky, ani v oblasti cien, miezd, daní, v úverovej a odpisovej politike a podobne, jednoducho v ničom. Až som si kládol otázku, načo je potom vo vláde minister pre hospodársku stratégiu, teda – načo zastávam túto funkciu.“

Nemiestna náhlivosť


Rudolf Filkus v ekonomickej reforme od začiatku vyznával zásadu postupnosti, krokovej teórie: „Osvojil som si ju najmä preto, že som si uvedomoval aj dosahy prípadných reforiem na život ľudí. Uvedomoval som si, že každý krok, ktorý by sme v rámci nevyhnutných ekonomických reforiem urobili pri liberalizácii cien, privatizácii výrobných podnikov, obchodu, služieb, zavedení konvertability meny a podobne, musíme hneď na začiatku, ešte skôr, ako vykonáme druhý krok, dôsledne zhodnotiť z hľadiska konkrétneho dopadu na občana. Nemôžeme predsa navrhnúť a uskutočniť ohromné množstvo opatrení bezohľadne, bez toho, aby sme videli ich sociálny dosah....

Predbieham, ale musím to povedať: túto zásadu naše ekonomické reformy, ktoré prišli už o niekoľko rokov, nerešpektovali. A tak museli za nimi nasledovať rozličné „dolaďovania“, reformy reforiem a novelizácie novelizovaných zákonov. Náhlivosť v takomto procese nemala mať nikdy miesto. To nie sú konské dostihy.“

Rozumné názory sa voči horúcim hlavám opojeným mocou, ktorá im odrazu spadla do lona, presadzovali ťažko. Pokiaľ autor upozorňoval na zhubné následky predávkovania reštriktívnej rozpočtovej a menovej politiky, „tiežodborníci“ mu zakaždým odpovedali: „To nemôžeme robiť, tam nemôžeme zasahovať, máme predsa trh a ten si všetko vyrieši!“ Výsledkom bol napríklad prepad priemyselnej výroby na Slovensku len za jeden rok až o tridsať percent!

Privatizácia nemala byť krádežou


O tom, ako u nás ešte donedávna prebiehala privatizácia, si myslí každý občan svoje. A zrejme u väčšiny obyvateľstva to bude dosť blízke tomu, čo píše aj ekonóm Filkus: „Privatizácia je proces, ktorý sa v očiach verejnosti rokmi veľmi spochybnil. Žiaľbohu, právom. Namiesto tvrdej ekonomickej logiky, namiesto prirodzenej požiadavky dosiahnuť vyššiu efektivitu, namiesto neúprosnej racionality – hoci aj s istou mierou rizík – veľmi rýchlo vyplával na povrch kal prameniaci v straníckych záujmoch, nečisté partikulárne záujmy, dokonca podvodnícke a zlodejské maniery. Keby len. Aj mafiánske spôsoby. Pritom cieľom bolo zmeniť formu vlastníctva, nie kradnúť a robiť podvody...

Bál som sa nebezpečenstva, že niekoľko skupín špekulantov a podvodníkov začne v kupónovej privatizácii núkať ľuďom viac ako štát – a keď týmto spôsobom prídu k nepredstaviteľnému majetku, ľudí ako ja, ako vy, ako ktokoľvek z nás, bezohľadne obabrú.

Aj sa tak stalo.“

Nezmieriteľný boj?


Pripomeňme si ešte jednu na hlavu postavenú, deštruktívnu tézu, ktorou sa noví propagandisti snažia silou-mocou deformovať myslenie občanov a cieľavedome rozoštvávať politikov. Je to téza o neprekonateľnom rozpore medzi opozíciou a koalíciou, o tom, že opozícia – a vôbec politika – nie je nič iné ako neľútostný boj o moc. Veľmi pripomína teóriu o triednom boji, proti ktorej by sa šíritelia onej tézy iste zhurta ohradili. Pritom máločo poškodzuje demokratický, ekonomický a všestranný pokrok spoločnosti viac, ako práve často omieľané a umelo vyvolávané nepriateľstvo medzi opozíciou a koalíciou, redukovanie politiky na boj o moc. Politika je, či predovšetkým má byť službou verejnosti, mala by prinášať spoločnosti dobro, pokoj a pokrok. Len tomuto cieľu má a musí politik (ak je naozajstným politikom a štátnikom) podriadiť všetko svoje konanie a správanie nehľadiac na to, či je momentálne v koalícii alebo v opozícii, či niečo z takéhoto postoja pre seba a pre ktorúsi politickú stranu vyťaží alebo nie. No zatiaľ alebo ešte stále, aj po mnohých rokoch po prevrate sa roznecujú vášne, vyvoláva nenávisť, všetko minulé sa očierňuje, budujú sa nové zákopy a šíria nové mýty. Sme svedkami aj obeťami manier, ktorých jednu podobu autor knihy popisuje takto:

„U nás akoby panoval názor, že o štátotvorných otázkach sa rozhoduje a život ľudí sa riadi výhradne v koalícii. Nie je to pravda. To je len mocenská krátkozrakosť, ešte presnejšie zaslepenosť. Ak si uvedomíme princíp moci v demokracii, tak predsa nositeľ moci v štáte – národ či ľud – nie je koaličný ani opozičný... Často si myslíme, že opozícia je tu len na to, aby bola deštruktívna, zhadzovala a zosmiešňovala politické strany, ktoré tvoria vládnu väčšinu, aby blokovala zákony alebo stále prilievala olej do ohňa škriepok a nenávisti bez toho, aby podávala návrhy na riešenie problémov spoločnosti...V našej politike – istotne nielen v našej – pretrváva princíp nevraživosti, uštipačnosti, zosmiešňovania, niekedy to vyzerá, akoby sa v parlamente viedli preteky v irónii a sarkazme.“

Urobilo sa veľa chýb


Dôvodov, ktoré oprávňujú Filkusa na to, aby sa o svoje poznatky a skúsenosti podelil so širšou verejnosťou, aby sa stal „živým dejepisom doby“, je nepochybne dosť a ich výpočet by trval dlhšie. Lepšie je však siahnuť priamo po jeho knihe, v ktorej na úplný záver okrem iného píše: „Ak sa ešte na chvíľu vrátim k hlavnej téme môjho pokusu o memoáre, chcem ešte raz zdôrazniť, že nijaká transformácia a žiadne reformy nemôžu byť cieľ, ale len prostriedok na dosiahnutie cieľa, a tým musí byť lepší, bohatší život jednoduchého človeka. Darmo budú všemožné svetové inštitúcie hovoriť o našich úspechoch, keď sa to neprejaví na cene rožka, na kúpyschopnosti ľudí, na ich životnej úrovni.

Úspešnosť súčasných i budúcich reforiem musí sprevádzať aj skvalitnenie súdnej moci. Kým ľudia nebudú mať pocit istoty, že sa ľahko, bez zbytočného trápenia a finančnej obete práva dovolajú, kým právo nebude vymožiteľné a kým obete podvodov a zločinnosti nebudú mať istotu odškodnenia, hovoriť o právnom štáte bude čoraz ťažšie.

Urobilo sa veľa chýb, najmä sa podcenila otrasná ľudská hrabivosť. Ak majú naše reformy skutočne slúžiť záujmom občanov, tak musíme... preukázať, kto sa zmohol vlastnou prácou a kto nekalými postupmi a prostriedkami. A potom vinníkov aj náležite potrestať.

...Reči o tom, kto čo nakradol – a nič sa nestalo, už musia konečne prestať a musí s plnou vážnosťou a rozhodnosťou nastúpiť zákon. Aj preto v našom transformačnom procese okrem reforiem ekonomických, zdravotníckych, sociálnych a podobne potrebujeme predovšetkým reformu morálky.“

Milan HOLUB

Späť